SME
Pondelok, 26. október, 2020 | Meniny má DemeterKrížovkyKrížovky

Márius Kopcsay: Slečna za pultom

Paľo Kriak-Tŕnistý sa s úľubou díval na svojho syna. Aký je len milý! Sedí na lavičke, hompáľa nohami a odhrýza si z rožka. Zrazu zoskočil dolu a začal behať okolo stĺpa.

Ilustrácia - Igor Ondruš

"Pozor, Maťko, spadneš," napomenula ho babka. Zašuchotala veľkou pestrofarebnou igelitovou taškou, v ktorej sa skrývalo niekoľko menších tašiek a v nich ďalšie rožky, chlieb, karfiol a zemiačky.

"Neviem, či si nemal ísť skôr," povedala babka Paľovi. Raz darmo, matky nás napomínajú, aj keď už máme štyridsať.

"Ten o desať štyridsať aj tak nešiel..." poškriabal sa Paľo po hlave. Veľké hodiny na kostolnej veži odbili jedenásť, autobusu stále nebolo, na zastávke sa zbierali ľudia.

"Nezabudni zájsť do vodární, keď to už Ivana nevybavila," pripomenula mama.

"Ivana má dosť svojej roboty," zastal sa Paľo manželky.

"A cestou kúp nožnice, treba obstrihávať kríky pri plote," pokračovala vytrvalo mama. Našťastie sa už spoza zákruty vyrútil autobus, nový, červený, lesklý, rozhorúčený od začínajúceho letného dňa.

"Zober si aspoň jeden rožok," podávala mu chytro starostlivá mama akési teleso zabalené v niekoľkých vrstvách igelitu a mikroténu. Paľo nevrhlo poďakoval, zamával synčekovi a už aj stál na schodíkoch, nazeral dnu, či si bude mať kde sadnúť. Na okamih sa zarazil, keď mal, tak ako vždy, povedať šoférovi obligátny pokyn:

"Bratislava!"

Paľo totiž nepovedal Bratislava, pretože vedel, že dnes nepôjde do vodární, ani kúpiť záhradnícke nožnice. Vystúpil na zastávke hneď v ďalšej dedine, na malom zaprášenom námestí vedľa hlavnej cesty. Mal vymyslený aj dôvod, pre ktorý zmenil svoj dnešný plán - práve tu, vo výskumnom ústave, pracoval docent Palička, ktorý ho nedávno presviedčal, aby si ešte podal prihlášku a pokúsil sa dokončiť nedorobenú vysokú školu, že by mu aj poradil, čo a ako. Stretli sa iba tak, náhodou, v centre Bratislavy, pred pár mesiacmi... No, vlastne pred deviatimi rokmi. Budova výskumáku bola hneď vedľa zastávky, ibaže v nej už nijaký výskumák nebol. Na Paľa sa pred bránkou podozrievavo zahľadel objektív kamery, za plotom temne vrčal rotvajler. Podľa ceduľky na múriku tu mali sídlo firmy AB Manažment, CD Marketing, EF Invest Group, GH Business a mnohé ďalšie, v skutočnosti tu však azda nebolo živej duše.

Pravda, Paľo už tento detail neskúmal, jednoducho sa otočil a šiel preč, dokončenie vysokej školy musí ďalších deväť rokov počkať. Kráčal desať minút po prašnej ceste a ocitol sa pri jazere, ktorého hladina sa lenivo vlnila v letnom vánku a odrážala lúče poludňajšieho slnka. Paľo sa rozložil na drevenej lavici pod košatým topoľom a z ruksaku si vytiahol perfídne ukryté plavky. Vošiel do vody, telom mu na okamih prebehli zimomriavky, niekoľkými tempami však rozohnal pocit chladu. Pripomenulo sa mu množstvo podobných situácií, ktoré tu prežíval, ibaže pred takými dvadsiatimi alebo dvadsiatimi piatimi rokmi, keď sa sem chodieval kúpať ako stredoškolák, bez rodiny, bez kamarátov, s potenciálnou nádejou, že si tu nájde frajerku, a ak nie, bude aspoň rozjímať alebo čítať knihu. Teraz sem chodieva zvyčajne so ženou a s chlapcom, iba dnes sa tu v rámci svojho úteku ocitol výnimočne celkom sám. Pohľad na hladinu jazera a na koruny zelených topoľov pri brehu je taký istý ako vtedy, ale oslobodzujúci pocit radosti a ľahkosti sa dnes už nie a nie dostaviť. Jediné, čo cíti rovnako intenzívne, je túžba po stretnutí so ženou, za čo, samozrejme, ako ženatý muž a otec rodiny cíti aj istú dávku zahanbenia. Ibaže, nemôže si pomôcť. Ženy neustále vstupujú do jeho mysle a zapĺňajú prázdnotu, ktorá vypĺňa jeho dlhoročné manželstvo.

Chvíľu sa sušil na lavičke, potom si uvedomil, že si so sebou nezobral nič na pitie. Obul si sandále a pobral sa do neďalekého stánku s občerstvením. Mimovoľne sa pozrel na mobil, či už je naozaj popoludní, pretože predpoludním pivo nikdy nepil, ale teraz už môže, už je ten správny čas. Pivo pení v orosenom pohári, Paľo sa očami zahrýza do snehobielej čiapky, potom prechádza očami po opálenej ruke predavačky, sleduje líniu jej mladých pliec a napokon sa jej zadíva do tváre. V tej chvíli tuší, že je stratený. Predavačka má modré oči, tvár, akoby sa neustále usmievala, vlasy hnedé ako agátový med nosí zopnuté do chvosta, zrejme, aby jej neprekážali pri práci.

"Dnes je tu príjemne... Takmer nikoho tu niet," povie Paľo to najduchaplnejšie, na čo sa zmôže.

"Mali ste vidieť včera, takmer som sa nezastavila," vzdychne si predavačka s podmanivým úsmevom.

"Celý deň ste pri vode a nemôžete sa ani okúpať," hovorí súcitne Paľo.

"To veru nie," zasmeje sa predavačka. "Ale veď to vydržím."

"Ste tu zrejme na brigáde," vyzvedá Paľo opatrne.

"Na dva týždne," odpovie predavačka a akoby presne tušila, čo chce zákazník počuť, pokračuje jemným čokoládovým hlasom: "Študujem na vysokej, som prváčka."

"Prváčka?" zareaguje duchaplne Paľo a aby zakryl rozpaky, zadíva sa skúmavo na opálenú predavačku.

"Mám dvadsaťdva, ak sa chcete spýtať, koľko mám rokov," povie slečna, trochu sa pritom začervená a zapáli si cigaretu.

"Nechcel som sa pýtať, koľko máte rokov... Ale teraz, keď už to viem," žartuje Paľo. A teraz, keď to už viem, tak čo? Pýta sa sám seba v duchu, keď kráča späť k drevenej lavičke pod topoľom a sŕka zo studeného piva. Odrazu nevie, čo ďalej, musí si to premyslieť, zatiaľ mu celkom stačí istota, že krásna študentka, ktorú mal stretnúť pred štvrťstoročím a stretol ju až teraz, je ešte vždy v stánku a predáva pivo, kofolu a cigarety. Paľo vypije pivo, ide znovu do vody, potom zasa von, zapáli si cigaretu. Vlastne mu to takto celkom stačí, ibaže mu v mysli ešte vždy doznievajú slová predavačky, ktorá mu povedala:

"... a príďte ma ešte pozrieť."

Dáme treba vyhovieť. Ak už nič iné, znamená to, že dnes ešte Paľo pôjde na pivo.

"Nejdeš na pivo?" začuje za sebou hlas, ale nepatrí nežnej slečne s vlasmi ako agátový med. Paľo sa obzrie a v mihotavom svetle, ktoré sa prediera pomedzi tisícky topoľových listov, vidí muža so šedivou šticou a opálenou tvárou.

"Mišo," povie prekvapene. "Kde máš deti?"

"A ty? Kde máš rodinu?" odpovie Mišo.

"No... Dnes som tu sám. Vlastne som chcel... Ale potom som nakoniec..." hovorí Paľo.

"Takže si tiež utiekol, tak ako ja. Aspoň na chvíľu. Nemusíme dávať pozor na deti, na manželky, ideme na pivo," zavelí Mišo a Paľo sa už-už rozbieha za svojou predavačkou.

"Tam majú len desiatku, to nepijem," zastaví ho Mišo a vykročia na opačnú stranu, do záhradnej reštaurácie. Vojdú, sadnú si, dajú si pivo, potom vodku, potom ďalšiu, Paľo cíti, že dnes už radšej do vody nepôjde, beztak sa obloha zatiahla sivou clonou, dvíha sa vietor, ľudia na brehu už balia deky, uteráky a poberajú sa domov. V reštaurácii vysedávajú a pobehujú mládenci v trenírkovitých plavkách takmer po kolená, so štíhlymi opálenými telami vyzdobenými tetovaním a s modrými vyholenými hlavami, na krkoch sa lesknú masívne retiazky a reťaze, v prstoch im zvonia kľúčiky od áut, samozrejme, vytunovaných, s čiernymi sklami a mohutnými reprákmi, z ktorých sa môžu hip-hopové pecky šíriť po celej dedine. Paľo nenachádza ani jedinú vec, ktorou by im mohol konkurovať. Všetci sú mladší, krajší, silnejší a bohatší než on.

Paľo sa pozerá na Miša, počúva jeho ponosy na manželku, aj on sa pridá so svojimi, obaja pracujú, starajú sa o deti, pomáhajú v domácnosti a cítia sa nedocenení, a tak ďalej, svoje životné pocity preberali už neraz, pravda, nezasvätený pozorovateľ by dvom chlapom, čo sa cez pracovný deň opíjajú na kúpalisku, len sotva uveril.

"Všetko musím vybavovať ja," frfle Paľo. "Ešte ani do tých vodární nezašla."

"Je len jedno riešenie... Nájsť si milenku," hovorí Mišo po tretej vodke.

"Ale ešte si si žiadnu nenašiel," podpichne ho Paľo.

Dopijú, zaplatia, je zamračené, ochladilo sa, idú sa obliecť.

"Musím ísť na autobus... Mám byť o ôsmej doma, večer strážim deti," hovorí Mišo a beží na zastávku.

Paľo počká, kým Michal zmizne za prvou zákrutou na prašnej ceste do dediny, potom zamieri ležérnou chôdzou k stánku, v ktorom sa o pult opiera milá, usmiata a vždy akoby trochu prekvapená predavačka.

"Už mám zavreté," pokrčí plecami. "Bol tu šéf a hovoril, aby som zavrela, lebo bude aj tak pršať."

"Neprišiel som na pivo, prišiel som za vami," hovorí Paľo.

"To je od vás pekné," povie predavačka. "Počkajte... Musím ísť zamknúť."

Paľo zatiaľ poodíde, zapáli si, obzerá si plagátiky nalepené na stánku avizujúce piatkovú diskotéku v retro štýle sedemdesiatych rokov. Zamykanie trvá pridlho, guráž, ktorú doňho vlialo pár vodiek a pív, sa mu akosi vytráca zo žíl, cíti, že mu treba ísť na záchod a že je vlastne veľmi nervózny, akoby mal ísť práve na skúšku z organickej chémie k docentovi Paličkovi. Vidí, že slečna v stánku debatuje so starším bradatým mužom.

"Vy ste mi odmietli predať pivo! Mne?!" rozčuľuje sa chlapík, sliny mu prskajú okolo brady, podľa kalných očí sa zdá, že dnes už nejaký ten polliter vypil.

"Ja iba plním pokyny svojho šéfa. Keď chcete, sťažujte sa jemu," odpovedá rozrušená slečna.

"Predsa tu pracujete, takže ste za všetko zodpovedná," hromží ďalej chlapík.

"Prosím vás, nechajte ju. Povedali jej, že má zatvoriť, tak zatvorila," povie Paľo otravnému hosťovi.

"No... Ale nerozumiete? Ona mi nechce predať jedno poondiate pivo!" hovorí chlapík. Paľo vidí, ako predavačka s červenými očami odbieha kamsi dozadu, do útrob bufetu, namiesto nej sa k pultu vracia vystrihaný mládenec s modrým tetovaním, ktoré pripomína klbko zmijí. Paľo chvíľu premýšľa, či mládenec opilcovi jednu druzgne, alebo sa nebodaj omylom neujde aj jemu. Napokon, ani by to nebolo omylom, veď takisto pil, obťažoval predavačku a ešte je aj ženatý. Chlapec však len mlčky balí veci na pulte, tvári sa, akoby sa ho vec netýkala. Paľo chvíľu premýšľa, že si to s opilcom vybaví sám, ale potom usúdi, že by zbytočným škandálom predavačke ešte viac ublížil. Slečna s vlasmi ako agátový med sa vracia do stánku, oči má ešte vždy červené.

"Preboha, ona plače," dvíha chlapík s údivom husté šedivé obočie. "Nuž, ale, to som nechcel, vážne... Ja som sa jej asi nejako dotkol. Asi sa na mňa hnevá."

"Asi sa na vás hnevá," odsekne Paľo.

"Pôjdem sa jej ospravedlniť," navrhuje chlapík.

"Prosím vás, nechajte to už tak," povie mu Paľo.

"Akože? Veď ja som to nechcel! Slečna! Slečna!" chlapík sa opäť priliepa všetkými údmi ku konštrukcii stánku. "Slečna, môžem to nejako napraviť?"

"Už som vám povedal," hovorí Paľo takmer pošepky, ale veľmi nástojčivo. "Počujete? Je to vysvetlené, vyriešené, je to už v poriadku."

"Slečna, poďte, pozvem vás na pivo," pokračuje opilec.

"Je to moja priateľka, nechajte ju už, prosím vás, na pokoji," vyhŕkne Paľo, odkiaľsi z hĺbky podvedomia sa mu vynorila lož, ktorá by podľa jeho troma vodkami a pivami zocelenej logiky mala zapôsobiť, navyše by jej sám aspoň na okamih rád uveril. Z útrob stánku vychádza opäť mládenec s klbkom zmijí a berie svoju kolegyňu kamsi dozadu, Paľovi neunikne neha, s akou ju chytí okolo pliec.

"Tak... Pekný večer," povie Paľo smerom k slečne za pultom, ale už sa jej ani do očí nepozrie, uniká po prašnej ceste späť na zastávku, vietor mu fúka piesok do očí, na hlavu mu pomedzi stromy padajú prvé kvapky začínajúceho letného dažďa. Dobieha na zastávku, ale neskoro, autobus je preč, ďalší ide o hodinu, cíti zúfalstvo ešte aj z ubiehajúceho času. Kráča k neďalekej železničnej trati, najradšej by skočil pod vlak, ibaže žiadny nejde, skryje sa aspoň za bazové kríky a uľaví si, aby vydržal cestu. Cestu späť, za manželkou, s ktorou si nerozumie, za matkou, ktorá ho komanduje, do domácnosti, na ktorej zreteľne vidieť, že ju neopatruje starostlivá ruka gazdu, ale mľandravý hnát frustrovaného chudáka. Ako sa len nenávidí, Paľo Kriak-Tŕnistý! Spoza zákruty sa vynára autobus. Paľo si sadá dozadu, chvíľku čosi loví v ruksaku, potom vytiahne rožok, čo mu mamička nabalila a lačne sa doň zahryzne.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Márius Kopcsay (narodený 21. apríla 1968 v Bratislave) je trojnásobným finalistom literárnej súťaže Poviedka (1996, 1997 a 2000). Vydal dve zbierky poviedok Kritický deň (1998, debut získal Cenu Ivana Kraska) a Stratené roky (2004), pripravuje záverečný diel tejto trilógie s pracovným názvom Zbytočný život (2006). V decembri minulého roku vydal román Domov, ktorý je nominovaný na cenu Anasoft Litera.

Autor ilustrácie Igor Ondruš (nar. 24. mája 1972 v Bratislave) študoval maľbu u Vladimíra Popoviča a grafiku v ateliéri Róberta Jančoviča na VŠVU. Venuje sa voľnej tvorbe a knižnej ilustrácii.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Bratislava

Inzercia - Tlačové správy

  1. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  2. Fresh Market má novú predajňu Sanagro. Takto to tam vyzerá
  3. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  4. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  5. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  6. Šiesty titul Auto roka: komu sa podaril tento historický úspech?
  7. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy
  8. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  9. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  10. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  1. Duálnu prax v dm nahradilo počas pandémie online vzdelávanie
  2. Chief of Slovak Telekom: We care about the future of Slovakia
  3. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  4. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  5. Šiesty titul Auto roka: komu sa podaril tento historický úspech?
  6. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy
  7. Kvalitné sporenie si dokážete vybaviť z pohodlia domova
  8. Tesco prináša zákazníkom potraviny za každých okolností
  9. Vedeli ste, že jablká majú svoj medzinárodný deň?
  10. Zostáva už len 7 dní na predloženie žiadosti o grant
  1. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 20 025
  2. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 14 926
  3. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 14 273
  4. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 12 934
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 12 674
  6. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 12 005
  7. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 466
  8. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 11 437
  9. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 682
  10. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 406
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu