Závistlivci z druhého brehu, nepriaznivci i vyložení nepriatelia rozširovali klebety, že zborník (Sen a skutočnosť pozn. red.) prepíjame a spanilú Múzu premieňame na požívačného Bakcha na čele s Považanom, ktorý sa vraj za zborníkové peniaze patriace tlačiarni ešte aj oblieka.
Ohováračky stačili, aby tlačiareň zakročila tentoraz naozaj ultimatívne zakročila: ak vydavatelia neuhradia v dohľadnom čase podstatnú sumu, obstavia sa im platy a prípad dajú súdu. Dvaja z ručiteľov (Mudroch a Bakoš) mali detné rodiny a nízke platy. Tretieho (Považana) sa vyhrážka platovo netýkala, no zato bol na veci prvorade zainteresovaný.
Surrealistický osud
I stalo sa riadením surrealistického osudu, že v najkritickejšej hodine stretol Považan pri Dunaji vládneho radcu Valentína Beniaka, ktorý mal naproti úrad a ako básnik mal pre umeleckú avant?gardu hodne pochopenia.
(Vedúci nadrealistickej skupiny opisoval stretnutie ako náhodné, no nazdávam sa, že pred úradom na vládneho radcu vyčkával.)
Beniak ho zbadal. Usmieval sa, vystierajúc pravicu: "Ako sa máte, Miško? Gratulujem k tomu krásnemu almanachu. Pochlapili ste sa. Je to udalosť vyzdvihujúca nás nad slovenské pomery."
"Ďakujem, majstre. Pravdu povediac, nemám sa chýrne, lebo ma idú zavrieť. Dlžoba za zborník," zaponosoval sa Považan, radšej pridajúc k starostiam a strastiam.
Valentín Beniak prikyvoval, uvažoval a nakoniec poradil, že si treba vyžiadať ministerskú subvenciu. Sám sa za ňu prihovorí.
Skutočne, subvencia prišla a v slušnej sume. Nepokryla síce celý dlh, no stačila na podstatnú čiastku nákladov, vyrovnala aspoň priame tlačiarenské náklady.
Problém subvencií
V tých časoch vedelo o subvencii málo ľudí. Michal Považan sa ani v úzkom kruhu podporou ľudáckej vlády nechválil. Medzi ním a Bakošom napríklad vzbĺkol pre to vážny spor. Aj iní mali námietky, no neodvážili sa ich verejne vyhodiť na oči Považanovi, ktorý vysvetľoval svoje počínanie ro?zumnými argumentmi.
Všetko vyšlo najavo po vojne, keď sa nadrealistom, ktorí boli napospol mnohí už v ilegalite členmi komunistickej strany, ústami pravičiarov vyčítalo, že sa dali vydržiavať ľudáckym fondom.
Vtedy Považan presvedčivo dôvodil: "Subvenciu sme dostali z kultúrneho fondu na dobrú, pokrokovú vec, ktorou sme sa nespreneverili ani svojmu ľudskému, ani umeleckému presvedčeniu. To po prvé. Po druhé, fond bol obmedzený, keď sa teda znížil o sumu na zborník, ostalo menej na iné, nekalé zámery, hlúposti, paškvily, propagandu. Po tretie, tým, že zborník dostal ministerskú podporu, stal sa imúnny, polícia ho už nemohla zhabať."
Pre úplnosť obrazu doplním: zborník Sen a skutočnosť možno mal akúsi pochybnú ochranu, no od imunity nadrealistických publikačných zámerov ako celku to bolo na míle.
Veď každý zväzoček poézie bolo treba tvrdo prebojúvať u cenzúry; a pars pro toto: Bakošovu Teóriu literatúry preklad sovietskych umenovedných teo?retikov, rozkázal minister vnútra slovenského štátu stiahnuť z trhu a zničiť.
(Pokračovanie nabudúce,
medzititulky SME.)
Súčasťou edície Bratislava Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia - vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginatívne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov. Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v roku 1939, prispieval do nadrealistických zborníkov a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňa fotografia z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 2005, ktorú vydalo FOTOFO Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
