Gabriela Alexová: Nuž, prečo nie

Vkĺzlo do mňa mladé telo. Páčilo sa mi. Jemne sme sa dotýkali. Som príjemná na dotyk. Až teraz sme sa objali. Viem, som zvodná. Ohlasujem návrat skutočnej ženy. Rovnoprávnej, empatickej, nežnej. Takej, čo s mužmi nesúťaží. Dokonca ani domáce práce nepovažuje za ponižujúce. Alebo nie? Rozhodne som štýlová. Som zavinovacia blúzka farby zrelých jahôd, horúca novinka sezóny. S drobným nevtieravým vzorom, kvalitným strihom, materiálom. Žena je beloška. Farebne spolu vynikajúco ladíme. Práve ma prikryla čiernym zamatovým sakom a vyšli sme do voňavej ulice po daždi.

O chvíľu zvoníme pri dverách. Žena sa vo mne zachveje. Akýsi muž spoza dverí šepne zachrípnutým hlasom:

- Milujem ťa v tej blúzke.

A myslí to doslovne. Nuž, prečo nie, obaja si užili. Až potom ma muž jemne zvliekol a prehodil cez stoličku. Napustil vaňu. Ostali sme u neho. Do ďalšej jari.

Boli to pekné časy. Plné obliekania, popravde skôr vyzliekania, horúcich kúpeľov. Až oveľa neskôr muž žene pošepkal, že je trochu nedokončená. Samozrejme, tak milo nedokončená. Vedel by na tom popracovať. Na okamih sa vo mne žena zježila, ale obe sme boli otvorené zmenám. Hlavne tým v mene lásky. Prirodzene, ona viac.

Najskôr jej muž vyholil nahladko paže. Predpokladám, že tak postupoval aj nižšie. Všetko pre hygienu. Svet je plný nebezpečných mikroorganizmov. Keď prácu dokončil, vychutnali si spoločný kúpeľ. Pri sviečkach spoločne vyvraždili armády baktérií. Nuž, aj keby sa žena zvnútra neokúpala v šampanskom, nič by o tejto genocíde netušila.

O týždeň jej muž pri raňajkách len tak položartom naznačil, že jej dlhé, večne pohyblivé vlasy sú možno len chutným hniezdom roztočov. Pokúsila sa usmiať. Muž jej na temene trochu štítivo nadvihol kučery a pobozkal ju na vraj labutí krk. Prečo v sebe ukrývať labuť, oklame sa žena a objedná sa ku kaderníkovi. Napokon ide o mŕtve bunky. Nepatrí sa na ne viazať. Už mi do vlasov nezaborí tvár pouličný vietor, vynorí sa myšlienka. Pochopiteľne ženina. Krátky strih jej ale pristane, muž ju maznavo osloví kocúrik.

Neskôr kocúrikovi naznačí, že má trochu krátke, hoci svalnaté nohy. Riešenie vidí v tango nohavičkách. Predĺžili ženine nohy o celú dĺžku vytancovaného zadku. Aj keď liezli všade tam, kam nemuseli. Celý deň otravovali. Viem, že tajne túžila po svojich kvietkovaných nohavičkách, ale všetko v mene lásky. V tangáčoch je žena, akoby som to povedala, dokončenejšia. Asi tak. Naozaj som vám zabudla povedať, že moja majiteľka je tanečnica? Som dnes ako rozpáraná. Svojím pružným telom dokázala rozprávať úžasné príbehy. Jej jazyk v tomto smere naozaj zaostával. Hoci švitorila veľa, všade a rada. Len nie o tom, čo skutočne chcela. Vtedy len stuhla s úbohým dohryzeným jazykom v ústach.

Ale toho muža mi bolo naozaj ľúto. Svojím spôsobom som ho tiež milovala. Stále sa musel dotýkať vecí, čo znamenalo stále si ruky dezinfikovať. Dlane si vyčistil do škaredého ekzému. Aj žene párkrát daroval sadu exkluzívnych čistiacich prostriedkov. Vďaka nim jej podpazušie voňalo ako jablko, prirodzenie ako dažďový prales. Žena ma stále viac znervózňovala, napriek tomu, že pôsobila rozhodne dokončenejšia. Bola som plná jej nevypovedaných slov. Začala sa strácať moja ľahkosť, štýlovosť, naozaj som bledla.

Muselo sa niečo stať. Poludnie sa ospalo prevalilo do siesty, keď ma mužove dlane s rozškrabaným ekzémom zvesili z ramienka a obliekli na neznáme ramená. Moja skutočná majiteľka bola v jazykovej škole. Cudzie jazyky zvládala bravúrne. Telo, ktoré som zaodela, bolo pružné, hladké, s príjemnou vôňou. Nuž, prečo nie, obaja si užili. Ešte sa letmo bozkávali, keď som vo dverách zazrela ženu. Chcela nás prekvapiť, prekvapila seba. Sleduje, ako sa mužove pery prechádzajú po štíhlom krku až k vyholenej hlave. Nový kocúrik je v štýlovej blúzke, akože vo mne, a vo vlastných tangáčoch. S podobne vytancovaným zadkom. Až vtedy žena zazrie profil najmladšieho člena ich umeleckého telesa. Od žiaľu si pokrčí tvár. Určite si už hryzie jazyk ako besná. Hrubo ma strhne, vybehne na ulicu, takmer vrazí do ženy zbierajúcej staré železo a plnú čerstvo nevypovedaných slov ma odhodí priamo do zatuchnutého second-handu. Nemohla ma viac ponížiť.

- Preboha ťa prosím, daj mu už normálne mlieko.

- Aké normálne?

- Kravské!

- Môj syn ale nie je teľa.

- Ale ty si trochu krava.

- Ani trochu.

- Ani trošičku?

- Možno menej ako trošičku.

- No vidíš. Tak mu daj normálne mlieko, - uzavrela rozhovor staršia žena.

Celý dialóg by mi aj mohol byť ukradnutý, keby si ma práve včera mladšia žena nekúpila v sekáči. Visela som tam celé týždne. V ľavom podpazuší mierne natrhnutá. Nevypovedané slová mojej majiteľky vo mne dotieravo šuchotali ako náboje. Nabité a nepoužité. Za rukáv ma chytala depresia, hoci som mala slušný výhľad z okna, čo mi rozhodne závideli čínske blúzky v škatuli. Už niekoľko dní ma horúčkovito šacovali ženy strednej a nižšej vrstvy. Ponižovalo ma to. Nakoniec som skončila zabalená bez skúšania v kočiari vrieskajúceho dieťaťa. Nuž, aspoň som nepočula tú trápnu sumu, za ktorú ma predali. Inak žena je samica, krv a mlieko, mlieko doslovne, ale dojča je neznesiteľné. Verila som, že sa pre mňa opäť začína rušný život plný premiér, večierkov, prípadne nevier. Škaredo som sa mýlila. Nastali dni do zbláznenia krotké a pomalé. Veľmi skoro som pochopila, že si ma žena kúpila ako pracovný odev. Kedykoľvek a podotýkam kdekoľvek zo mňa poľahky vytiahla svoj ťažký smotanovobiely prsník pokreslený modrými žilkami. Samozrejme, všetko vďaka môjmu zaujímavo vykrojenému výstrihu a rafinovanému zavinovaniu. Vždy si s dieťaťom našli aký-taký tichý kútik a ponorili sa do seba. Nuž, prečo nie, obaja si to užili. Chvíľu hľadeli na seba, chvíľu každý inam. Mohli ste nás napríklad zazrieť v parku a sledovať, ako žena popri svojej práci pozoruje pohyb ohorkov v smere vetra, ktorý práve drzo vkĺzol pod čierne zamatové sako inej mladej ženy s krátkymi vlasmi. Matka vôbec nezačula ako sako vo vetre zatrepotalo: - Aká krava! Niekto tvrdo tancuje, vzdeláva sa v cudzích jazykoch a hentá sa predvádza. - Dieťa sa zatiaľ nerušene maznalo s matkiným prsníkom až kým ho nevypilo, predpokladám do dna. Pomaly som tomu všetkému prišla na svoje. Žena bola pri dojčení vždy uvoľnená, voňavá, decko nachvíľu dovrieskalo. S úžasom som pozorovala, ako mu rastie hlava. Najprv bola menšia ako ženin prsník, postupne ho dobiehala, a včera večer definitívne vyhrala. Decko ju už nehladilo mäkkou dlaňou, ale s angličákom jemne brázdilo jej teplú pokožku. S bradavkou v ústach sa usmievalo na matku. Matka na dieťa, až kým k nim nepristúpila staršia žena a nezačala:

- Preboha ťa prosím, daj mu už normálne mlieko.

- Aké normálne?

- Kravské!

- Môj syn ale nie je teľa.

- Ale ty si trochu krava.

- Ani trochu.

- Ani trošičku?

- Možno menej ako trošičku. V niektorých kultúrach je krava posvätná, symbolizuje pozitívne sily materstva, hojnosti.

- No vidíš. Tak mu daj normálne mlieko, - uzavrela staršia žena rozhovor s mladšou.

Áno, práve vtedy nastala moja chvíľa. Žena otvorila ústa a ja som nabíjala. Vystrieľala zo mňa všetky nevypovedané slová tanečnice. Celkom sa tu hodili. Naozaj len pár vlastných pridala dojčiaca matka.

O mesiac ponúkla synovi kravské mlieko, a tak si konečne udobrila staršiu ženu. O ďalší mesiac sa decku na hrudi vyhodil škaredý purpurový fľak, vôbec sa nedal zmyť. Je trápne predpokladať, že po mlieku z fialovej kravy. Odvtedy ho nedojčí ani žena, ani krava. Dojčí ho sója. Matka si buduje kariéru ako miestna sociálna pracovníčka a ja som skončila s inými nepotrebnými handrami v dome charity.

Celé týždne som trčala vo vreci. Okolo mňa iba tma, občas tiene a veci nepríjemné na dotyk. Dúfala som, že takto voľajako vyzerá koniec. Nevyzerá. Jedného dňa do vreca vkĺzol úlomok slnka, za ním ďalší a ďalší až ma za golier schmatli vychudnuté dlane a navliekli na žltý syntetický rolák. Nie celkom ochotne som svojou farbou rozjasnila ženinu popolavú tvár. Žena sa ešte chvíľu prehrabovala vo vreci a hľadala niečo vhodné ku mne. Farebne sa tu ale s nikým nekamarátim. Žiaľ ani strihom a materiálom. Nakoniec sa rozhodla pre ružové nohavice a zelený kabátik s belasými prúžkami. Pohladí ma po vyblednutej visačke, čo mi vykúka na boku a slabikuje:

- Do... &... Ga-ba-nna. No, a som dogabana, - spokojne zašušle.

Naozaj ma zaujala svojím pokusom o štýlovosť a ešte viac, keď do mňa ukryla svojho drobného uzimeného psíka. Konečne som jej bola tak akurát.

Žena vyšla na ulicu a odparkovala si vozík so starým železom. Uštipačný vietor už zhadzoval zo stromov tohoročnú hrdzu. Našťastie sme o pár minút zmizli v jednej z bytoviek na konci sídliska. Ženin byt ma zaskočil. Presnejšie, steny dočarbané farebnými kriedami. Všade bolo more. Vskutku šírošíre. Začínalo v kuchyni pri okne a tiahlo sa úzkou chodbou priamo do spálne, kde sa doň ponáralo pomarančové slnko. Po strope sa vyvaľovali kriedové luny. Celkom pri okne bol nov, postupne mesiac dorastal do splnu, a až za dverami spálne začínal cúvať opäť do novu. Podľa fázy mesiaca hladina mora stúpala a klesala. Uverila som, že som skončila na tele psychopatky. Až teraz zo mňa vyslobodila psíka a začala s ním klebetiť. Len zaklonil hlavu a zívol na dorastajúci mesiac na strope.

Na druhý deň som zistila, že žena má aj muža. Obyvateľa miestnej geriatrie. Ležal nepohnuto na posteli, oči ponorené v omietke, slina v kútiku úst. Načisto vybitý. Žena ho štuchla päsťou:

- ... ideme domov, starký.

Akoby sa žene podarilo na poslednú chvíľu fúknuť do pahreby v jeho očiach a uhlíky sa chytili. Konečne si všimol aj mňa. Naozaj sa mi zdalo, že zažal aj vďaka mojej jahodovej farbe. Prosím, neprotirečte mi, bola som stvorená ako značková. Žena muža naložila do sanitky skôr, než by sa mu vrátila aj chuť trucovať. O chvíľu už v byte žasol nad dočarbanými stenami. Čosi zachrapčal a hlava mu vysilene klesla na vankúš. Cúvala nad ňou farebná luna. Viditeľne mu šklblo tvárou.

Keď sa však vyspal do lepšej farby, spoza okna naň žmurkala ozajstná luna. Práve dorastala. Šepkala žene o čase vhodnom na príjem výživného pokrmu. Ticho ho nakŕmila drobnými kúskami čierneho chleba so žihľavovou nátierkou.

Muž prijal potravu a pohladil ma trasľavou rukou. Prirodzene, že sa tá ruka dotkla aj jej. Žena uvarila bylinkový čaj a žblnkla doň rum. Striedavo ho prikladala k svojim a jeho perám. Vytiahla spod postele starostlivo zozbierané letné katalógy a celkom potichu spustila:

- Len málo miest na svete sa môže pochváliť schopnosťou zlúčiť v sebe nekonečné pláže so zlatým pieskom a azúrovým, čistým morom...

Mužove oči sa ponorili do voňavého, rozknísaného mora na omietke. Nachvíľu sa naslano zaleskli. Opäť ma pohladil trasľavou dlaňou. Pomarančové slnko sa dotklo hladiny a zasyčalo.

Celé týždne takto cestovali. Nuž, prečo nie, obaja si to užili. Luna za oknom dorastala, cúvala ako bláznivá. Radila žene, kedy je správny čas na pôst, strihanie vlasov, zalievanie kvetín, dokonca čistenie bielizne. Mimochodom, len raz ich na cestách nepríjemne zaskočila pani zo sociálky. Chcela im vziať psa. Vraj keď poberajú sociálne dávky, nemôžu chovať domáce zviera. Chľastať môžu, chovať psa nie. Taká krava. Na meno svojej značky môžem odprisahať, že to bola ona. Dojčiaca matka. Ešte vo dverách na mňa nostalgicky hľadela, akoby som bola povinná sa jej prihovoriť prvá.

Postupne sa muž so ženou vyváľali vo všetkých prímorských destináciách. V presne takých ako ich susedia, ktorí na konci leta vyhodili staré katalógy do koša. Žena plnila hrnček rumom a prilievala doň stále menej čaju. Keď sa končila jeseň a na oblohe žiaril spln, muž sa jej nadobro stratil v perinách.

Nemilosrdne vyhodila všetky veci, ktoré s mužom milovali. Ani ich netriedila. Letela som s prázdnymi fľašami, letnými katalógmi a jeho pyžamou priamo do kontajnera pred domom. Nuž, prečo nie, všetko som si užila.

A keď som už vyzerala smetiarov a svoj definitívny koniec, skočilo do kontajnera snedé dieťa s veľkými lesklými očami. Hneď som im padla za obeť. Dievčatko si ma navlieklo na šuštiakovú vetrovku a zapišťalo:

- Mamo, som šukar sar kvietkos. Kraľovno.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Gabriela Alexová sa narodila 21. júna 1975 v Poprade, kde pracuje ako učiteľka. V 10. ročníku literárnej súťaže Poviedka 2006 získala prémiu. Pripravuje na vydanie debutovú zbierku poviedok.