FOTO - JOZEF HARANGOZÓ
Najlepší slovenský tanečný pár porazil v argentínskom tangu aj samotných Argentínčanov – teda tých žijúcich v Nemecku. Petrovi Horáčkovi a Michaele Šimkovej sa to podarilo minulý rok na German Open – najväčšom európskom tanečnom festivale. Okrem toho vlani vyhrali majstrovstvá Európy. „Tango je kontrola a vášeň zároveň, je veľmi senzitívne, má ťažkú predlohu, je to vnútorne veľmi silný tanec. Keď k tomu pridáme úžasnú charizmu argentínskych trénerov – proste sme podľahli,“ hovorí Horáček. K tangu sa pritom dostal len náhodou. Skončil štúdium histórie a literatúry, ktoré dnes učí na Gymnáziu na Hubeného ulici v Bratislave. Tancoval od šiestich rokov, no s argentínskym tangom začal až v roku 1997.
„Skoro rok som sa vtedy vytešoval, že som s aktívnym tancovaním skončil, keď ma oslovili, aby som to skúsil s argentínskym tangom. Vraj Slovensko bude organizovať majstrovstvá Európy a bola by škoda nemať súťažný pár. Oslovil som bývalú partnerku. Nacvičili sme niečo, čo sa vzdialene podobalo argentínskemu tangu, a na naše prekvapenie sme skončili štvrtí v Európe.“ Partnerka však bola čoraz zaneprázdnenejšia, a tak po troch rokoch začal tancovať s Michaelou. Bola to skvelá voľba, už po dvoch týždňoch, presne po ôsmich spoločných tréningoch, odleteli na profesionálne majstrovstvá sveta a dostali sa do finále medzi šesť najlepších párov.
„Tanec mi veľa dal aj vzal. Naučil ma vytrvalosti aj pevnej vôli, na strednej škole mi vzal možnosť byť viac v kontakte s rovesníkmi, bol som fanaticky zažratý do tanca, trávil som všetok čas na tréningu. Zobral mi aj ilúzie o tom, ako sú hodnotené subjektívne športy, keď nerozhoduje atletický výkon, ale všetko závisí od poroty. A čo mi dal? Dal mi možnosť cestovať, naučil som sa s nadhľadom pozerať na svoju profesiu, aj študenti majú iný prístup k trochu šibnutému profesorovi, ako keby som bol v normálnej rovine. Viac študentov nútim niečo robiť, nielen študovať, ale aby cestovali, učili sa jazyky, športovali. Propagujem tanec ako pozitívnu životnú aktivitu. Ale, žiaľ, väčšina študentov je pasívna, česť výnimkám.“
Učenie je dnes pre Petra Horáčka koníčkom. Keď nie je v škole alebo netancuje, venuje sa choreografii – je riaditeľom choreografického centra pri domovskom tanečnom klube Duo Istrochem a trénuje talentované mladé páry. „Mám ešte niekoľko nesplnených snov, chcem robiť dobrú choreografiu, aby sa tanec páčil ľuďom, chcem tango spopularizovať, vychovať pre Slovensko zopár dobrých párov a najmä navštíviť Argentínu a pozrieť si originál. Dúfam, že sa to podarí a natrafím na dobrých ľudí, zatiaľ mám na nich šťastie.“
Petr Horáček je zatiaľ slobodný, ale ako hovorí, na vine nie je tango, ale on sám. „Dalo by sa to zaradiť k tomu, čo mi tanec zobral. No žiť s tanečníkom si vyžaduje veľkú odvahu a toleranciu na oboch stranách. A akosi doteraz nebol čas,“ vysvetľuje. Sám však nikdy nie je – má rodičov, brata, synovca, neter, ktorá ide v jeho šľapajach, a hromadu dobrých priateľov, ktorým môže vždy zavolať. Keď si nájde čas.
Autor: ANDREA HAJDÚCHOVÁhajduchova@sme.sk
