Laco Kerata: Malé domov

Laco KerataDve andulky

Pán Viktor sa díval na dve andulky. Dostal ich pred chvíľou od svojej sestry. V rýchlosti mu zablahoželala k narodeninám a utekala preč.

"Tá príroda," pomysel si pán Viktor.

Andulky sa dívali zase na neho, nevedeli, čo si majú myslieť. Z ich pohľadu bol pán Viktor nepochopiteľný. Veď nemá zobák, ako sa môže najesť, čistiť, a tak. Čudný tvor.

Pán Viktor si položil klietku na stôl. Nevedel od anduliek odtrhnúť oči. Zabudol aj na sestru aj na Kvetu Bajčíkovú, ktorá ho presne pred tridsiatimi tromi rokmi opustila. V deň jeho narodenín. Nikdy neboli manželmi. Kveta si zobrala jedinú andulku, o ktorú sa obidvaja starali. Prisvojila si ju. Vraj zviera potrebuje cítiť lásku a rozoznávať cit a tomu, vraj, podľa Kvety pán Viktor nerozumie.

Nasypal im do malej misky zrno, do druhej nalial vodu. On si položil na stôl slávnostný obed, veľký bravčový rezeň a zemiakový šalát. Nalial si aj ríbezľového vína. Keď má dnes narodeniny, môže sa posmeliť, nie?

Po krátkom ostychu sa andulky pustili do historického zrna, ktoré mal ešte od čias, keď s ním žila Kveta. Nevyhodil ho, akoby čakal na jej návrat. Zrno sa ako zázrakom nepremenilo na prach. Zrno čakalo v zásuvke, v ktorej tri desaťročia nebolo svetlo. S tým si andulky nerobili starosti, usilovne zabárali zobáčiky do misky.

Ako pán Viktor spokojne dojedal rezeň, niekto zaklopal na dvere. Pán Viktor sa ani len nepohol. Už nikoho nepotrebuje. Pán Viktor opatrne zavesil andulky na balkón. Hák na klietku tam ešte tiež bol. Neznámy človek zaklopal ešte raz, už posledný. O týždeň sa pán Viktor dozvedel z novinovej rubriky o zosnulých, že večer v deň jeho narodenín skonala Kveta Bajčíková. Dve andulky si na balkóne spokojne štebotali.

Jaro

Za jedným stromom nebol ďalší strom. Jaro priniesol semienko, vyhĺbil za stromom dieru, zasunul semienko do diery a zahrabal ho hlinou. Odišiel domov. O dvadsať rokov prišiel a za stromom bol les. Nebolo tam živého tvora. Jaro došiel a vypustil zo škatuľky mravca. Mravec odcupital do lesa. Jaro prišiel o rok a les bol plný zvierat, malých aj veľkých. Jediný problém bol v tom, že keď sa k nim priblížil, zvieratá placho utekali. Za stromom bol krásny les, obrovské stáda a kŕdle zvierat, ale nebolo tam okrem Jara ani jediného človeka. Jaro priviedol suseda Imra a nechal ho za stromom. Prišiel o dva roky a lesa ani zvierat nikde, ale ani Imra. Za stromom bolo obrovské betónové mesto. Jaro hľadal Imra. Keď už bol strašne unavený, zazrel znenazdajky Imrovu medenú sochu v nadživotnej veľkosti. Pod sochou bol vytesaný nápis: Náš Imro, posledný človek.

Viera chcela byť speváčkou

Viera si púšťala na kazetovom magnetofóne pesničky známych speváčok. Ako speváčky spievali, Viera otvárala podľa ich slov ústa. Nikdy však nevydala zo seba ani hláska. Bála sa, že vydá zlý tón a speváčku pomýli.

Klamár

Tánička išla do školy s Miškom. Miško išiel do školy s Vilkom. Filipko išiel do školy s Vierkou. Iba Denisko išiel do školy sám.

Sedel uprostred triedy a trpezlivo čakal na pani učiteľku. Nechodila. Pomyslel

si, že asi vošiel do triedy pre neposluš-

né deti, a keďže v tejto škole žiadne neposlušné deti nie sú, nie je v tejto triede ani nohy.

Vyšiel z prázdnej triedy. Bola už veľká prestávka, žiaci sa dokola prechádzali po chodbe. Papali malé desiate, ktoré im pripravili mamičky. Denisko sa chcel pridať k ostatným deťom, nepapal nič, lebo mu mama zabudla desiatu pripraviť. Ešte večer mu sľúbila, že mu ju pripraví, ale nestalo sa tak.

Ako sa blížil k ostatnými žiakom na chodbe, prikročila k nemu agilná pani učiteľka Slobodová a spýtala sa ho svojím prísnym nenapodobiteľným hlasom prečo neje desiatu. Denisko jej odpovedal, že mu ju mamička zabudla pripraviť. Pani učiteľka ho razom obvinila, že klame, lebo nie je predsa takej mamičky na svete, ktorá by svojmu dieťaťu zabudla pripraviť desiatu. Denisko sa úpenlivo pokúšal brániť, a vravel, že sa ani na svoju mamičku za to, že zabudla, nehnevá. Pani učiteľka Slobodová má ale vždy pravdu.

Denisko sa zase ocitol v prázdnej triede, predsa len bola pre neposlušné deti. Je tam sám a stojí v kúte. Pani učiteľka ho ešte sleduje cez pootvorené dvere. Ostatné deti krúžia po chodbe a dojedajú desiate. Okolo úst majú fúzy od všakovakých lekvárov.

Tánička chodí do školy s Miškom. Miško chodí do školy s Vilkom. Vilko chodí do školy s Vierkou. Iba Denisko chodí do školy sám.

Hlboká mláka

Bol známou tvárou z obrazovky. Preto všetko, čo robil, robil nezvyčajne. Nezvyčajne chodil, pil, sedel, rozprával. Keď väčšina ľudí má prehodenú pravú nohu cez ľavú, on má nohy prehodené inak.

Raz išiel po lese. Obzeral sa okolo seba. Chodenie po lese bolo nezvyčajné aj pre neho. Ani sa tam necítil vo svojej koži. Bol trochu nepozorný. Spadol do hlbokej mláky, ktorá tiež nebola každodenná, lebo bola hlbšia ako on vysoký. Vedel, že sa aj v tejto situácii musí stoj čo stoj zachovať nezvyčajne. Normálny človek by primitívne a neesteticky metal rukami, kopal okolo seba, fúkal by do vody bubliny, erdžal by ako kôň. On zavrel oči a prestal dýchať. Obrazovka osirela. Čaká na ďalšieho nezvyčajného človeka.

Dovolenka v Afrike

Milanko bubnuje a bubnuje. Otec mu kúpil bubon. Otec, keď mu kupoval bubon, bol strašne rád. Sám sa nahlas smial na tom, ako bude Milanko bubnovať, ako sa budú doma triasť sklá na sekretári, ako zožltnú v ich obývačke kvety, ako uletia všetky muchy a mole z ich šedivých izieb. Ešte sa otec náramne tešil, ako bude Milankova útlocitná mama chvíľu zamračená, potom nešťastná, ako sa bude chytať za hlavu, napokon za brucho a nakoniec sa schúli na zem do klbka. Potom ju budú musieť odviezť ošetrovatelia v záchranke.

Autom ju otec zaviezť nemôže, lebo minulý týždeň auto predal, aby si mohli kúpiť za tie peniaze zájazd do Afriky. Mama od detstva chcela vidieť Afriku. Otcovi by stačil aj výlet na Oravskú priehradu. Občas by sa okúpali, občas by si vypil borovičky, a možno by sa s Milankovou mamou aj pomilovali. Veď Milanko v noci spí ako zarezaný.

Milanko bubnuje a bubnuje, otec je prekvapený, že ho najskôr začala bolieť hlava, potom brucho, napokon sa musel zvaliť na zem. Bránil sa tomu, aby sa stiahol do klbka. Díva sa na Milankovu mamu. Milanko bubnuje a bubnuje, africké bubny ide rozhodiť. Milankova mama sa nahlas smeje, po chvíli kričí, reve, napokon padá od podivuhodného šťastia na zem, omdlieva. Milankov otec stráca vedomie. Milanko bubnuje a bubnuje, sanitku nemá kto zavolať.

Vladko a nohavice

Vladko chcel byť inžinierom, tak si kúpil inžinierske nohavice. Našetril si na ne, keď roznášal po susedoch mlieko. Inžinierske nohavice boli také veľké, že sa v nich Vladko stratil. Pomáhala mu z nich celá rodina. Niekoľko minút ho nemohli nájsť. Nakoniec si celá rodina oddýchla, lebo ho našli. Starý otec Vladkovi povedal: "Z teba nikdy inžinier nebude, ale to nevadí."

Táni sa páči

Na stene mal červený diplom. Na hlave husté čierne vlasy, a Táni niesol na tácke pohár vína. Táni sa ešte teraz páčil. Bola rada, že ju obsluhuje. Sadá si vedľa nej a čosi jej šepká, ešte sa jej stále páči, aj keď nie každému slovu, čo jej naliehavo vraví, rozumie.

Po chvíli vstáva a púšťa hudbu, Táni sa ešte páči, aj keď hudbu, ktorú pustil, nemá veľmi rada, lebo je podľa nej príliš kakofónna.

Zaťahuje záves, Táni sa ešte páči, lebo má rada súkromie, má rada intimitu, má rada chvíle, ktoré sú trochu tajomné. Sadá si oproti nej, Táni sa ešte páči, lebo sú akoby dvaja na svete.

Rázne mu zazvoní mobil, Táni sa ešte páči, lebo je rada, že má známych, že nie je samotár.

Razom má rumenec na tvári a prerývane dýcha, Táni sa ešte páči, lebo nie je taký prázdny bonviván, čo je skôr sebavedomý, ako múdry.

Prosí ju, aby odišla, Táni sa ešte páči, lebo nechce ísť na všetko zbytočne rýchlo.

Táňa sedí nepohnuto, Táni sa ešte páči, ako ju schytí za rukáv, za rameno a ťahá ju ku dverám, Táni sa chvíľu nepáči, lebo mu nerozumie.

Otvára dvere a vyhadzuje ju na chodbu, Táni sa ešte páči, lebo vie byť priamočiary a rázny.

Zabuchol dvere, Táni sa nepáči.

Táňa pomaly kráča dolu obrovským schodiskom. Na prízemí sa jej pohľad stretáva s udýchanou paňou. Asi jeho susedou. Jeho suseda, aj keď sa mračí, pohne perami, akoby Táňu zdravila. Táňa nestíha odzdraviť, lebo pani sa veľmi ponáhľa.

Táni sa ešte páči, lebo má elegantnú a kultivovanú susedu.

Životospráva II.

Sľúbil som si, že prestanem piť alkohol, fajčiť cigarety, že načisto prestanem nadávať, ale neprestal som. Zaumienil som si, že začnem každé ráno behať okolo domu, ale nedokázal som to. Dal som si záväzok, že začnem na ulici zdraviť starších ľudí, ale zabudol som, začali ma zdraviť oni, asi boli slepí, keď tak činili. Predsavzal som si, že sa budem rozprávať so všetkými spolubývajúcimi v meste, namiesto toho mi čosi rozprávajú oni, ja ich nepočúvam, lebo naozaj stále úprimne myslím na to, že by som mal zmeniť životosprávu. Oni ma pri rozmýšľaní svojím mletím rušia, tak do nich strkám a oni s hrôzou v tvári padajú na zem.

Viera odo mňa odchádza, lebo nič nehovorím a s takým, čo je stále ticho sa žiť nedá. Má vedľa seba položený veľký zelený kufor a na hlave narazených všetkých sedem jarných klobúkov. Dívam sa na ňu a myslím na to, že dobre, že odchádza, veď pije alkohol, fajčí cigarety a rastie jej veľké brucho, ako dvíha zo zeme kufor, tak sa jej trasú ruky a po dvoch krokoch hlasito dychčí, jednoducho nedodržiava životosprávu.

Viera chcela byť sekretárkou

Viera búchala končekmi prstov po stole. Neprestávala. Po čase jej končeky opuchli. Rodičia stôl predali a kúpili Viere počítač. Viera sa počítaču vyhýba, končeky prstov od napodobovania písania nie a nie odpuchnúť.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Laco Kerata (*1961) je absolventom réžie na bratislavskej Divadelnej fakulte VŠMU. Po škole pôsobil ako herec a režisér v Trnave, Čadci a bratislavskom divadle Stoka. V súčasnosti predstavuje svoju tvorbu vo vlastnom divadelnom združení MED, hudobnom projekte Sisas Food & Keratas Drink a literárnej skupine Živý dôkaz. Je aj autorom viacerých rozhlasových hier. Vydal básnické zbierky Hriešny spánok (1991), Prišiel som, videl som... (2000), dve zbierky dramatických textov Rádiové hry (1998) a Večera nad mestom (2001) a zbierku krátkych próz Mám sa (2004). Publikované poviedky sú z pripravovanej knihy s názvom Malé domov.