|
Pavol Breier: Milicionár na Račianskom mýte, december 1989. |
Michal Považan vďaka svojim nespočetným známostiam na najrozličnejších miestach, úradoch a ustanovizniach - známostiam, majúcim pôvod v kaviarni - prekonal poslednú prekážku, policajnú cenzúru, a jedného žiarivého dňa zasvietil zborník s Lótovou ženou na obálke v našich nedočkavých rukách.
Krátko však trvala naša radosť.
Zhabať a zničiť
Sedeli sme práve v PODRUME, zapíjali prvé hodiny novonarodeniatka, sklonení nad subskripčnými hárkami a uvažujúc, ako bude najúčelnejšie zborník distribuovať, keď ani na koni prijachal smútočný posol so zvesťou, že v tlačiarni nastal frmol, lebo celý náklad sa vraj bezpečnosť chystá zhabať.
Prítomní zbledli. Krčili čelá, čo si počať, ako vybŕdnuť z nepríjemnej situácie. Radili, na koho sa obrátiť, koho zaangažovať, kde sa znova plaziť a prosíkať.
Zrazu Považan vyskočil: "Všetko na dlhé lakte, nebuďme múmie! Treba hneď, teraz večer do tlačiarne, a čo najväčšiu časť nákladu poodnášať, poukrývať, kde sa len dá: v ateliéroch, bytoch, ubikáciách. Zajtra zaintervenujem a vec vybavím. No márne by som vybavil, keby dovtedy stihli exempláre zhabať a zničiť!"
Ihneď nám pridelil priame úlohy. Nechali sme nedopité víno a pobrali sa do tlačiarne. Večerní a noční chodci sa iste čudovali, vidiac skupinu kuliov mocovať sa s ťažkými balíkmi. Nakladali sme ich do fiakra i električiek a rozvážali do bezpečia.
Býval som vtedy v Lafranconi v spoločnej izbe s Vladimírom Reiselom. Mali sme pohodlné kovové postele. Niekoľko nocí sme však spali na posteliach z bakchantov - na lôžku akéhosi intelektuálneho Mataja - lebo celá miestnosť, všetok nábytok boli obsadené, zatarasené literárnou "makulatúrou" s vytlačeným názvom Sen a skutočnosť.
Zle sa nám spalo. Sen mátožil, skutočnosť neradostná. Na každý poryv vetra sme sa strhávali, že polícia objavila náš úkryt a hrnie sa na nás.
Finančná otázka
"No vidíš," ponosoval som sa Reiselovi, "bál som sa, že sa mi neujde, subskriboval som aspoň dva exempláre, mám nárok aj na autorský výtlačok a teraz som pánom toľkých kusov, že by som nimi mohol vydláždiť cestu od Báňovho hostinca po Schöne Lotti."
Považan dal vec do poriadku, po čase sa exempláre zborníka postupne sťahovali k objednávateľom. Napokon v samej Lafranconi bývalo pár desiatok subskribentov.
Lenže finančná otázka sa ťahala za ním ako čertov chvost. Subskribcia vyniesla menej, než sa očakávalo, lebo cenu sme podkalkulovali, študenti neoplývali peniazmi, mnohí neplatili.
A tlačiareň naliehala.
Autorský honorár neprichádzal do úvahy. Ani sme ho nečakali, veď donedávna by bol hocikto z nás rád zo skromného mesačného vreckového zaplatil za česť publikovať a predstaviť sa verejnosti v takejto reprezentačnej knihe. Naopak, zborník sme museli grátis propagovať, pohotovostne nosiť so sebou v aktovke a rozpredávať.
Kaviarenská agentáž mávala len čiastočný úspech; všetci stolovníci totiž zborník už získali subskribciou, nového záujemcu poľakala pomerne vysoká predajná cena; ak sa našiel nadšenec, zaplatil iba zálohu, čiastku, ktorá sa na mieste premenila na fazuľovú polievku či na safaládku.
(Pokračovanie nabudúce, medzititulky SME.)
Súčasťou edície Bratislava - Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin - Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia - vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginatívne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov. Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v roku 1939, prispieval do nadrealistických zborníkov a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňa fotografia z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 - 2005, ktorú vydalo FOTOFO - Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
