V Zrkadlovej sieni včera ocenili 60 pedagógov. FOTO SME - PAVOL MAJER
„Dobrým učiteľom je ten, kto sa usiluje byť tým, za čo ho považujú, teda učiteľom, nie maskou učiteľa.“ Týmto citátom z Komenského diela Didactica magna začal včera v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca svoj príhovor vedúci odboru školstva na krajskom úrade Stanislav Papánek. Adresoval ho pedagógom Bratislavského kraja oceneným pri príležitosti štvrtkového Dňa učiteľov. Ocenenie spojené s finančnou odmenou prevzalo 60 pedagogických pracovníkov – učitelia, vychovávatelia, majstri a riadiaci pracovníci.
„Po páde bývalého režimu nejaký čas panovala v pedagogickej obci neistota, či sláviť starý sviatok, teda výročie narodenia Jana Amosa Komenského, ktorý bol bývalým režimom trocha znesvätený, alebo svetovo uznávaný dátum 4. október, ktorý nám nič nehovoril. Napokon sme sa vrátili k marcu,“ povedal Papánek. Dodal, že komisia aj tento rok pri výbere zohľadňovala úspechy v súťažiach, ale aj kvalitu základnej pedagogickej práce, tvorivosť v triede.
Jedna z ocenených, Mária Rauschová, učí slovenčinu a španielčinu na Strednej priemyselnej škole chemickej na Račianskej ulici. Byť učiteľkou bolo jedným z jej dvoch detských snov, chcela byť buď Jánošíkom, alebo učiteľkou. „Po tom, čo ma mama vybila za krádež zeleniny z jej záhrady, som už Jánošíkom byť nechcela, a tak som sa od ôsmich rokov začala hrať už len na školu.“ Pri svojej práci sa cíti mladšia a za najväčší úspech považuje, ak sa jej vydaria maturanti, tak ako minulý rok. „Niektorí kolegovia od radosti dokonca plakali,“ povedala.
Marián Lapitka kedysi učil v dnes už neexistujúcom Ústave pre vzdelávanie učiteľov a mal na starosti vzdelávanie riaditeľov škôl. Aj medzi včera ocenenými boli viacerí jeho „žiaci“. Od roku 1990 je učiteľom slovenčiny na Škole knihovníckych a informačných štúdií na Kadnárovej ulici. Je spoluautorom skrípt pre univerzitné štúdium, spolupracuje aj so Štátnym pedagogickým ústavom, kde sa podieľa na tvorbe „dôležitých dokumentov, ktoré určujú beh školy“. O sebe hovorí: „Vždy som chcel byť učiteľom a moja mama nikdy nepochybovala, že ním raz aj budem, hoci v päťdesiatych rokoch to nebolo ľahké.“ Za najdôležitejší vo svojom povolaní považuje vzťah k deťom. „Učiteľ, ktorý má vzťah k žiakom, sa pravdepodobne naučí učiť, a učiteľ, ktorý ho nemá, sa učiť nenaučí, aj keby mal v indexe z vysokej školy samé jednotky.“
JANA MARTINKOVÁ
