Josef Moucha: New York 15. 10. 2003 - Bratislava 8. 11. 2003.
Mládenci si pošomrali, ale statočne, vytrvalo sa vrhli do ulíc hľadať svojho centripeta (Považna - pozn. red.), povymetajúc Redutu, múzeumku, berlinku, stahlku, Astorku, Štefánku, Elektru, monopolku, Živnodom, ba aj Drobeka na Mlynských nivách, a nespočetné množstvo viech či vinární. Nakoniec sa stretli predsa len v metropolke, kam sa každý dostal okľukou, už tesne pred záverečnou.
Surrealisti sa majú zaňuchať
Aj Považan nomádsky menil miesta, vagáril a migroval. Vtedy sa už nudil, zíval, ovieval sa novinami, hádzal vyčítavé pohľady, že sa priatelia nedovtípili a neuhádli, kde sa mu uráčilo etablovať.
Zmrdil líca, vtiahol ich do ústnej dutiny, takže vytvorili plytké jamky - typický prejav nevôle - naprázdno prehltol a utrúsil: "Surrealisti sa majú zaňuchať na sto honov ani kopovy, vylučujú predsa špeciálne pižmo, n'est-ce pas?"
Začali sa vyvracať vrecká, aby sa zohnalo na pohár zmierujúceho nápoja, hoci Považan nebol naozaj nahnevaný, iba netrpezlivý. Každý pozoroval jeho tvár ako oblohu nad Olympom, či veští búrku, alebo vietor, či sa vyjasnieva, či ho omilostí aspoň kútikom oka.
Ešte za jeho života, po smrti i teraz pri písaní tejto spomienkovej eseje som uvažoval, v čom spočívalo tajomstvo príťažlivosti toho ani fyzicky nie najlákavejšieho, inteligenciou síce mimoriadneho, no k limitu dajakej geniality zďaleka sa nepribližujúceho a niektorými vlastnosťami ešte aj odstrašujúceho človeka.
Považanova magická sila
Bol rodený organizátor; lenže organizátorom bol aj Mikuláš Bakoš, ktorý iskru nahrádzal disciplinovanosťou. Mal rozhľad, vkus a čuch pre umenie, no najmenej v tej istej miere oplýval týmto darom i Ján Mudroch. Autoritu si nevybudoval zo zvučného mena, to už meno Rudolfa Fabryho sa ináč jagalo na modernej básnickej oblohe!
Neprichádzam na nič iné, akože oplýval magickou silou, ktorá pretekala ponorným korytom jeho osobnosti, že mal fluidum, ktoré sálalo spod jeho chatrného, tuberkulózou nahlodaného hrudného koša, že bol magnetom, ktorý pôsobil (aj bez priameho dotyku) v tesných i výstrednejších siločiarach.
To bolo asi to mimoriadne, čím vedel nakaziť okolie, akousi krásnou chorobou spolupatričnosti.
V zásade sa vyznačoval neoblomnosťou, nekompromisnosťou. Aj pri čiastkovej poplatnosti bol nepodplatiteľný. Za hlavný pokladal cieľ, prostriedky i cesty cieľu prispôsobil. V jeho ponímaní to nerazilo jezuitstvom, lež súviselo s celkovou stratégiou v boji o novú poéziu, nové umenie a nový svet. Neskôr spomeniem, ako mu túto anomáliu vyhadzovali na oči (poza chrbát na oči - čo je slušný ekvilibristický výkon!) v prípade dotácie na Sen a skutočnosť aj takmer geniálneho ťahu pri druhom zborníku poézie a umenia.
Sny premenené na realitu
Mal autoritu, nie doktrinársku a diktátorsky vynucovanú, lež prisúdenú spontánne, plynúcu z dobrovoľnosti. Keď sa v kaviarni zdvihol, bez slova vstávali aj ostatní a išli v zástupe za ním ako údovia sekty, aby vtiahli do lyrických katakomb, ktoré v štíte namiesto ryby niesli znak skarabea.
On určil, kedy a kam sa pôjde, aký nápoj sa objedná, aj kto ho zaplatí. Vždy vedel zorganizovať báječnú posiedku v dajakom zatuchnutom lokáli, čo sa razom premenil na pergolu bzučiacu spevom cikád a včelami poézie.
Črtal plány, prideľoval členom skupiny úlohy, vymýšľal programy, či už išlo o verejné matiné, podujatia v užšom kruhu záujemcov po maliarskych ateliéroch, alebo o čisto súkromné debaty a recitácie v niektorom byte. Presadzoval uverejňovanie nadrealistických príspevkov v časopisoch, oficiálnych i polooficiálnych, oddávna pomýšľal na vlastný publikačný orgán skupiny a na vydavateľstvo. Jeho sny boli hranaté a plastické, vedel ich navodiť do reality.
(Pokračovanie nabudúce, medzititulky SME.)
Súčasťou edície Bratislava - Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin - Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia - vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginatívne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov. Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v roku 1939, prispieval do nadrealistických zborníkov a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňa fotografia z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 - 2005, ktorú vydalo FOTOFO - Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
