|
Ilustrácia Rastislav Sedlačík. |
"Povedali nám, že to sú jednorazové!" začudoval sa otec početnej rodiny, ktorá trávila nedeľu pahltným pojedaním hamburgerov a chlípaním kokakoly.
"Viete," dodala jeho manželka, "nechodíme do McDonalda tak často, lebo my sme z dediny."
Apoštolovi sa úprimnosť týchto ľudí zapáčila. Vysvetlil im preto, že na to človek nemusí byť z mesta, aby vedel prijať pravdu božiu. Deti zúčastnene sŕkali kolu a pozerali na apoštola.
"Ty si rocker?" opýtal sa zjavenia najmladší, ktorému z kútika úst trčala uhorka.
"Ja som apoštol," povedal apoštol a pohladil to ľudské mláďa po bejzbalovej čiapke. "Vieš ty, kto je to apoštol?"
Chlapec sa zamyslel.
"To bude nejaký rocker!" nedal si maličký vziať svoju detskú predstavu.
Apoštol mu preto radšej vysvetlil, prečo je apoštol. Nikto z veľkej rodiny však živého apoštola ešte nevidel, ani u nich na vidieku, ani v Bratislave, a to je nejaké mesto, tak sa zhodli na tom, že je vlastne taký díler. Tomu pre zmenu málo rozumel samotný apoštol, a preto si to od nich nechal radšej vysvetliť.
"To je taký ten, čo chodí a len klope a zvoní a otravuje, že či chcete to, alebo nechcete, a keď hej, že koľko a kedy."
"A keby som bol ten rocker?" zakončil apoštol svoje pokusy o porozumenie si s početnou rodinou.
"Nemáš gitaru," povedala mu na to zababraná svetlovlasá dievčina a oblízala si prsty. "Čisto teoreticky však rocker môžeš byť, keby si sa zastrelil ako Kurt Cobain."
"On sa zastrelil, aby bol rocker?" nestačil sa čudovať apoštol.
"No," prisvedčila mu hlavou a odkráčala za rodinou, ktorá medzičasom už dojedla a pakovala sa na parkovisku do minivanu.
Ako tak nad tým Cobainom apoštol premýšľal, úplne vyhladol a dal si hamburger so sprajtom. Do večera sa pokúsil ešte niekoľkým ľudom čo-to zvestovať, ale tí si naozaj mysleli, že je díler, iba ho odstrkovali a okrikovali. Tak napokon nikomu nič nezvestoval a odišiel z mesta.
Na dedine sa ho ľudia báli, lebo chodil bez duše, akoby sa už bol zastrelil. Preto iba bezradne blúdil malebným krajom a rozmýšľal, ako by sa vymanil z toho zakliatia, či sa neohlási naspäť u Boha. Keby bol aspoň prorokom.
"Raz máš diagnózu," povedal mu anjel, ktorý sa mu jednej noci prisnil, "tak sa s tým neondej a vráť sa do mystiky!"
Apoštol by sa aj bol býval vrátil, lebo v ľudskom svete nepochodil, ale potom natrafil pri ceste na odstavené auto.
Pretože nechcel šoféra vyľakať, pekne sa mu prihovoril:
"Pochválen buď Pán Ježiš Kristus!"
Šofér sa však preukrutne preľakol. Bol totiž zohnutý nad motorom, práve naťahoval klinový remeň a už ho takmer mal na mieste, keď ho vyrušil nečakaný apoštolov pozdrav. Remenica sa mu vyšmykla a on v snahe zachytiť ju, pustil aj veľký skrutkovač. Popálil si pri tom celé predlaktie, a navyše si udrel aj hlavu o kapotu. Potom uvidel apoštola v slnečných okuliaroch. "Naveky amen!" zakričal naňho.
To bude asi poriadny kresťan, pomyslel si apoštol.
"Dobrý človek!" potešil sa apoštol a zopol si ruky, aby ich potom rozovrel, "dlho som vás hľadal, aby som vám mohol niečo zvestovať!"
"Prečo práve mne?" ohradil sa šofér.
Apoštol však nelenil a vyrozprával mu rýchlo za horúca zopár biblických príbehov. Šoférovi zatiaľ vyrástla hrča na hlave. Potom sa zohol a vliezol pod auto, aby odtiaľ podvíhal spadnuté veci. Apoštol mu pri tom rozprával a rozprával.
"Že vás huba z toho nebolí!" povedal šofér, keď konečne nasadil klinový remeň a zavrel kapotu.
"Huba nie, ale bolia ma už nohy, čo toľko chodím. Mohli by ste ma odviesť?"
"A kam?"
"Do Žiliny," povedal apoštol.
Keď už sedeli v aute, šofér sa apoštola opýtal, či náhodou nie je farár, lebo u nich na dedine by sa im jeden zišiel. Ten, čo tam je, ten iba rozpráva kázne o Indiánkach a stále prestavuje kostol. "Predstavte si, hore na chórus musíte liezť po konštrukcii, ktorú sám vymyslel!"
"To je asi symbolické," vysvetlil mu apoštol, "každý si svojím životom vytvára svoju vlastnú konštrukciu, ktorou sa potom dostane do neba."
"Odkiaľ to viete? Ste prorok? Viete, zdáte sa mi akýsi povedomý."
"Ja som apoštol," povedal apoštol so zadosťučinením.
"A ktorý?" zaujímal sa bližšie šofér.
"Ten so zväčšenou štítnou žľazou."
"Ahá!"
Apoštol sa upokojil, že na svete existujú aj iní ľudia, ktorí veria v božskú podstatu sveta.
"Vedeli by ste vybaviť, aby nám dali nového farára?"
"A čo s tým starým?"
"To je jedno, pošlite ho do kláštora, nech si tam prestavuje kostoly, najlepšie do Venezuely k Indiánom."
Apoštol sa zamyslel nad zvláštnou prosbou šoféra. Netušil síce, kde je Venezuela, ale niečo mu hovorilo, že to zvládne. Dokáže predsa ľuďom pomáhať, na to prišiel, aby konal dobro a nebol memento. Poprosil preto šoféra, aby ho zaviezol do dediny na faru. Rád by toho farára prv spoznal, kým ho niekam pošle. Tak sa aj stalo. Najskôr si obzrel kostol a unikátnu farárovu prestavbu interiéru.
"Tu to mal viac zapustiť," povedal, ako tak na to pozeral.
Vonku svietilo slnko a farár si v chládku pod lipou neďaleko misijného kríža opravoval bicykel. Podišiel k nemu a pekne sa mu pozdravil.
"Naveky," odvetil farár zaujatý opravou.
"Prečo táto pravá brzda brzdí na predné koleso, keď má brzdiť na zadné?"
"Lebo to je bicykel z Taiwanu," zareagoval promptne apoštol, ktorý mal výnimočný pozorovací talent.
"Radšej mi podajte kľúč."
"Aký?"
"Dvanástku."
"Toľko bolo aj apoštolov," povedal apoštol a podal mu kľúč.
Farár naňho pozrel akoby ho dlho poznal. "To máte postreh!"
"Sú aj iné kľúče, ktoré poznám. Jeden zväzok má Peter, pôvodným povolaním rybár. Možno ním odomknúť brány nebeské!"
"Tie by nám tu nepomohli," povedal farár a uvoľnil skrutku na brzde. Trochu pritom fučal, lebo sa musel mocno zaprieť, inak to nešlo.
"Ja mám najradšej imbusáky," zapojil sa do debaty šofér.
Farár mu na to následne povedal, že imbusové kľúče používa z nevôľou, z čoho sa potom musí spovedať. Najradšej by nič neopravoval. Tak sa mu šofér ponúkol, že to spraví on, lebo on rád opravuje. Veď okrem výbrusu, si zgenerálkoval celý motor sám.
"Tuná toto, po prvé má ísť tuná, tadeto, nemá to ísť až tuná takto. To je prvá vec. Lebo v podstate, keď otočíte kolesom, tak tuná toto sa vám poťahuje."
"To je pravda," pokývali hlavami farár s apoštolom, svorne, hoci tomu nerozumeli ani za mak.
"Čiže tuná tieto veci," pokračoval v ukazovaní šofér, "mali byť preložené takto z tade, čiže tuná, pod týmto, by nemalo byť nič."
"Myslíte to metafyzicky?" opýtal sa apoštol.
Nastalo krátke nechápavé ticho, ktoré našťastie prerušila babka s krhlou. Pristavila sa ako bola zalievať hrob svojho nebohého manžela. Opýtala sa farára na litánie a bolo po metafyzike.
Šoférovi sa nepodarilo spojazdniť farárov bicykel inak, než zablokované brzdy odmontovať. Potom farárovi predviedol štýl brzdenia nohou na predné koleso, a spôsob oboma nohami o zem. Farár síce z toho nadšený nebol, ale čo mal robiť. Mal veľa povinností na to, aby sa trápil s bicyklom, Chcel ešte nacvičiť s deťmi starú indiánsku povesť na nedeľnú omšu. Naostatok sa s farárom rozlúčili.
Apoštolovi nešlo do hlavy, prečo chce šofér poslať toho dobrého človeka do Venezuely. Po chvíľke úvah usúdil, že vo Venezuele mu asi bude lepšie. Bude to mať na skok k Indiánom, a nebude musieť nič nacvičovať, lebo indiánske povesti a báje tam stále žijú.
"Prečo vlastne chcete ísť do Žiliny?" opýtal sa šofér, ako zatáčal k svojmu domu.
"A prečo vy chcete poslať farára do Venezuely?"
Šofér na takúto odpoveď nenašiel slov, tak radšej apoštola predstavil rodine.
Rodina prijala apoštola vľúdne. Šoférova žena Kristína mu navarila kávy a najmladšia šoférova dcéra Justína mu priniesla cukor.
"Mlieko už nemáme," ospravedlnila sa.
Bolo to dievča ako lusk. Až sa apoštol zamyslel, ako je to možné, že takí škaredí ľudia môžu mať takého potomka. Bude v tom tá genetika, ktorou si pánboh zaviazal ľudí k neustálej snahe po dokonalosti. Aj on bol dokonalý, ale uňho sa tomu nehovorilo genetika. Mal status, ktorý si preniesol bránou večnosti. Vraj sa už ľudia dajú klonovať ako ovce. Baránok boží však bol pravý. Toho neklonovali. To všetko behalo mysľou apoštola, kým popíjal kávu a počúval šoféra, ako mu rozpráva o garáži, ktorú si vyhĺbil dolu pod rodičovským domom, a dom sa nezrútil, pretože vraj myslel na všetko.
"Keby ste len vedeli, koľko tatroviek hliny sme odtiaľ vyniesli. Porobil som v záhrade terasy. Poďte sa pozrieť!" vyzval apoštola a apoštol šiel. Pozrel si tie terasy aj to, ako sa zelenajú čerstvým porastom trávy.
"Že vám tam nerastie burina," čudoval sa.
"Nemôže. Kúpil som taký postrek," povedal a poslal dcéru po ústrižok z balenia toho zázračného preparátu, lebo aj zabudol, ako sa volá.
"Bofix!" ukázal ho potom apoštolovi.
Prečo mi to títo ľudia všetko rozprávajú, nestačil sa čudovať apoštol a čoraz častejšie začal pomýšľať na odchod. Týchto ľudí trápia iba pozemské veci. Kde sú tie časy, keď sme rozdávali ryby a chlieb zástupom.
Potom Justína pustila televízor a apoštol konečne uvidel Kurta Cobaina.
Blížil sa večer. V dedine boli dožinky a všetci sa chystali do kultúrneho domu. Mal prísť aj farár. Dlho prehovárali apoštola, aby šiel s nimi. Nakoniec sa podvolil. Aj tak nemal čo na práci, a možno na tej veselici príde aj na to, ako poslať farára do Venezuely.
Pri vchode im opečiatkovali ruky. Apoštol sa chvíľu zdráhal. Až keď mu ukázali, že to nie je diablovo znamenie, ale pečiatka obecného úradu, nechal sa označkovať.
"To viete, ľudia by si tu chodili hore-dole, a my by sme v tom mali chaos," vysvetlil apoštolovi muž pri stolíku. Mal vytetovaného hada na pleci a dlhé fúzy. Apoštolovi bol nesympatický, a do reči sa s ním radšej nepúšťal. Starosta s predsedom družstva zadovážili niekoľko svíň, ktoré sa krútili na grile, Blažena, starostova sekretárka, núkala v bufete víno a iné dobrodenia zeme. Radosti a hojnosti bolo na všetkých stoloch. Každý poznal každého, a apoštol vzbudzoval najviac pozornosti. Vždy musel nanovo vysvetľovať. Že je apoštol, že prišiel poslať farára do Venezuely, ale že ešte nevie ako.
"Tak ho pošlite do Košíc. Na Furču!" navrhol mu Imro. To bol taký mocný chlap.
"Prečo?"
"Na Furči majú kostol v unimobunke po stavebných robotníkoch. V meste je veľa Indiánov, vyhrávajú na flautách ako anjeli a treba tam takého farára. Aby im prestaval ten sajrajt na dôstojný stánok."
"A v Košiciach? Tam je lepšie ako vo Venezuele?"
"Že či! Tam je najlepšie," povedal Imro. To bol taký mocný chlap.
Apoštol sa teda rozhodol, že farára nepošle do Venezuely, ale do Košíc. Zavážil aj fakt, že tam môže svojrázny duchovný odísť klimatizovaným ícéčkom. Aj to mu povedal Imro.
Keď prišiel farár, mal vychodené podrážky na teniskách. Ako nimi celý deň brzdil. Bicykel si oprel o agát a prisadol si k starostovi. Blažena mu doniesla víno osobne, aj koláče a pečenú kačku s knedľami a kapustou. Kým farár jedol, apoštol všetko premyslel.
Osmelil sa po treťom poháriku a podišiel k nemu. Farár ho spoznal a ponúkol mu miesto oproti. Apoštol si sadol a povedal. "Dlho som rozmýšľal, ako vám to mám povedať. Ľudia si myslia, že sa tými prestavbami v kostole preháňate, a nemali by ste sa v kázňach toľko venovať Indiánom. Ja by som vám navrhoval, aby ste odišli do Košíc na Furču. Tam by vám táto aktivita priniesla viac osohu."
Farár položil stehienko na kraj taniera a oblízal si prsty. "A čo keby ste tam išli vy?" povedal.
"Myslíte?" začudoval sa apoštol.
Vstal od stola, rozmýšľal, a keď farár dojedol kačku, rozhodol sa. V Košiciach ešte nebol.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Tibor Havlík sa narodil 27. septembra 1970 v Semerovciach pri Nových Zámkoch, žije v Košiciach. Je dvojnásobným finalistom literárnej súťaže Poviedka, prémie získal v rokoch 2003 a 2004. Knižne debutoval samizdatovou knihou Silážne poviedky v roku 1997. V súčasnosti pripravuje do tlače novú zbierku krátkych humoristických próz.
Autor ilustrácie Rastislav Sedlačík sa narodil 29. 4. 1980 v Čadci. V roku 2004 ukončil štúdium maľby na Vysokej škole výtvarných umení u prof. Ivana Csudaia. Do augusta vystavuje svoje obrazy v galérii Bonjour, ktorá sa nachádza v Apollo Business Centre na Mlynských nivách 45 v Bratislave.
