Jozef Hofer: Prehliadka balónov na Námestí slobody, 1930.
Osobne sa zoznámiť s Michalom Považanom mi bolo súdené o pár dní neskôr v metropolke.
Akoby som ho už bol niekedy videl. Akoby som sa vtedy na Šoltésovej ulici bol rozprával s ním. Povyšší, prihrbený, sako sa mu kĺzalo z vešiačika pliec. Tvár zato okrúhlejšia, čelo vysoké, so začínajúcimi fjordmi. Pohľad belasý, chytľavý. Ničím iným, iba postavou sa podnájomník s podpodnájomníkom podobali.
Neskôr som ešte zistil skeletickú podobnosť s Jánom Poničanom. Akoby si bol hlavný nájomník bral na byt príbuzenské fyzické typy. Pravda, sklon k normovaniu ma prešiel, keď som u Poničanovcov naďabil na Rudolfa Fabryho, na antityp z druhého konca zemegule. V byte na Šoltésovej ulici 2 totiž dlhšie-kratšie býval, hosťovsky pobudol, alebo aspoň kde-tu prenocoval nejeden bezprizorný mladý umelec, proletár, študent, mňa nevynímajúc!
Starý známy Považan
Michal Považan sa hneď ku mne priznal ako k starému známemu. Bez dlhých okolkov si so mnou vypil pertu; potykali sme si, čo znamenalo, že ma prijíma za priateľa, ba priam za príslušníka skupiny, do ktorej zďaleka nebol ľahký prístup.
Naoko sa zdala skupina rozsiahla. No kaviarenská či viecharská stolová spoločnosť nebola s ňou totožná.
V širokom kruhu okolo Považana kmitalo množstvo ľudí niekoľkých kategórií: boli tu vyznávači kŕčovitej krásy, tvoriví slovesní a výtvarní umelci, teoretici teda vlastné jadro skupiny; ďalej prekladatelia, príležitostní prispievatelia z iných odborov, generační druhovia, priatelia; napokon sympatizanti, obdivovatelia a mecenáši.
Cenné prvé obťahy
Dôkazom toho, že patrím k vnútornému jadru, boli obťahy mojich príspevkov do zborníka, zreteľne vysádzané riadky, voňajúce tlačiarenskou čerňou, ktoré Považan začerstva priniesol z Universumu, kde sa tlačil Elán a teraz aj naše kolektívne nadrealistické dielo.
Ukázal mi ich, podal a ja som ich pyšne rozvíjal a zvíjal ako palimpsesty, ako vzácne zvitky tušomaľby z dynastie Mingov. Boli to prvé korektúry, prvé špalty, ktoré som vôbec držal v ruke, a hnali ma do pokušenia zapáliť v tej slávnostnej chvíli božstvu, čo sa o ne zaslúžilo, voňavé kadidlové drievka.
Považan sa pousiloval, aby stvoril nového surrealistu a zaradil ho do kontextu zborníka Sen a skutočnosť. Hlavné slovo mal on, aj keď pre kolektivitu konzultoval s Mikulášom Bakošom a Jánom Mudrochom.
Nadrealisti v metropolke
Redakčný kruh, prispievatelia, príslušníci skupiny sa schádzali každý večer v metropolke. Iba výnimočne bolo rendezvous v inej kaviarni, hostinci alebo vieche. V metropolke sa zišli automaticky, bez predbežného dohovoru, spontánne: nik sa s nikým nevítal ani nelúčil.
Občas dal Považan pokyn na zmenu a to z príčin čisto praktických (napríklad mal prácu v iných končinách), taktických (nechcel, aby plány nadrealistov vypočuli votrelci) a nevyspytateľných (podľa chvíľkovej nálady), čo buď vopred oznámil, alebo neoznámil. (Pokračovanie nabudúce, medzititulky SME.)
Súčasťou edície Bratislava - Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin - Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia - vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu. Prelínajú sa v nej imaginatívne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov. Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v roku 1939, prispieval do nadrealistických zborníkov a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňa fotografia z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 - 2005, ktorú vydalo FOTOFO - Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
