SME
Piatok, 27. november, 2020 | Meniny má MilanKrížovkyKrížovky

Marek Vadas: Rieka

Niekoľko dní som blúznil. Horúčka neklesala a lieky nezaberali. Nevládal som sa pohnúť a len večer po vypotení som zvládol niekoľko krokov po izbe. Výraz lekára hovoril za všetko - nemal najmenšiu predstavu o tom, čo mi môže byť a čo by mi pomohlo.

Ilustrácia Daniel Brunovský.

Salomon mi z lekárne priniesol iné lieky, ktoré mali zmierniť horúčku. Nevnímal som hodiny, ktoré sa okolo mňa hnali. Prebral som sa v taxíku poskakujúcom v tme. V uliciach už vládol pokoj neskorej noci, ktorý prerušovali len občasné rozjarené klaksóny opitých šoférov. Zastali sme v chudobnej štvrti a Salomon ma spolu so šoférom vtiahli úzkou uličkou do akéhosi vyzdobeného dvora. Opreli ma o stenu z vlnitého plechu. S privretými viečkami plnými sĺz som v strede malého priestranstva zaregistroval oheň. Plamene predo mnou tancovali, spájali sa do obrysov deformovaných zvierat a škeriacich sa tvárí.

Doviezli ma ku ngangovi! Od zúfalstva som sa chcel usmiať, ale od náhlej slabosti ma naplo na zvracanie. O ngangovi z Bona Beri som už toho počul dosť. Ako dokázal uzdraviť choromyseľného chlapca, keď mu z hlavy vytiahol žabu. Ako vo sne zistil príčinu ťažkostí a svojich pacientov potom liečil kameňmi z rieky, alebo choroby vyháňal tancom. Ľudia toho narozprávali. Vždy som sa smial takýmto príhodám. Raz vraj v lese vykopal balíček s rituálnymi symbolmi, ktoré nepriateľ pripravil pre svoju obeť. Stačilo preseknúť malý hrdzavý zámok a reťaz odhodiť do vody a dovtedy neplodná žena o niekoľko týždňov otehotnela. Teraz som chcel veriť všetkému. Chcel som sa sústrediť na to, čo mu poviem, ale hlavu som mal v jednom ohni a myšlienky sa mi roztápali v plameňoch. Odovzdane som čakal.

Po chvíli nganga vyšiel z komory. Na sebe mal dlhý plášť a v ruke vyrezávanú paličku. Zmeravel som, keď došiel predo mňa a pozrel sa mi do očí. Nebol som schopný pohnúť sa a necítil som si ruky ani nohy. Bol som ako uväznený v kamennej schránke svojho tela. Bezbranný ako myš v kúte.

Videl som len plamene odrážajúce sa v jeho pohľade. Oči mal kamenné a nehybné. Odrazu sa mi zazdalo, že predmet, ktorý som považoval za kúzelnú paličku, je živý. Náhle sa v jeho dlani zavlnil a z jeho konca vyšľahol hadí jazyk. Nganga ku mne natiahol ruku a ja som videl, že je to skutočný had. Kúzelníkove rameno sa strácalo v plášti a menilo sa na žlto-čierne pruhované telo. Rástlo a blížilo sa ku mne. Pomaly sa ovíjalo okolo mojej hrude. Zovretie silnelo a ja som strácal dych. Niečo vo mne prasklo. Obklopila ma tma.

Prebral som sa v spálni svojho priateľa. V dome bolo hrobové ticho, len z neďalekej križovatky sa ozývalo trúbenie klaksónov. Slnko už pálilo do okien, takže muselo byť krátko popoludní. "Salomon!" zavolal som slabým hlasom. Predpokladal som, že spoločne so svojou manželkou vyčkávajú, kedy sa preberiem. Odpoveďou mi bolo len poplašené kotkodákanie sliepok na dvore. Žiadne zvuky, ktoré by pripomínali niečiu prítomnosť. To ma tu v takomto stave nechali úplne osamote? Posadil som sa na kraj postele. Na stole pripravená voda a bylinky namočené vo fľašiach, mydlo a čistý uterák. Narýchlo som sa opláchol, navliekol do nohavíc a neistým krokom som vyšiel na dvor. Cítil som, že mám horúčku a na ostrom slnku sa mi zatmelo pred očami. Zastal som a zachytil sa plota, aby som si privykol na svetlo. Po chvíli mi prestalo hučať v hlave a na druhom konci záhrady som rozoznal kontúry ženskej postavy. Salomonova žena práve pri ohnisku zarezávala kozľa. Krv zachytávala do bielej umelohmotnej misky. Potom pritlačila tepnu prstom a hustú krv lačne vypila.

"Dobrý deň, Bébé," pozdravil som sa, keď som podišiel bližšie. Otočila sa ku mne, utrela si spakruky krvavý fľak na brade a bez slova pokývala hlavou. S neprítomným výrazom sa vrátila k svojej práci a nechala ma tam bezradne stáť. Bol som v pomykove, pretože sa ani trocha nepotešila, že sa môj stav zlepšil. Vždy, keď sme sa na ulici náhodou stretli, ma pozdravila žiarivým úsmevom, pýtala sa, ako sa mám a so smiechom si ma doberala. Teraz som jej nestál ani za pozdrav.

"Stalo sa niečo?" spýtal som sa neisto.

"Nič. Nič sa nestalo. Všetko je tak, ako má byť," odpovedala chladne a jednou rukou pritom z kozľaťa ťahala vnútornosti.

Po chvíli mlčania som povedal, že sa teda pôjdem prejsť, pokiaľ sa Salomon vráti. Keď som odchádzal, ani na mňa nepozrela.

Zavrel som za sebou bránu a po niekoľkých krokoch som spozoroval, že sa tu niečo muselo stať. Privítala ma úplne cudzia ulica. Nič naokolo som nepoznal. Sklad minerálok aj holičstvo na rohu zmizli bez stopy. Namiesto nich tu stál pomaľovaný betónový múr akéhosi podniku, miestami obrastený machom. Bol som určite pred Salomonovým domom. Poznám ho rovnako dobre ako budovu misie, v ktorej bývam. Zostali tu rovnaké diery na krytoch od kanálov, i výhľad na posledné poschodia hotela Parfait Garden, ale bary, v ktorých obyčajne sedávame, teraz nahradili obchody s čudným tovarom a opustené baraky. Cez vybité okná prelietavali vtáci a vznášali sa nad hlavami sviatočne oblečených ľudí idúcich na námestie. Chystala sa nejaká slávnosť a na ulici nebol jediný automobil. Po stranách postávali ženy vo fialových šatách rovnakého strihu, aké sa zvyknú nosiť na pohreby. Aj priečelia domov boli vyzdobené farebnými stuhami a vlajkami. Kohosi som sa opýtal, čo sa tu chystá, ale len si ma mlčky premeral, podobne ako pred chvíľou Bébé.

Ocitol som sa pred stánkom, v ktorom na zákazníkov čakali ľudské kosti. Starec v bielej čapici ich na pulte narovnával a nervózne z nich odháňal muchy. Nad úhľadne zoradenými kosťami svietili vybielené lebky a zo strechy viseli na špagátoch hlavy v rôznych štádiách rozkladu. Pri starcovi sa pristavila dvojica mužov a začali zjednávať cenu. Opäť ma zaliala horúčka. Rozbehol som sa preč.

Na rohu ulíc už zástup zhustol. Po hlavnej kráčal sprievod v maskách a v jeho čele hrala kapela. Chrbtom som sa oprel o múr a sledoval tú masu ľudí v pestrofarebných košeliach. Telá sa tlačili k sebe, akoby sa chceli zliať dokopy, stať sa súčasťou jedného organizmu. Pár krokov odo mňa som zbadal Salomona. Stihol mi radostne zamávať.

Predieral som sa k nemu, ale dostal som sa len do postranného prúdu, ktorý postupoval o čosi pomalšie. Jeho hlava sa mi strácala v diaľke. Už som ani necítil, ako kráčam. Nemohol som si zvoliť smer a dav ma nekontrolovane unášal von z mesta. Ako keď vhodíte suchý konár do prúdu spenenej rieky.

Dostal som sa až k predmestiu Bonanjo. Salomon mi zmizol v diaľke. Pokúšal som sa chvíľu predierať jeho smerom, ale prúd ma nezadržateľne vliekol dolu brehom. Vzdal som to a poddal sa davu. Stromy okolo mňa sa len tak mihali a ja som si až vtedy uvedomil, že tá cesta je zároveň rovnaká aj iná. Tam, kde voľakedy stála socha futbalistu zmontovaná z automobilových súčiastok, sa teraz vypínal obrovský baobab. Za zákrutou chýbala benzínová pumpa a ustavične trúbiace taxíky zmizli bohviekam. Tie miesta som poznal veľmi dobre a napriek tomu som mal pocit, že som sa tu ocitol po prvý raz. Predo mnou sa otvorila cesta do paralelného sveta. Do inej Doualy, ktorá existovala nezávisle od môjho doterajšieho života a ktorú som dychtivo túžil spoznávať.

Ľudia v maskách sa dostali na čelo sprievodu. Mnoho tvárí okolo mňa mi bolo povedomých, ale žiadna z nich sa na mňa neusmiala, ani jeden pár očí mi nenaznačil pozdrav, žiaden pohľad na mne nezotrval dlhšie. Jediným blízkym človekom bol Salomon, stratený medzi hlavami v pestrofarebných šatkách a starých klobúkoch.

Prešli sme cez Námestie republiky a odbočili na nájazd k prístavnému mostu. Teda k bývalému mostu, pretože teraz k delte Wuori neviedla asfaltka a breh na nás čakal divoký a neporušený. Namiesto štvorprúdovej cesty sme po zablatenom chodníku plnom dier a skalísk klesali do údolia, kde lúka pomaly prechádzala do močariny mangrovníkov. Nerozmýšľal som, ako je to možné, na jeden deň toho bolo na mňa priveľa. Myslel som len na to, ako nájdem Salomona a občas som sa vytiahol na špičky alebo povyskočil, či ho nezazriem niekde nablízku.

Na lúke sa dav rozostúpil, rozptýlil sa v priestore a ja som konečne mohol zastať. Upokojiť sa a nájsť smer, ktorým sa vydať.

Hlavný prúd viedol k úzkemu fliačiku pláže, kde obvykle bývali stánky s kolou a kde sa po piesku preháňali fagani s futbalovou loptou. Nedávno som ich tam pozoroval. Skupinka starších predvádzala svoje triky a lesklé svaly kráskam ukrytým v tieni paliem a mladší sa učili od svojich vzorov. Hrali s gumenými prasknutými loptami alebo mladým kokosovým orechom. Bosí, v trenírkach alebo deravých krátkych nohaviciach. Pamätám si, ako jednému z nich chýbala šnúrka v gatiach a tak si ich musel pri hre jednou rukou pridržiavať. Keď orech vletel do brány, v návale radosti zatlieskal nad hlavou a gate mu padli ku členkom priamo pred výskajúcimi dievčatami.

Teraz však pláž nebola upravená. Chýbal tu navozený piesok aj stánky s občerstvením. Pridal som do kroku a dral sa zástupom, už voľnejším, takže sa dalo pohodlne kľučkovať a hlavne držať sa zvoleného smeru. Blížil som sa k miestu, kde mangrovníky zredli, aby vytvorili jediný pohodlný prístup k rieke. Kus cesty som si nadbehol a pozoroval ľudí blížiacich sa k vode. Samé cudzie meravé tváre bez farieb. Až vtedy som si uvedomil, že všetko naokolo bolo šedé. Nebola noc ani deň.

Na chodidlách som zacítil vlhkosť. Bol som len v sandáloch a prsty sa mi vnorili do riečneho bahna plného drobných zelených kvietkov. Ľudia okolo mňa vstupovali do vody. Potichu, pomaly a s meravými pohľadmi upretými do vĺn. Aj ja som šiel. V závese tesne za ženou v dlhých bielych šatách. Sledoval som jej kroky a bez problémov som nachádzal voľné miesta medzi štrbinami ostrých skál na dne spenenej rieky. Jemnú látku olizovali vlny a mokrá tkanina tesne obopínala krivky miznúcich štíhlych nôh. Šiel som rovnakým tempom. A prestal som sa obzerať.

Prešiel som možno dvadsať metrov. Neviem to presne, pretože klesanie bolo mierne. Bol som po pás vo vode, keď ma niekto zozadu chytil za rameno. Niekoľko krokov som ho potiahol, myslel som, že potrebuje pomoc. Potom zovretie zosilnelo a ruka mnou silno zatriasla. Bol to Salomon. Potešil som sa, že ho konečne vidím a môžeme ísť ďalej spoločne. On ma však ťahal naspäť a niečo mi nervózne vysvetľoval. Nerozumel som mu ani slovo. Hučanie vĺn vlievajúcich sa do oceánu ho prehlušilo. Snažil som sa čítať z jeho pier a kričal na neho, že sa predsa nemôžem vrátiť z polovice cesty a že mi všetko povie potom.

Nakoniec ma však napriek mojím protestom odtiahol. S niekoľkými odreninami na lýtkach som sa dostal späť na breh. Od únavy som klesol do trávy.

Prebudilo ma ostré slnko, ktoré sa do spálne dralo cez deravé žalúzie. Za oknami zúrili trúby taxíkov, počul som aj smiech a teatrálne hádky predavačov. Ležal som pod prepotenou dekou a na toaletnom stolíku tu so mnou na ráno čakali vrecúška s koreňmi a plienky vymáčané v zelených odvaroch. Aj krčah s vodou, pre ktorý som sa hneď natiahol. Bol som taký slabý, že mi vypadol z rúk tesne pred ústami.

Pribehla najstaršia Salomonova dcéra a o chvíľu mi priniesla orosený pohár vody priamo z baru. Usmiala sa na mňa smutne ako vždy a zmizla.

Cítil som sa skvele. Naisto som vedel, že som vyliečený. Navliekol som si nohavice a pobral sa hľadať svojich priateľov. Bébé už určite pečie nejaké dobroty a Salomon zapíja môj návrat v krčme na rohu. Musím sa k nim čo najskôr pripojiť. Poďakovať. Mám toho veľa na rozprávanie a možno zvládnem aj zopár hltov piva na oslavu.

Prejdem cez prázdnu kuchyňu a otváram dvere do dvora. Na lavici pri múriku plače niekoľko susediek. Toľko smútku pre chorobu takmer neznámeho človeka! Som zaskočený a dojatý. Práve sa chystám na veľkolepé gesto a chcem všetkým s roztvorenou náručou oznámiť radostnú novinu. Vtom ale zazriem Bébé. Trasie sa v objatí svojej matky a dusí sa zúfalými vzlykmi. Pomaly pristupujem bližšie a za nízkym plotom vidím na ulici postávajúcich mužov so sklopenými očami. Už tuším správu, ktorá je horšia ako moja smrť.

Bébé zodvihne hlavu a pozrie na mňa uslzenými červenými očami.

Salomona našli ráno utopeného v prístave.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Bratislava

Inzercia - Tlačové správy

  1. Zodpovedné podnikanie je témou aj pre slovenské spoločnosti
  2. Počúvaním hluku chránime váš sluch
  3. Ako vybrať AKU reťazovú pílu
  4. Bývanie v meste predlžuje život
  5. Rozbiehať biznis v čase korony? Ide to
  6. Slovensko spoznalo najlepšie farmy minulého roka
  7. Sledujte naživo pokusy so slovenskými výskumníkmi
  8. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári
  9. Helske očarila nemeckých dôchodcov
  10. Koronakríza: Ako vyzerá jeden deň operátorky infolinky?
  1. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári
  2. Počúvaním hluku chránime váš sluch
  3. Sledujte naživo pokusy so slovenskými výskumníkmi
  4. Helske očarila nemeckých dôchodcov
  5. Tipy na cenovo výhodné vianočné darčeky, ktoré aj potešia
  6. Bývanie v meste predlžuje život
  7. Sledujte naživo pokusy so slovenskými výskumníkmi
  8. Slovensko spoznalo najlepšie farmy minulého roka
  9. Fakty o batériách, ktoré ste nevedeli
  10. Zodpovedné podnikanie je témou aj pre slovenské spoločnosti
  1. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie 27 929
  2. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 21 349
  3. Bezpečná dovolenka v exotike: Maldivy sú prešpikované zážitkami 13 675
  4. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 12 483
  5. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 8 288
  6. Mercedes-Benz opäť nadizajnoval budúcnosť 8 081
  7. Spájame Slovensko - 4 nové expresné autobusové linky 8 021
  8. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 7 892
  9. Čo ovplyvňuje chuť kačacieho mäsa? Tieto dve veci 7 617
  10. Nástrahy online vyučovania, o ktorých sa nehovorí 7 456
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu