SME
Streda, 28. október, 2020 | Meniny má DobromilaKrížovkyKrížovky

Monika Kompaníková: Biele miesta

Tereza sedí v autobuse vedľa brata a naťahuje krk, aby videla veci, na ktoré brat ukazuje prstom. Stromy, z ktorých v tej rýchlosti dokáže zachytiť len akési fľaky, trochu ďalej pás nepokosenej žltej trávy a kríkov, pás preoraného poľa ...

FOTO

Tereza sedí v autobuse vedľa brata a naťahuje krk, aby videla veci, na ktoré brat ukazuje prstom. Stromy, z ktorých v tej rýchlosti dokáže zachytiť len akési fľaky, trochu ďalej pás nepokosenej žltej trávy a kríkov, pás preoraného poľa a sem-tam hromady o seba opretých kovových alebo drevených konštrukcií, ktoré po prvom snehu rozložia na poli, aby sa na ceste nerobili snehové jazyky. Dávid je nervózny, klopká prstom o sklo a naťahuje šnúrku fotoaparátu. Keď prechádzajú cez nejakú dedinu, nadvihne sa a hľadá cintorín. Ešte je svetlo, zapálené svetielka Dušičiek ešte nie je vidieť, len čierne chrbty žien pichajúcich do zeme okolo krížov slamienky a vetvičky čečiny. V preplnenom autobuse voňajú chryzantémy a voskované kvety, ktoré na hroboch vydržia až do budúcich všech svätých.

Štrková cesta vedúca k domu je zaviata lístím. Úlomky kameňa sú vtlačené do blata a ak na jar neprivezú nový štrk, v lete sa nekosená tráva zahryzne do cesty ako hrdza a do roka jej obrysy celkom zmiznú. Dávid kráča ticho a pomaly, prezerá si cestu, stromy, pozostatky plotov opustených záhrad, elektrické vedenia a vyplazené jazyky nepokojných psov.

"Kedy si tu bol naposledy?" pýta sa Tereza. Má pocit, že mu vidí do hlavy.

"A kedy si tu bola ty?" odpovie otázkou. Pochopí to ako výčitku, ktorá jej patrí rovnako ako jemu.

Tereza mlčí, kým sa dom neobjaví priamo pred nimi, maličký, skrčený medzi niekoľkými stromami. "Chceš sa pozrieť na hrádzu, alebo ideme najskôr pozrieť dom?" spýta sa, a Dávid sa namiesto odpovede zrýchli a začne šúchať nohami po štrku tak, ako to robil keď bol malý. Na ceste po ňom zostávajú stopy dlhé ako tiene kameňov. Pred domom sa zastaví a zostane nerozhodne stáť.

"Čo je, čo nejdeš dnu?" zakričí Tereza a pobehne. V behu si uvedomí, že tam, kde bol pred rokom plot, je len vysoká žihľava, desiatky polámaných tvrdých stvolov a dva naklonené stĺpiky s pántmi, na ktorých ešte visí bránka. Bránka je otvorená a pridržiava nakláňajúcu sa žihľavu, aby sa dalo vojsť do dvora. Na dvore, hneď za bránkou stojí malé decko a pozerá na nich. Je bosé, oblečené len vo veľkej bunde aj napriek tomu, že je november. Stojí na jednej nohe, druhú si pritláča k bruchu, no pod veľkou bundou ju nie je vidieť. "Terezka, kto to je?" pýta sa Dávid a prekvapene pozerá na dieťa neurčitého veku a pohlavia, hľadá ho v pamäti, hľadá ho medzi tvárami, ktoré má v hlave zasunuté ako známky pod priesvitnou fóliou.

"Terezka! Čo sa tu stalo?" ťahá ju za kabát a čaká, čo sestra spraví, je predsa staršia, mala by niečo urobiť, mala by niečo povedať.

Tereza sa oprie o bránku, pozrie na polámanú žihľavu pod nohami a na dieťa, ktoré ešte stále stojí bez pohnutia v blate. "Ako sa voláš?" spýta sa, ale decko sa len zaškerí, pomrví a zostane stáť. Keď spraví krok vpred, s chichotom sa rozbehne a zmizne v dome. "Tereza, pozeraj!" ťahá ju brat za ruku a ukazuje obrovské oranžové tekvice hnijúce na komposte, najväčšie, aké kedy na tomto pozemku vyrástli a zhnili. Za kompostoviskom sa týči dvojmetrová veža odvážne vystavaná z vecí, ktoré boli voľakedy na povale alebo v pivnici - z odpadu, dosák, plechov, starého oblečenia.

"Môj sveter! Veď to je môj sveter, Tereza, pamätáš sa naň, nosil som ho do školy, už mi je malý, ale je to on, ja si ho poznám." Dávidovi sa trasie brada a Tereza ho len silnejšie chytí za ruku, nič viac nemôže v tej chvíli urobiť.

Z pravej strany je k domu prilepená kôlňa stlčená z dosák a kusov plechu, skoro taká vysoká ako dom. Zo strechy kôlne stúpa dym a z jej okraja visia na motúzoch zavesené otvorené konzervy a pliešky, akými sa strašia vtáky. Pomedzi strašiaky sa preplieta klematis, fazuľa a čudné kvety, ktoré na ich pozemku nikdy nerástli. Všimne si, že dvere, ktoré by mali byť zavesené v pántoch, sú opreté o kôlňu a otvor, ktorý zostal nad dverami je prelepený igelitom. Kôlňu používali ako kúpeľňu a teraz v nej, zdá sa, niekto býva. Vchod do domu, kde bola kuchyňa a mamina spálňa, je zakrytý len dekou, pozdĺž celej steny sa ťahá puklina a na okennom ráme je priklincovaná vypchatá kuna aj s podstavcom. Za oknom sa škerí dieťa v bunde.

Po nejakej chvíli sa odhrnie deka a z domu opatrne vyjde statná, skoro nahá žena a rozpletenými vlasmi a vedrom v rukách, ktoré vyzerajú ako jaternice - veľké mohutné ramená a predlaktia zakončené drobunkými, akoby nevyvinutými prstíkmi. Žena položí na zem vedro a napraví deku zavesenú na dvoch klincoch pritlčených do zárubne.

"A ty si gdo?" spýta sa nedôverčivo a vidieť na nej, že aj ona hľadá v pamäti nejaké miesto, ktoré by mohlo patriť týmto dvom prišelcom, čo sa držia za ruky a pozerajú na ňu ako na pannu z Lúrd, so strachom a nepochopením.

"My sme tu doma," povie Tereza.

"Ha, no to istotne. Takých už bolo," povie žena a zakričí: "Štefan, vylez, máme návščevu."

Dávid sa naťahuje k sestrinmu studenému uchu a trasie jej rukou.

"Terka, ona má maminu košeľu. Má na sebe maminu košeľu." vraví. "Ja viem, že je to jej košeľa. Kto je to, Terka?!" pýta sa a na lícach sa mu naťahuje pokožka od toho, ako zatína zuby.

Kým žena zájde za dom, prekliesni si cestu pomedzi žihľavu a vyleje obsah vedra k stromu, spoza deky vyjde chudý šľachovitý muž a zároveň s ním nejaká ruka odsunie dvere opreté o kôlňu. Z kôlne sa s krikom vyvalí niekoľko detí, mladá zamračená žena a chlapec v červenom mikulášskom kabáte.

"No čo je?" spýta sa muž a zaženie sa na deti, ktoré okolo neho behajú ako chrobáky.

"Prišli sme pozrieť náš dom. Prišli sme poriadiť, odniesť nejaké veci. Máme tu veľa vecí." povie Tereza opatrne a zdá sa jej, že počuje svoju matku kvíliť smútkom nad predmetmi, ktoré dlhé roky zbierala a odkladala a teraz sú poškodené alebo sa stratili.

"Dom? Tento tu?" spýta sa, ale nie je v tom ani počudovanie, ani záujem. "Tak sa kukajce." Povie a nadvihne deku, aby mohli vojsť aj oni, aj vracajúca sa žena.

"No čo! Kukajce. Pomály tu zarastáme. Jako za trest," povie žena a oberie si z košele lístky žihľavy.

Tereza s bratom vojdú do kuchyne, presiaknutej spomienkami a o niečo menej príjemným smradom čerstvo obarenej a ošklbanej sliepky. Cigánka si sadne za stôl, jej muž si ľahne do postele Terezinej mamy tak, aby videl na prišelcov. Hlavu si opiera o stenu, fajčí a popol mu padá na perinu. Cigánka má na sebe len nočnú košeľu, košeľu, v ktorej spávala matka. Je zošitá z viacerých kusov starých prepraných nočných úborov. V dome je teplo, len cez deku trochu prefukuje. Na oknách sú záclony, ktoré tam boli vždy, aj nábytok je na svojom mieste, chýbajú len koberce a vyšívaná utierka, čo visela nad sporákom. Cez prasknuté okno dnu pozerá vypchatá kuna, ktorú si Tereza pamätá z prírodovedného kabinetu základnej školy.

Muž na nich bez pohnutia civie s akousi čudnou zmesou nezáujmu a mrzutosti v očiach. Návšteva ich vyrušila, práve sa chystali štvrtiť sliepku, čo dostal muž za čistenie náhrobných kameňov. Sliepka leží na stole, hlava jej visí cez hranu stola dolu a deti sediace pod stolom do nej ďobkajú špinavými prstami. Žena sa zľakla, že sú z úradu a je nepokojná, stále chodí po izbe, prekladá hrnce z miesta na miesto a okrikuje deti, ktoré zrazu všade zavadzajú, je ich plná izba. Čaká, čo povie muž. On hovorí vždy prvý.

"Môžem?" spýta sa Tereza a posunie sa o dva kroky k otvoreným dverám vedúcim do spálne. Muž kývne hlavou a sleduje Terezine nohy. Spálňa je v podstate taká istá ako pred rokom, nič sa v nej nezmenilo. Len okno je zvonku zatlčené doskami a na skrini chýbajú dvere. Zo skrine ako vnútornosti z poškodeného tela vyliezajú kusy oblečenia, niektoré sú na zemi a je ich toľko, že sa izba zdá preplnená a bez vzduchu. Muž vidí, že sa dievča zaujíma o okno a povie: "Vzadu sú mladí. Aby sme im nevideli do cimry."

Vzadu je kôlňa, v ktorej voľakedy býval lavór, zrkadlo, vedro s vodou, uteráky zavesené na klinci a prasknutý tanierik s mydlom. Bola to ich kúpeľňa, ktorú zriadila mama potom, ako sa do domu nasťahovali. Mala sľúbený byt, bola v poradovníku a tento dom brala ako dočasné bývanie. Zostala v ňom dvadsaťjeden rokov bez toho, aby sa v dome niečo zmenilo.

Tereza vyjde von a teraz už bez opýtania odsunie dvere a vojde do tmavého priestoru kôlne, kde každé ráno a večer dávali do poriadku svoje telesné schránky. Dado prvý, Tereza a mama nakoniec. Zdá sa jej, že v šere počuje mamine kvílenie, plač za premárnenými snami, ktoré ťažili jej hlavu ako nákova, ale v skutočnosti to nie je jej plač, len hvízdanie vetra medzi doskami.

V kôlni teraz býva mladé dievča s chlapcom a troma deťmi. Chlapec v mikulášskom kabáte môže mať tak dvadsať, dievča o niečo viac, možno toľko čo Tereza.

"Sadnite si, pani. Uvarím vám kávu," povie dievča úslužne, urobí krok dozadu a zmizne v tieni. Chlapec sa postaví zo stoličky, zmetie zo stola omrvinky a okríkne deti, čo sa snažia z maminej ruky vytrhnúť pohár so zmesou kávy a cigorky. Dievča sa na nič nepýta, vie, čo má urobiť, keď príde návšteva, a verí, že sa pri káve príchod týchto dvoch ľudí nejako uspokojivo vysvetlí. 'Spolieham sa na teba, Pane, vždy si sa o nás postaral lepšie, ako sme si zaslúžili,' myslí si. Tereza kávu nechce, ale nezmôže sa na slovo, a tak len kývne hlavou a prisunie si pohár bližšie. Deti vylezú na posteľ zahádzanú dekami a z kúta sledujú prišelcov. Dado si všimne posteľ, ktorú mu na Vianoce v roku 1994 doviezli dvaja ujovia z charitného domu a tichým stisnutím ruky na ňu upozorní sestru.

"Moja posteľ." Pošepká s detským vzdorom na tvári, ale Tereza len ticho stojí a prezerá si obydlie, v ktorom rúbali drevo a na zem vylievali mydlovú vodu. Na zemi je stále len udupaná zem a piliny. "Viem," povie Tereza a z vecí, ktoré v prítmí rozozná, vyraďuje to málo, ktoré nepatrí jej a bratovi.

Mladý muž nevie, čo má robiť, chvíľu pobehuje po miestnosti, oprašuje raz stoličku, raz stôl, raz smaltovanú piecku a keď ho jeho žena napomenie, sadne si na stoličku a pustí rádio. Aj rádio Tereza spoznáva, mama ho počúvala so zatajeným dychom, reproduktor tesne pri uchu, aby jej neušlo ani jedno slovo, počúvala ho každý večer v posteli alebo za stolom, a zapisovala si slová, ktorým nerozumela. Tereza, a rovnako aj Dávid, spoznávajú všetky tie známe predmety s malým oneskorením, pozerajú na ne cez spätný chod spomienok a obaja naraz počujú namiesto vetra nepríjemný zvuk vylaďovaného rádia, ktorý Dada desí tak, že mu chladnú končeky prstov a Terezu obleje znepokojujúce a zároveň blažené vedomie toho, že všetky predmety sú predsa len na správnom mieste - aj keď sa to na prvý pohľad tak nejaví - len ich tiene sú nepochopiteľne deformované neovplyvniteľnou polohou slnka.

A kým sa zatuchnutým vzduchom prevaľuje pišťanie krátkych vĺn, kým chlapec v mikulášskom kabátiku pozorne sleduje paličku ukazovateľa, kým sa deti jašia na posteli a rukami rozháňajú dym prúdiaci z deravého plechového komína, mladá žena lyžičkou oškrabkáva z okraja hrnčeka prilepené zrniečka kávy a neistým pohľadom sleduje dvoch prišelcov, ktorí nič nehovoria, nehýbu sa, len pozerajú okolo seba. Chlapec naladil program pre národnostné menšiny v maďarčine a sadá si s rádiom v rukách k deťom do postele. Pri upokojujúcom známom hlase moderátora sa na chvíľu zastaví čas, deti stíchnu, dievča zostane stáť s rukou zaseknutou v nedokončenom pohybe, Tereza zavrie oči.

Potom rádio zrazu zachrapčí a príjemný hlas udusí šum rádiových vĺn. Žena sa otrasie a uvedomí si, že muž nechal všetko na ňu. "A vy ste prišli merať plyn? Lebo my žiadny nemáme," povie zrazu a pokrčí ramenami.

"Alebo ste prišli odmerať tú žihľavu, čo tu rasce? Ľudzia sa na tie byle chodzia kukac, lebo také veľké sú indze neni," chytí sa chlapec. Tereza pokrúti hlavou.

"Dajte si ešte, pani. Keď nie ste z úradu," povie jeho žena spisovne a spokojne posunie k nej kastról s kávou.

"Poď, Dado," zašepká Tereza, zdvihne sa a postrčí brata ku dverám. "Asi by sme mali ísť."

"A ten plyn by sa nejako nedal vybavic, pani?" zakričí za nimi ešte chlapec, ale obaja sú už vonku a počujú len cinkanie plieškov hojdajúcich sa vo vetre.

"Ešte komoda, ešte tam mám veci," povie Dávid vonku a vojde späť do domu. Muž ešte stále leží na posteli, sliepka sa varí v hrnci a žena sedí za stolom a orezáva sviečky.

"No?" spýta sa, keď vojde chlapec.

"Chcel by som si zobrať nejaké veci," povie.

"No, čo by sme ci dali? Oblečenie nosia dzeciská. V hrncoch sa varí. Rádio majú mladí. Duchne vám netreba a ostatné vzala Franka z penzionátu. Čo by sme vám ešče dali?" Povie a ďalej orezáva biele sviečky na hroby.

"V Pavlovcách na hroby nedávame sviečky k nohám, ale k hlave." Uzavrie rozhovor a usmeje sa pri pomyslení na to, ako ráno na štrkovej ceste zaflekuje švagrov žigulák s odrezanou strechou a ona sa na sedadle spolujazdca obložená vencami odvezie do Pavloviec. Musí prichystať igelit, keby pršalo.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Autorka poviedky a ilustrácie Monika Kompaníková sa narodila 1. septembra 1979 v Považskej Bystrici. Ukončila štúdium maľby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Je dvojnásobnou finalistkou literárnej súťaže Poviedka (2001 prémia, 2003 druhá cena). Debutovala v roku 2003 knihou krátkych próz s názvom Miesto pre samotu, ktorú aj ilustrovala. Dnešná poviedka je z pripravovanej knihy Biele miesta (Otváranie hrádze), ktorá vyjde v septembri.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Bratislava

Inzercia - Tlačové správy

  1. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  2. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  3. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  4. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  5. Nenechajme jeden druhého bez pomoci a kontaktu
  6. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej
  7. Tlačová konferencia iniciatívy Stop hazardu so zdravím
  8. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo
  9. Developer roka YIT Slovakia je na Slovensku už desať rokov
  10. Pomáhajte čítaním
  1. Aplikácia, kde z pohodlia domova zlikvidujete škodovú udalosť?
  2. Škola môže vyzerať aj inak!
  3. UNIQA preberá na Slovensku aj dôchodkové fondy AXA
  4. Využite dovoz tovaru do 24 hodín a zadarmo
  5. Dopad krízy na firmu zmierni strednodobý prenájom vozidla
  6. V Košickom kraji máme more aj neviditeľnú izbu: Objavte ich!
  7. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej
  8. Nenechajme jeden druhého bez pomoci a kontaktu
  9. Neodkladajte pre koronavírus vyšetrenie svojich očí
  10. BILLA podáva v kritickom období pomocnú ruku ľuďom z kultúry
  1. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 33 320
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 24 317
  3. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo 21 867
  4. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 17 044
  5. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 14 709
  6. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 375
  7. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi 11 040
  8. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 510
  9. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 10 496
  10. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 415
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu