Vasilij Alexejevič Panov sa narodil roku 1819 v Astasove v Simbirskej gubernii. Pochádzal zo zámožnej aristokratickej rodiny. Na moskovskej univerzite sa koncom 30-tych rokov 19. storočia zblížil so slovianofilským krúžkom A. S. Chomiakova. V roku 1841 bol na berlínskej univerzite a venoval sa geografii a etnografii, navštívil Prahu, precestoval krajiny južných Slovanov na Balkáne a roku 1844 vydal knižku Putovanie po zemiach západných a južných Slovanov. Kontaktoval sa s P. J. Šafárikom, J. Kollárom a pri návšteve Bratislavy so štúrovcami. Predčasne zomrel roku 1849 v Moskve.
Počas berlínskych štúdií Panov navštívil Prahu, kde sa mu ukázal "úplne nový svet" slovanskej vedy a kultúry. Počas pražského pobytu zmenil plány, preorientoval sa na slavistiku, upútal ho folklór a dejiny južných Slovanov, stal sa zanieteným zástancom Slovanstva. Jeho dojmy, postrehy a názory sa zachovali v listoch, ktoré písal pravidelne svojej matke.
V liste písanom v roku 1843 vo Viedni po návrate z Bratislavy opisuje Panov stretnutie s Jánom Kollárom, s ktorým mal vážne názorové rozpory: "Ubytoval som sa v Pešti a ponáhľal ku Kollárovi, evanjelickému kazateľovi, znamenitému pevcovi Slávy dcéry, slávnemu spisovateľovi a jednému z hlavných zástancov duchovného spojenia a jednoty všetkých Slovanov." Kollár sa rozhovoril o rozbrojoch Slovanov v minulosti. "Bol naplnený rozhorčením. Nie všetko som počúval pokojne. Keď začal rozprávať, že Slovania, ktorí boli rozdrobení, dosiaľ nemali svoju históriu, pretože dejiny vojen a údelných sporov nie sú históriou ľudstva, vzbúril som sa. Usiloval som sa dokázať, že aj keby sa teraz mala začať nová epocha v dejinách Slovanov, v ktorej by mali ukázať svoj význam pre ľudstvo, aj predtým mali svoje dejiny."
Panov sa v Bratislave zastavil aj 15. marca 1843 na ceste parníkom do Viedne. Opísal tunajšie Evanjelické lýceum, v rámci ktorého majú Slováci vlastné triedy, kde sa zaoberajú vlastnými dejinami a jazykom. Starý profesor Juraj Palkovič na lýceu vraj pre Slovákov veľa nerobí. "Ale má zástupcu, mladého muža, neobyčajne vzdelaného a takého zmýšľania, že lepšie som nenašiel u žiadneho u Slovanov. Ihneď som sa vydal k nemu a niekoľko hodín sme bez prestávky zapálene a dychtivo debatovali."
Vasilij Panov svojej matke píše aj o Ľudovítovi Štúrovi, hoci jeho meno z obavy pred obvinením z panslavistických aktivít nespomína. Nasledujúce riadky hovoria o atmosfére národnostného napätia prvej polovice štyridsiatich rokov 19. storočia: "Deň bol nádherný, vrch, ktorému vraveli Kozí, patrí k vysunutým, najzápadnejšie položeným výbežkom Karpát. Odtiaľ vidieť veľkú časť severozápadného Uhorska obývaného Slovákmi. Cestou za mestom sme stretli Slovákov, trúsiacich sa jednotlivo, aby si ich nikto nevšimol, a tu sa k nám postupne pripájali. Všetko mladí chlapci, poväčšine pekní, zdraví, s múdrym a bodrým výrazom tváre. (...) mi podal papier. Pozrel som naň - boli to dve strofy veršov, ktorými ma vítali. Odrazu sa tých päťdesiat hlasov rozoznelo a s nádhernou melódiou mi tie verše zaspievali. Slzy, ktoré mi mimovoľne vytryskli, boli, pravdaže, prvým vyjadrením vďačnosti."
Vladimír Tomčík, združenie Devínska brána
