SME
Pondelok, 26. október, 2020 | Meniny má DemeterKrížovkyKrížovky

Peter Krištúfek: Dve poviedky

Tessarakt

Dávid Baffi: Podvodník Boris (2006, akryl na plátne, 55 x 80 cm).

Tessarakt

Tá poviedka by sa mohla volať napríklad Tessarakt. Je to dobré slovo - vedci tak označujú hypotetické teleso, čo má štyri rozmery namiesto troch. Mala by byť o spisovateľovi, ktorý má veľký problém vymyslieť mená svojim postavám. Tým, že pomenujete postavu, ju totiž vždy nejako charakterizujete, nejde len o krstné meno, ale aj o priezvisko. A celé to vyžarovanie, fluidum okolo toho. Je to proste veľmi vážna vec na to, aby to len tak odbavil.

Spisovateľ teda celé hodiny listuje v telefónnom zozname a vypisuje si mená, čo sa mu páčia. Keď je hotový, sadne si znovu k poviedke (alebo možno k románu) a skúša ich priraďovať k postavám. Buď ich pomenoval zatiaľ tak, aby ho to nevyrušovalo, alebo použil písmená - najčastejšie X, Y, Z a tak ďalej, alebo jednoducho nechal voľné vybodkované miesta. Predtým skúšal aj čísla, ale to sa mu neosvedčilo, pretože postupne vznikol neprehľadný chaos a musel mať jeden papier vyhradený iba na poznámky, kto sa za akým číslom vlastne skrýva - čiže mu znovu musel dať nejaké meno alebo aspoň označenie, takže zložitú situáciu to nijako neriešilo.

A teraz konečne našiel to pravé meno...

Zdalo sa mu, že na poviedku by to mohol byť výborný nápad. Bol so sebou spokojný. Jasné, že od tohoto miesta by sa mal začať odvíjať príbeh. Tajomný a dramatický. Áno.

Rozhodol sa nápad nechať zatiaľ tak a vybral sa do kuchyne po čaj, ktorý mu už určite vychladol. Na zamrznutých stromoch poskakovali vtáci a všetko pokrývala krištáľová inovať. Z piateho poschodia mal výborný výhľad na ulicu, ktorá teraz bola celkom prázdna. Len jedno staré auto sa práve pokúšalo naštartovať. Nič mu nenapadalo.

Takto to dopadlo vždy. Už-už to tam bolo, ale pokračovanie sa stratilo. Ešte nikdy v živote žiadnu poviedku nedokončil. Všetky uzatvárali tri bodky. Nechutné a výstižné tri bodky. Po nich v jeho súpise nasledoval ďalší názov podčiarknutý hrubou čiarou a všetko to išlo dokola. Cítil sa mizerne.

Jazyk mu zaliala príkra chuť čaju. Zabudol si prisypať cukor. Na ulici stále nebolo nikoho. Vtáci s rozstrapateným perím teraz nehybne sedeli všelikade po konároch a vyhrievali sa na slabom zimnom slnku. Pohojdával nimi vietor.

Vrátil sa znovu k spisovateľovi, čo má problém s menami postáv: listuje si v telefónnom zozname a papier má plný mien, áno. Premýšľa, ktoré meno by sa najlepšie hodilo ku ktorej postave, hej. Nie je to len tak. Je to vážna vec...

Toto všetko by bolo v poriadku, možno na tom nie je nič až také zaujímavé. Lenže! Lenže spisovateľ netuší, že keď dá nejaké meno z telefónneho zoznamu svojej postave, nositeľ toho mena zmizne! Stratí sa, ako keby nikdy ani neexistoval!

Pfff! A je preč!

Páčilo sa mu to. Veľmi. Perfektné! Konečne poviedka, ktorá bude mať koniec!

Zdvihol ruky nad hlavu a naťahoval si chrbát. Slnko začalo prenikať cez okno a postupovalo čoraz vyššie po stoličke. Prisunul si ju bližšie k stolu.

No...

Ale nemôže ho predsa volať len tak, že Spisovateľ! Mohol by sa síce tomu vyhnúť... Proste ho nebude oslovovať. Mohol by príbeh rozprávať v prvej osobe... Ale nie, to nechcel! Spisovateľ musí mať nejaké normálne meno. Napríklad... Napríklad Peter Hakken. To je dobré. Volá sa tak sused od vedľa. Vždy sa mu to páčilo. Nie je to obyčajné meno a ide z toho trochu záhadný pocit - robia to možno tie dve k v strede, ktovie.

Odpil si z čaju. Fuj! Bol stále odporne horký! Otvoril cukorničku - prázdna. To doma nemá ani kúsok cukru? Zabudol ho ráno kúpiť, keď sa ponáhľal písať!

Vzal zo stola kľúče a len tak v papučiach vyšiel na chodbu. Zaklopal na vedľajšie dvere. Potom ešte pre istotu zazvonil. Po schodisku sa šírili vône rozličných obedov, miešali sa a splývali. Začul šuchotanie. Potom v zámke zaštrkotal kľúč.

Otvorila nejaká žena, dvere mala poistené retiazkou. Bola strapatá, vyzeralo to, že ju práve vytiahol z postele.

"No...?!"

"Ja... No... Je doma pán Hakken?"

Bol zmätený, nikdy predtým ju tu nevidel. Sused bol gej.

"Kto?"

"Pán Hakken."

"Tak taký tu nebýva!"

"Ale... On sa odsťahoval?"

"O tom nič neviem. Bývam tu, odkedy postavili tento dom!"

"Tak... prepáčte..." povedal zatvoreným dverám.

Pohľad mu padol na menovku. Vorstettenová. Celkom pekné meno. Ako keď poskakujete zo schodu na schod...

Ruka

Pokiaľ sa nemýlim, bola to ruka. Určite to bola ruka.

Príliš som sa tým nezaoberal. Po tom, ako som ju reflexívne vložil do aktovky, som sa už neodvážil na ňu ani pozrieť. Patrila totiž mojej žene. Už ju nepotrebovala. Aspoň sa tak zdalo. Po tom všetkom. Žili sme spolu dosť rokov na to, aby som sa, aspoň sa domnievam, dokázal od nej len tak jednoducho odlúčiť. To už sa ale nútim príliš nad tým premýšľať. Skutočnosť bola jednoduchá - proste som ruku vložil do aktovky a vyšiel som von na ulicu.

Všetky psy mlčali a boli kdesi zalezené, keď som vykročil z brány. Vždy to tak je. Na iných štekajú, ale ja pre ne zrejme nie som dostatočne zaujímavý.

V lahôdkach som si objednal dvadsať deka parížskeho šalátu, dva rožky a dva deci koly, tak ako vždy. Mám rád číslo dva. Zaplatil som, všetko som vzal a postavil som sa k pultu s výhľadom na električkovú trať. Vo veciach musím mať poriadok, takže rožky v mikroténovom sáčku som dal naľavo a pohár napravo. Vzal som hliníkovú vidličku (ani nechcem pomyslieť na to, koľko ľudí ju už malo v ústach!) a kôpku parížskeho šalátu som rozostrel do väčšej plochy, aby som mal prehľad o všetkom tom hrášku a šunke nasekanej na úhľadné obdĺžniky.

"Pardon!" povedalo dievča s hnedými očami, čo predtým stálo za pultom. Malo čierne vlasy a čierne tričko. Nakladalo na tácku použité taniere s omrvinkami a pozostatkami po majonéze, oslintané poháre a vidličky. Načiahlo sa za nožíkom s čiernou rúčkou a letmo sa mi dotklo zápästia. Bolo to príjemné.

Vložil som si do úst šalát a zahryzol som do prvého rožka. A už tu bola zas. Teraz v ruke držala mokrú handru a prechádzala po rozpraskanom povrchu pultu. Najprv z jednej, potom z druhej strany. Čakal som, že bude chcieť, aby som nadvihol svoj tanier, ale nepovedala nič. Pozoroval som jej rýchle pohyby a prežúval som.

A v mojej aktovke bola ruka.

Na prechod musím vykročiť vždy pravou nohou. Teraz sa mi to takmer nepodarilo, lebo na ostrovčeku medzi prúdmi áut bolo príliš veľa ľudí. Hneď ako naskočila zelená, ktosi do mňa strčil a ja som mal čo robiť, aby som vôbec udržal rovnováhu. Ale nakoniec som to zvládol. Vykročiť pravou, prejsť po zebre rovnomerne, a potom na obrubník zas vkročiť ľavou nohou.

Mieril som do parku, čo sa odtiaľto tiahol až skoro k stanici. Chcel som si na chvíľu sadnúť na lavičku. Ruka ma ťažila. Ani som nevedel, že môže toľko vážiť.

"Nevidel si loptu?"

Pozrel som dolu. Stálo tam malé, asi štvorročné dievčatko. Malo ruky vbok, ako to asi videlo u svojich rodičov, a rozhliadalo sa. Zamyslene si hrýzlo peru.

Pokrútil som hlavou.

"To je škoda!"

"A ako vyzerala tá lopta?"

"Červená. S takými bodkami," nakreslila ich do vzduchu.

"Aha..."

"Čo máš v tej taške?"

"Ruku."

Dievčatko sa rozosmialo.

"Naozaj," hovoril som.

"Že ruku! Neverím ti! Vymýšľaš si!" Uprene sa mi zahľadela do očí. "Nemáš tam náhodou čokoládu?"

"Iba ruku."

Hodila hlavou. "Tak nič! Nevidel si loptu?"

To už hovorila starcovi v sivom obleku.

Unavený som sa dovliekol domov. Nezavesil som kabát na vešiak a neprešiel po jeho povrchu rukou, aby nezostali záhyby, nevyzul som sa a topánky som neuložil úhľadne vedľa seba tak, aby sa dotýkali špičkami. Nikto neprišiel a nepodržal mi aktovku, kým by som sa vyzúval a vyzliekal. A zrazu mi bolo jasné, že môj život celý ten čas pokope držal iba systém. Teraz sa všetko rozsypalo. Ako rozobrané hodinky. Ako dom postavený z čistého piesku.

Aktovku som hodil na posteľ a zvalil som sa tam tiež. Oblečený a obutý som dosť dlho ležal so zavretými očami a snažil som sa na nič nemyslieť. Po strope putovali tiene a za oknami slablo svetlo.

Potom som sa prevalil a otvoril aktovku. Nazrel som dovnútra. Bola tam. Hladká a chladná. Ruka.

Váhal som, či ju mám vôbec vybrať, ale nakoniec som to spravil. Ako predmet bola dosť neskladná. Pripomínala mi moju ženu, aj keď to bola len ruka. Takmer som sa rozplakal, ale nakoniec som zadržal slzy.

Chladivé prsty som si pritisol na líce.

"Moja...! Moja...!"

Hladkal som sa po celej tvári a vzlykal som. Potom som sa skrútil do klbka a držal som ruku v náručí.

"Prečo? Povedz mi prečo," šepkal som do zovretého zápästia.

Zrazu zazvonil telefón a ja som sa strhol. Chvíľu trvalo, kým som ho našiel, ale bol našťastie hneď pod posteľou.

"Haló...? To si ty? Nie... Som v poriadku, cítim sa dobre. Hej... Už asi týždeň. Vlastne... Odkedy si odišla," vzlykol som. "Nie, nie... To je dobré!... Mám tu aspoň tvoju ruku... Čože? Hej, ruku! Nechala si ju tu... Vždy, keď sa na ňu pozriem, spomeniem si na tú haváriu... Ja že som nechutný?... A on čo...? No on...! Nevadí mu, že máš...? Nie...? Veď ani mne to nevadilo. Bolo to vlastne celkom vzrušujúce... Tak dobre, už nebudem. Sľubujem! Ale... tá ruka... Chceš sa po ňu niekedy zastaviť? Aha... hej, chápem! Vzala si si novší model... Nie je taká ťažká, mhm... Jasné...! Aspoň ťa môže ľahšie požiadať o... Prepáč... len žartujem! Haló? Haló! Si ešte tam?"

Ľahol som si naspäť na posteľ a tvár som zaboril do jej dlane. Sálala z nej sladká vlhká plastová vôňa...

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Peter Krištúfek sa narodil 23. júna 1973 v Bratislave, vyštudoval filmovú réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Niekoľko rokov moderoval nočné relácie v rádiách Ragtime a Twist. Nakrútil dva stredometrážne hrané filmy: Noci na slnku a Aký nádherný svet!, ako aj televízny film Dlhá krátka noc. Režíroval dvanásť častí literárneho mesačníka Silná káva a v súčasnosti pre STV režíruje reláciu Umenie '06. Píše krátke prózy, stal sa trojnásobným finalistom literárnej súťaže Poviedka. Debutová zbierka poviedok Nepresné miesto (2002) získala prémiu Literárneho fondu. Druhá kniha má názov Voľným okom (2004) a tretia kniha - novela sa volá Hviezda vystrihnutého záberu (2005).

Výtvarník Dávid Baffi sa narodil 23. decembra 1980 v Rožňave. Tento rok končí štúdium maľby u doc. Ivana Csudaia na Vysokej škole výtvarných umení. V pondelok 5. júna 2006 bude mať vernisáž výstavy s názvom Hladkať rybu v galérii Linea na Drieňovej 34 v Bratislave.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Bratislava

Inzercia - Tlačové správy

  1. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  2. Fresh Market má novú predajňu Sanagro. Takto to tam vyzerá
  3. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  4. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  5. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  6. Šiesty titul Auto roka: komu sa podaril tento historický úspech?
  7. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy
  8. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  9. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  10. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  1. Duálnu prax v dm nahradilo počas pandémie online vzdelávanie
  2. Chief of Slovak Telekom: We care about the future of Slovakia
  3. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  4. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  5. Šiesty titul Auto roka: komu sa podaril tento historický úspech?
  6. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy
  7. Kvalitné sporenie si dokážete vybaviť z pohodlia domova
  8. Tesco prináša zákazníkom potraviny za každých okolností
  9. Vedeli ste, že jablká majú svoj medzinárodný deň?
  10. Zostáva už len 7 dní na predloženie žiadosti o grant
  1. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 20 547
  2. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 18 288
  3. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 15 356
  4. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 13 017
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 12 679
  6. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 11 675
  7. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 526
  8. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 11 449
  9. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 706
  10. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 458
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu