|
Ján Cifra: Prvý máj v Petržalke. |
, nemí svedkovia, nič nevyzradia.
Záhrmotie pre milencov
Ťažko si predstaviť v blízkosti mesta utešenejšie záhrmotie. Poľný chodník vedie k splavu či k turbíne. Neviem určite. Ale celkom iste je tam drevený most na závoru, strážny domček a ostrovček s vojenskou jazdnou dráhou. Myslím, že som mal myšlienku navštíviť Jána Mudrocha, ktorý v tom čase jazdieval na vojenskom koni a o ktorom som predpokladal, že ho nájdem práve v týchto miestach.
Riečka tečie pod mostom a stromy na brehu rastú divo, tvoriac prechádzkovú aleju. Zdupotal kôň a jazdec mi pripomenul, že jestvuje smiech, a kútiky úst ma presvedčili, že jestvuje láska. Do zelene, nie ešte vyhriatej, nebáli sa ľahnúť milenci blízko vodných koreňov a zelenkastých žiab, ktoré nazývajú rosničky. Aj vojaci, traja-štyria ležali pri drôtenom plote; vzťahovali ruky za dievčatami, ešte nedospelými, ale chorými túhou a pohlavným závratom.
Hľadel som do vody, hoci som sa bál zrkadlenia. Prichádzal mi na um pražský bakalár, ktorý strelil do zrkadla a zvalil sa mŕtvy. I ja som si predal dušu diablovi a teraz čaká na mňa za každou jelšou. Navažoval som sa nad riekou, voľačo ma vábilo a priťahovalo. Cítil som, že klesnem do vĺn...
Rozhovor so psom
Vo vinici zdali sa dužnatieť strapce včiel. Dotkol som sa tých plodných prsníkov a ľutoval som ich, že majú plno nádorov a vredov. Pes, ktorého som už zniekade poznal, priplichtil sa ku mne a oslovil ma: "Priateľ, povedz mi, máš rád Francisa Jammesa?"
"Áno. Prečo?"
"Lebo vy nadrealisti sa pokladáte za vyvolených a všetko ostatné negujete, i živočíchy."
"Kto ťa tak obalamutil?"
"Ľudia."
"Ctíme si ozajstných básnikov a z nebásnikov to, čo nie je na nich básnické. Básnik nie je mysliteľný bez nebásnikov, od ktorých by sa odrážal, a to preto, lebo básnik nie je živá osobnosť, zaujatá mravným poznaním, ale zrakovo biografický emblém, ktorý si vyžaduje pozadie pre názorný obrys. Prečo spomínaš práve Jammesa? Ako ho poznáš?"
"Som vnukom psa, ktorého ospieval Francis Jammes v jednej básni. Ten pes slúžil u básnika. Ako vidíš, priateľ, mám literárnu tradíciu; som oprávnený dnes hovoriť a moje slovo platí."
"Dočerta s celou tradíciou. Ty hnusný, prašivý, zablchavený pes, syn mohutnej, svalnatej a krásnej samice, rozprávaš ako ľudia, prac sa mi z cesty!"
Hodil som doňho kameň. Zavyl a zuháňal do najbližších vrát, zanechajúc nepríjemný pach.
Poviete, že toto všetko bolo videnie. Azda. Ale niekedy tak ťažko rozlíšiť, čo nie je videnie, tým viac, že i pri videniach takisto dýchate a máte teplú krv. A potom, nech je hoci i videnie, aspoň sa neodchyľuje od pravdy. (Pokračovanie nabudúce, medzititulky SME.)
Súčasťou edície Bratislava - Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin - Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia - vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu. Prelínajú sa v nej imaginatívne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktami či portrétmi spisovateľov a básnikov. Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v roku 1939, prispieval do nadrealistických zborníkov a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňa fotografia z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 - 2005, ktorú vydalo FOTOFO - Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
