Pamiatkový objekt na Františkánskom námestí č. 7, ku ktorému sa táto povesť vzťahuje. FOTO SME – PAVOL MAJER
Popredný bratislavský mešťan mal neobyčajne krásnu ženu, ktorú mu závideli muži v širokom okolí. Zo slepej závisti ju klebetné Bratislavčanky ohovorili a obvinili z bosoráctva. Nepomohlo nič a nakoniec mladá žena skončila v katových rukách. A ten už vedel v hrozných podzemných mučiarňach vymámiť z obete to, čo potreboval. Nevinná krásna mladá žena skončila svoj život na horiacej hranici pred Michalskou bránou. Čas plynul, zlé jazyčnice pomreli a na príhodu už každý zabudol.
Študent Ondrej a krásna Simona
Stalo sa raz, že do domu a presne do tej izby, kde bývala nešťastná manželka, sa nasťahoval mladý študent. Ondrej sa pripravoval na skúšky, celé dni sedel nad hrubými knihami a často pokračoval aj v noci. Neraz ho pritom premohli driemoty a hlava mu padla na ruky, opreté o dosku stola.
A práve v týchto chvíľach polospánku začul Ondrej odkiaľsi zdola výkriky bolesti, kvílenie a srdcervúci plač. Vyskočil spoza stola, otvoril dvere izbičky, načúval. Nie, nič, noc je tichá, celý dom spí. Prisnilo sa mi, myslí si. Opláchol sa studenou vodou a znovu si sadol ku knihám. To sa však opakovalo niekoľko nocí.
Raz, keď sa tak strhol na žalostné kvílenie, vyskočil spoza stola, obzrel sa vpravo a zbadal, že v ráme veľkého zrkadla stojí ženská postava. Poobzeral sa okolo seba, ale v izbe ani živej duše. Ondrej vidí v zrkadle krásnu mladú ženu, odetú do šiat starodávneho strihu. Pleť má bielu a nežnú, v zelených očiach podivný tieň utrpenia. Ale čo je na nej najneobyčajnejšie, to sú vlasy: bohaté a ohnivé, ani čo by mala celú hlavu v plameni.
„Som Simona,“ prehovorila mladá žena. „Pred dvesto rokmi ma dovliekli mestskí drábi do podzemných mučiarní a vydali do katových rúk. Tie hrozné muky som nevydržala a na všetko som prikývla. A súdny pisár zapisoval. Potom ma katovská kára viezla na popravisko pred Michalskou bránou a vedľa mňa stál kat celý v červenom. Surové ruky ma vyvliekli na hranicu a tam sa, v ohni a dyme skončil môj život.“
Láska na 25 rokov
„Ale ja ešte prídem, Ondrej,“ povedala Simona, „do roka k tebe prídem, a ak budeš chcieť, ostanem pri tebe celých dvadsaťpäť rokov.“ S úsmevom na tvári spravila Simona krok dozadu a postupne sa stratila. Hľadí Ondrej do prázdna a tiež sa chvíľu usmieva. Ale potom potrasie hlavou a povie si: „Opláchnem sa studenou vodou a znovu sa pohrúžim do svojich kníh.“
Prešlo zopár mesiacov. Ondrej šťastne porobil záverečné skúšky a hneď aj dostal miesto úradníka na mestskom magistráte. Vo voľnom čase chodieval s priateľom Petrom do kaviarne na Hlavnom námestí, tam si zavše posedeli pri víne. Keď zas jedného dňa vošli priatelia do svojej obľúbenej kaviarne, zakývala na nich dievčina od rožného stola. „Aha, naša Anna,“ vraví Peter. Petrova sestra Anna sedela na stoličke v rohu a vedľa nej… Ondrej zastal ani obarený. Vedľa nej sedelo neznáme dievča bielej tváre, s vlasmi ako plameň.
„Simona!“ nevdojak vyhŕkol.
„Nie Simona, ale Judita,“ rozosmial sa Peter. „Naša sesternička z Modry. Prišla včera a zdrží sa tu nejaký čas, pravda? Dovoľ, aby som ti predstavil svojho priateľa Ondreja. Zdá sa, že mu kohosi pripomínaš.“ „Videl som vás vo sne, panna Judita,“ riekol Ondrej zo žartu i naozaj. „Mali ste tieto isté oči a vlasy.“ Judita sa zapýrila, ale neodpovedala. „Mali sme už vraj v rodine jednu červenovlásku, ale to bolo veľmi dávno,“ poznamenala Anna. „Viete, čo sa s ňou stalo? Upálili ju na hranici ako bosorku.“ Mladí ľudia sa zasmiali.
Medzi Ondrejom a Juditou vzbĺkla láska ako požiar. Celých ich zachvátila a presvietila. Keď kráčali po moste pred Michalskou bránou, zakaždým si potvrdili sľub lásky, lebo na tom mieste vyslovený sa iste splní. „Až do konca života,“ šepkal jej Ondrej do červených vlasov. „Áno,“ odšepkala mu Judita. „Celých tých dvadsaťpäť rokov,“ ale to už Ondrej nepočul.
Vrátila sa dožiť násilne pretrhnutý život
Zakrátko bola svadba a mladí manželia si začali nažívať v ľúbosti a pohode. Mesiace a roky im utekali tak rýchlo, ako utekajú len vtedy, keď sa človek cíti šťastný. Prišiel však deň, keď v Bratislave bola korunovácia a mladí manželia sa chystali na túto slávnostnú udalosť, pozrieť si novozvoleného panovníka. Stalo sa však nešťastie. Mladá žena z neopatrnosti prevrhla svietnik, šaty jej rýchlo vzbĺkli, a kým jej manžel mohol akokoľvek pomôcť, zhorela a zmizla. Až potom si muž uvedomil, že uplynulo práve dvadsaťpäť rokov ich spoločného života a že jeho žena bola kedysi upálená ako bosorka, ktorá sa vrátila dožiť svoj násilne pretrhnutý život.
JOZEF KOČI
