nú až pätnásť kilometrov. "Hovorím si, že idem na výlet, lebo najskôr idem autobusom do Devínskej Novej Vsi a potom ešte kúsok vlakom, posledný úsek po vlastných," smeje sa.
Na sto metrov dlhom a dvadsaťpäť metrov širokom pozemku je dnes vyše stovky ovocných stromov, vinič. V drevenej chatke je vodovod, elektrina. "Zeleninu už nepestujem, nestačím už na ňu, ale stromčeky obnovujem. Mám suseda, ktorý rozhadzuje po záhrade kôstky broskýň, z ktorých vyrastajú krásne stromčeky. Mám to zadarmo, len si ich presadím. A viete, kedy sa im darí najlepšie? Keď sa zalievajú močom."
Najviac sa v záhrade urodí jabĺk, istý čas tu pani Hela dopestovala na tridsiatich šiestich stromoch deväť druhov jabĺk. Stromy nepostrekujem, ale ručne zbieram napadnuté listy múčnatkou a kučeravosťou. Potom to spálim. "Snažím sa mať z každého ovocia vždy viacero druhov, žiaľ, absolútne sa tu nedarí marhuliam, čo mi je ľúto. Vlaňajší rok za tých vyše tridsať rokov považujem za najhorší, neurodili sa mi totiž ani slivky," hovorí.
Kedysi majiteľka pestovala aj kvety, dnes má k nim iný vzťah. "Je mi ľúto ich trhať, ich životnosť je potom veľmi krátka, veď po troch dňoch vädnú. Teším sa z toho, keď ich vidím rásť a dlho kvitnúť. Moja dcéra mi hovorí, že preto som taká zdravá, lebo sa v záhrade rozprávam so stromami. A čosi na tom bude. Lebo ja sa s nimi naozaj rozprávam, hladkám ich, objímam, ba ich aj pobozkám, poďakujem za úrodu. Dostávam od nich pozitívnu energiu, verím tomu."
Pani Hela sa o záhradu stará sama. "Najdôležitejšie je, aby som dva až tri razy za sezónu dokázala záhradu pokosiť kosačkou." Vzápätí však priznáva, že niekedy je jej aj ľúto keď ju vykáša, lebo podľa atlasu liečivých rastlín zistila, že tam má množstvo liečiviek. Okrem žihľavy a bazy je tam veľmi veľa repíka, prasličky, pastierskej kapsičky, myšieho chvosta, rebríčka, celý koberec lesných jahôd.
"Záhrada je mojím útočiskom, som na ňu zaťažená," vyznáva sa pani Hela. (or)
