|
Ilustrácia - František Kudláč. |
Jožko bol dobrý chlapec, no našli sa takí, čo vraveli, že sa veľmi nevydaril. Bol vlastne dávno zrelým chlapom: ťahal na päťdesiatku. Švonce mastných vlasov mu vzadu padali na rozstrapkaný golier kockovanej flanelovej košele, ktorú nosil v zime aj v lete. Len v najväčších horúčavách si niekedy obliekol žlté tielko. V mestečku na východe Slovenska, v ktorom žil od narodenia, a kde svoj život aj dožije, bolo takých ako on nadostač. Všetci sa len tak ponevierali, posedávali na múriku pri bývalom pravoslávnom kostole - teraz gréckokatolíckom, alebo postávali pred obchodným strediskom Dargov, kde boli vedľa seba dve pohostinstvá: kaviareň Grand a pajzel U Juhasza. Jožko - invalidný dôchodca, motkajúc sa od rána po mestečku, sa so spoluobčanmi srdečne pozdravoval, prehodil s nimi slovko-dve, vyfajčil cigaretu, zašiel na prvé malé pivko so zápražkou.
Mal kamarátov aj v Habeši. Tak volali cigánsku osadu za mestečkom hneď vedľa výpadovky na Košice. Ako decko sa chodieval do Habeša hrávať. Okrem malých a veľkých Cigánov, ktorí ho chránili pred bielym výrastkom Tónom, ktorý doňho ustavične zapáral, si Jožka obľúbil aj vajda Čamuľo. Ten dávno zomrel, ale v mestečku sa o ňom ešte celé roky rozprávali neuveriteľné legendy. Vraj mal tri vajcia a jeho žena Jolana chlpaté cicky...
Kamil z Habeša, Jožkov rovesník a najlepší kamarát z detstva, ktorý ním zostal dodnes, bol tiež invalidný dôchodca. Obaja si invalidné stihli vybaviť ešte za socializmu. Pomohol primár psychiatrickej kliniky v Košiciach. U primára sa liečil Jožkov otec - murár, po tom, čo spadol z lešenia a začali sa uňho prejavovať psychické poruchy. Skončil na invalidnom dôchodku. Jožkova mamička Jozefína bola pokojná, vyrovnaná žena. Život obetovala domácim prácam. Denne vyvárala dobroty a vzorne sa starala o manžela a dvoch synov.
Jožkov starší brat Štefan, ktorý mal meno po otcovi Pištovi, zomrel pol roka pred maturitou. Chodil na gymnázium v Košiciach. Mamička hovorievala, že doplatil na život vo veľkom meste. Števko sa v rámci dozvukov po stužkovej tak zrúbal, že upadol do bezvedomia, z ktorého sa už neprebral. Jožko mal vtedy dvanásť rokov a obrovské problémy s učením. V roku 1974 s odretými ušami ukončil povinnú školskú dochádzku a otec Pišta sa tešil, že aspoň druhý syn pôjde v jeho šľapajach. Stavebné učilište bolo v mestečku a mamička po tragickej skúsenosti so starším synom bola rada, že Jožko ostane doma.
"Robotníkov potrebujeme. Aby sme zvíťazili na celom svete," rozhodol Jožkov tato o osude syna sediac za veľkým stolom v kuchyni a hľadiac striedavo do taniera a novín, v záhlaví ktorých bol nápis: Proletári všetkých krajín, spojte sa!
Jožko sa vyučil za murára. Po vyučení pracoval v otcovej partii, ktorý bol predákom. Súťažili o hrdý titul Brigáda socialistickej práce. Až na konci jedného horúceho, suchého leta nastal ten osudný okamih. Pištovi sa - najskôr z horúčavy - zamotala hlava. Fošne sa mu začali pod nohami čudne hýbať a vlniť, chcel sa chytiť rúrky lešenia, ale nemohol: cítil, ako mu údy opúšťa sila a celý meravie. Odpadol. A vzápätí sa zrútil dolu. Z výšky 2. poschodia obytného bloku. Nasledoval dlhý pobyt v nemocnici, niekoľko operácií a trvalé fyzické, ale hlavne psychické následky. Nový predák stavebnej čaty nemal ťažkopádneho Jožka v láske. Robil si z neho posmech, strpčoval mu život, až sa napokon Jožko hodil maród a po roku ho uznali "na hlavu".
Bolo horúce augustové poludnie a Jožko s Kamilom sedeli U Juhasza. Čakali na Darinu, Kamilovu družku. Mala prísť do krčmy rovno zo šichty. Darina robila v "papučarni", ako volali malú fabričku v mestečku, kde okrem pracovných odevov vyrábali aj papuče do domácnosti.
"Dajme ešte jedno," prerušil mlčanie Jožko.
Kamil prikývol a začal po vreckách hľadať drobné.
"Nechaj," zastavil ho Jožko. "Doobeda som kosil u Molnárky, stará dala stovku," vysvetlil a zdvihol sa po pivo.
Kým sa vrátil od výčapu k stolu, sedela vedľa Kamila Darina.
Jožko položil pivá na stôl a spýtal sa Kamilovej družky, čo si dá.
"Pivčo a ruma," rozkázala si počerná Darina, od Kamila a Jožka mladšia o rovných desať rokov.
Jožko vybavil objednávku a sediac už opäť pri stole pozoroval svojich spoločníkov. Kamil sa tváril otrávene, Darina vyzerala na smrť unavená.
"Hneď sa vrátim!" vykríkol zrazu Jožko, akoby na niečo dôležité prišiel.
Vybehol z krčmy a zamieril k cintorínu. Na Cintorínskej ulici bývala vyše osemdesiatročná vdova Rozália Molnárová.
Jožko otvoril bránku a vošiel do dvora. Molnárka sedela vonku na akejsi drevenej láde opretá o kmeň mohutného orecha a podriemkavala.
"Pochválen, ešte ju máte?" zakričal na ňu Jožko, len čo ju zbadal.
Molnárka sa strhla. Chvíľu jej trvalo, kým celkom prišla k sebe a uvedomila si Jožkovu prítomnosť a zmysel jeho otázky.
"Syn nemôže prísť. Nakričal na mňa do telefónu, že načo som ju od Šintaja brala," posťažovala sa babka.
"Dajte mi ju, teta, dám vám za ňu tridsať korún," povedal Jožko a vycáloval Molnárke na drevenú ládu tri desaťkorunové mince z rozmenenej stokorunáčky, čo mu ona dala pred obedom za to, že jej pokosil dvor.
"Pánbožko sa nado mnou zmiloval," prežehnala sa Molnárka, vyskočila ako srnka a ťahala Jožka dovnútra.
V kúpeľni vo vani plával asi pol druha kilový kapor.
Sused, vdovec Šintaj, ktorého jediná dcéra Anička žila v Amerike, bol vášnivý rybár. Šintaj nemal telefón, a tak sa dohodol s Molnárkou. Anička raz alebo dvakrát do mesiaca telefonovala otcovi z Ameriky k nej. Šintaj sa Molnárke revanšoval tak, že jej pravidelne nakúpil, a keď bol dobrý úlovok, priniesol aj rybku.
Jožko sa zadíval na kapra a zvlhli mu oči.
Spomenul si na časy, keď bol chlapec. Na kapra, pravda, väčšieho ako tento, sa vydržal pozerať celé hodiny. U nich doma bolo všetko veľké: kapor aspoň trojkilový, vianočný stromček po plafón. Aj Ježiško bol veľkorysý - okrem vysnívaných darčekov priniesol vždy niečo navyše.
Zo zamyslenia ho vyrušila Molnárka. Rybu šikovne ulovila do igelitky, ktorú mu s úľavou podávala.
O chvíľu bol Jožko U Juhasza.
Kamil s Darinou pri pohľade na kapra hneď ožili. Potom už išlo všetko rýchlo. Vysypali na stôl peniaze a rozdelili si úlohy. Darina kúpi v lahôdkach zemiakový šalát. Kamil zabehne do samoobsluhy po fľaškové pivá a víno. Jožko pôjde s kaprom domov a zatiaľ ho zabije. Darina s Kamilom sa počkajú pred obchodným strediskom a spolu prídu k Jožkovi.
Jožko sedel na kraji vane a díval sa na kapra zašitého pod vodovodným kohútikom, z ktorého v pravidelnom rytme odkvapkávali do vody vo vani veľké kvapky.
Premietol si minuloročné Vianoce. Prvýkrát ich trávil sám. Bez mamičkiných dobrôt a veľkého stromčeka. Dvadsiateho tretieho decembra od skorého rána začal U Juhasza piť. O pol tretej poobede zorganizoval Kamil chlapov a Jožka odvliekli domov. Keď sa na Štedrý deň prebral, chcel sa obesiť. No práve vtedy mu na dvere zazvonili Kamil a Darina. V rukách držali igelitky plné jedla a pijatiky.
Jožkovi rodičia zomreli takmer súčasne. Ako prvý koncom novembra na infarkt Jožkov tato, a len čo ho pochovali, postihla Jožkovu mamičku mozgová mŕtvica. Trápila sa ešte vyše týždňa v košickej nemocnici. Jožko za ňou z mestečka, čo je tridsaťpäť kilometrov, cestoval každý deň. Pustili ho za ňou len na chvíľu. Vyšiel z nemocnice a celý deň sa túlal mestom. Pred odchodom na autobusovú stanicu zakaždým ešte zašiel do Dómu sv. Alžbety. Kľakol si na kamennú dlažbu a prosil milostivého Pána o mamičkino zdravie. Mamička však dva týždne pred Vianocami zomrela.
Jožko si vyhrnul pravý rukáv na flanelovej košeli a ruku ponoril do vody. Bola vlažná. Bolo tak horúco, že zo studeného tiekla vlažná. Kapor sa mykol a odplával na druhý koniec vane. Jožko sa mimovoľne usmial. Spomenul si na Vianoce, keď boli všetci spolu. On, mama, tato aj Števko.
Aj neskôr, keď bol dávno dospelý, sa na Vianoce tešil. Hoci darčekov bolo pomenej a musel sa o ne postarať aj on. Mamičke kupoval každý rok voňavku, ktorá jej vydržala presne rok - do nasledujúcich Vianoc. Prázdne fľaštičky od voňaviek si mamička od istého času odkladala. Mala ich hádam už zodvadsať. Tato dostával holiace potreby. Tie mu však tak dlho ako mamičkina voňavka nevydržali. Na jedny Vianoce venoval Jožko obidvom rodičom papuče. Doniesla mu ich do Juhasza Darina. Rovno z fabriky, zabalené do pekného ozdobného papiera s vianočnými motívmi. Po štedrovečernej večeri, keď si Jožko, mamička a tatko navzájom vybaľovali darčeky, ktoré si našli pod veľkou borovicou, tato zistil, že obidve jeho papuče sú ľavé. Mamičkine papuče síce sedeli, čo sa týka pravej a ľavej nohy, ale pravá bola o dve čísla väčšia ako ľavá. Jožko sa tak rozčúlil, že musel prehltnúť diazepam.
Ozval sa zvonček. Pri dverách stáli Kamil a Darina.
"Tak čo, už je kaput?" opýtal sa na prahu Kamil.
"V živote som nezabíjal kapra," odpovedal mu Jožko.
"Ukážem ti," povedal veselo potrundžený Kamil.
Darina sa zachichotala a zakopla o rohožku. Boli si ešte hrknúť, napadlo Jožkovi. Odrazu bol bez nálady a oľutoval ten nápad s vianočným menu uprostred augusta.
Ale Kamil s kladivom v jednej a s veľkým kuchynským nožom v druhej ruke sa už hnal do kúpeľne. Vyznal sa v Jožkovom trojizbovom byte po rodičoch lepšie ako doma. Už vyše roka nebýval v osade v Habeši, ale v bytovke. V Darininej garsónke.
Jožko začal z vane vypúšťať vodu. Kamil položil nôž na umývadlo a rukou, v ktorej nedržal kladivo, si stiahol ponožky a vyhrnul menčestráky. "Ja ho chytím, ty ho dzigneš po hlave. Tu máš kladivo," povedal Jožkovi, zobral uterák a vošiel do vane.
Jožko, držiac v ruke kladivo, pocítil úzkosť.
"A načo ti je nôž?" pozrel na Kamila snažiaceho sa uchopiť do uteráka s ubúdajúcou vodou stále viac vyplašenú rybu.
"Dzigneš mu medzi oči a potom odfikneš hlavu, ty degeš," zahundral zlostne Kamil sústredený na kapra.
O chvíľu ho už obidvoma rukami pridŕžal na dne vane. "Teraz!" zavelil.
Jožko sa rozohnal.
Ruka s kladivom mu však znehybnela vo vzduchu. Zreteľne počul tieto slová: "Nezabíjaj ma, dobrý človek. Splním ti želanie. Som iba obyčajný kapor, žiadna zázračná zlatá rybka, a preto ti splním iba jedno. Žiadne tri, len jedno. Dobre si ho preto rozmysli!"
Jožko vyvalil na kapra svoje smutné oči.
"Čo je?!" začul Kamilov podráždený hlas.
"Ty si nepočul?"
"Čo?!" Kamil, rozkročený vo vani, strácal nervy. "Čo som mal počuť?"
"Kapor rozpráva."
"Ti šibe? Daj sem!"
Kamil vytrhol Jožkovi kladivo a pridŕžajúc si kapra jednou rukou o dno vane sa naňho zahnal. Ryba sa mu však v poslednej chvíli vyšmykla a pomedzi nohy sa dostala za jeho chrbát. "Tak čo, aké máš želanie?" začul Jožko jej príjemný hlas. "Ale rýchlo, lebo vidíš, chce ma zabiť."
No Jožko, ako kedysi v škole, si nevedel na nič spomenúť.
Kamil sa vo vani otočil a vyšťaveného, napoly zdochnutého kapra sa mu podarilo premôcť. Z celej sily ho kladivom tresol medzi oči. A potom ešte niekoľkokrát, kým sa celkom neprestal hýbať. Napokon mu veľkým kuchynským nožom odrezal hlavu a víťazoslávne sa pozrel na zdrveného Jožka.
Sedeli v kuchyni za veľkým stolom a hodovali. Vonku bolo na nevydržanie dusno. Vnútri ešte horšie. Jožkovi nechutilo, horko-ťažko dojedol svoju porciu. Otvoril si pivo a napil sa z fľaše. Kamil a Darina dojedali posledné sústa. Vyprážaného kapra so zemiakovým šalátom zapíjali lacným bielym vínom. Jožko ich pozoroval a vtom mu to napadlo: všetci sú znovu spolu! On so Števkom, mama, tato. Sedia v tejto kuchyni, pri tomto stole. Bude šesť hodín, ako teraz. Na sporáku rozvoniava štedrovečerná večera, v obývačke borovica po strop. Ešte posledné detaily a z izby zaznie zvonček. Pozýva k stromčeku, pod ktorým Ježiško práve zložil veľký náklad darčekov...
Ale kapor bol fuč.
Bol zožratý.
Darina s privretými očami fajčila. Kamil jej cez tričko hladkal cicku a spokojne odgrgával.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
