 Ilustrácia - Monika Mikyšková |
Vladuško vošiel do ateliéru. V momente, keď zistil, že tam nebolo ani duše, obrátil sa na odchod. Bol sklamaný. Dnes chcel zahrať na gitare sestričke Božke, psychologičke, ktorá je najsexi zo všetkých sestričiek. Dlho sa na to pripravoval, vyberal piesne, ktorými by ju schvátil až do bezseba. No nebolo jej. Vladuško bol krátkozraký. Taký krátkozraký, že nepostrehol ani mňa. Sedela som v kúte. Aby ma nik nezbadal...
Som krpatá, nesmelá intelektuálka Chossi, v blázinci úplne omylom. Nie som schíza ani mimóza, nepatrím medzi tých, čo sú celkom mimo. Som len nesmelá. Avšak o sebe hovoriť nebudem, lebo som nesmelá.
Božka mala už plné zuby Vladuškovho gitarovania. Jeden deň v týždni mohla ísť s pacientmi na vychádzku do mesta. Ateliér bol teda prázdny, lebo psychologička si tiež chcela chrániť svoje psychické zdravie. To je normálne, no nie?
V momente, keď sa Vladuško obrátil na odchod, stratila som nesmelosť a skríkla: "Poď dnu, zahraj mne...!" Zaváhal. "Poznáte hudbu?" opýtal sa debilne. "Nie! Som sprostá krava, nič neviem, a som tu omylom. Hudbu a spievanie však poznám. Kedysi mi mama kvílila do uší, keď chcela, aby som spala." A aj tak som nespala. Mama plakala, ja som plakala, a potom som sa pocikala. Skoro vždy.
No to som mu už nepovedala, lebo som nesmelá.
Vladuško prebehol prstami po strunách. Prebral zopár akordov, falošne, ale s bohovským nasadením. Hovorí sa tomu s citom. Gitara sa zachvela ako stará panna, očakávajúc nepoznané - orgazmus. Vladuško vyvrátil oči k nebu. Vyzeralo to, akoby uvidel pánbožka. Chrapľavo sa nadýchol. Rozospieval sa. Začula som čosi ako dobre zhovädený Beatles. Kašli na to, hraj, pomyslela som si. Neskôr, po svetom uznávanej klasickej moderne, otvoril ústa a falošne zaúpel: "Slzy tvý mámy šedivý, stékají na polštář, kdo tě zná, se dávno nediví, že stárne její tvář..." Toto naozaj nemusel, povzdychla som si v duchu. Hoci som nesmelá, prepichla som ho vražedným pohľadom. Neviem, možno pochopil... Vlastne, prd mohol pochopiť, keď nepoznal moju matku!
Nedospieval. Rozplakal sa.
"Som vrah, zabil som si otca," jachtal, soplil, zvíjal sa v kŕčoch bolesti. Aj keď som nechápala, myslela som si, debil bláznivý...
A začala som sa báť.
Veď jasné, som nesmelá.
Prázdnym ateliérom zarezonovalo:
"Som dieťa kvetov. Hippies, od narodenia. Mama s otcom o tom vedeli, a preto vedeli aj to, že to nie je zdravé. Teda, že to nie je zdravé pre moje zdravie. Preto ma poslali k doktorom. Doktori mi kázali chodiť na injekcie každý mesiac. Nevedel som, že hippies musia byť injekciovaní..."
Vladuško sa nadýchol, stratil nevravnosť, ktorou bol známy po celom blázinci, a začal chrliť všetko, čo dosiaľ v sebe dusil.
"Celkom pokojne som šiel od doktorky. Povedala, že injekcia bude účinkovať dlho a nemám sa čoho báť. Ani otca. Otca preto, lebo sme sa stále bili, alebo sme stále žartovali. No žartovali sme menej, ako sme sa bili. Vlastne, ja som otca nebil, on bil mňa. Vravieval, že zo srandy, že sa to len pasujeme ako zbojníci. No veľmi srandovné to nebolo, lebo to bolelo.
Tak som bol cestou domov veľmi šťastný, že sa nemusím báť, a veľmi hladný od šťastia. Keď som prišiel, nebol doma nikto. Začal som krájať cibuľu na praženicu. Viem, že som to nemal robiť na tom kredenci, čo bol hráškovozelený.
Otec sa veľmi nahneval, keď zistil, že som nahráškovo namaľoval kuchynský kredenc. Moja psychologická doktorka povedala, že zelená upokojuje. Otca však neupokojovala, tak ma zrezal ako koňa. Neviem, tá farba vtedy asi nebola moderná. A otec sa v modernosti vyznal... No ja som dieťa kvetov, hippies, tak som natieral zelenou..."
Vladuško sa nadýchol, zasmial a tresol prstami do strún gitary. Avšak nezaspieval. Len nahlas a rýchlo vykrikoval.
"Ja som ho nezabil, krájal som cibuľu krátkymi nožmi, tie dlhé boli hodené vo vedre pri mojich nohách. Neviem, prečo boli celé krvavé. Len otec začal hrozne kričať, chytal ma pod krk a ja som chcel, aby bolo ticho. Aby som počul cibuľu, ktorá sladko spievala Yesterday. A potom otec padol na zem, prerušil pieseň a ja som sa ešte viac naštval a viem, že tie krátke nože som mu pchal do brucha a chrbta. No dlhé ostali vo vedre. Na tých bola krv. Ja som ho nezabil. Prišla mama a ťahala ma preč. No ja som stále chcel dopočúvať tú cibuľu, čo spievala Yesterday. Chcel som si zapamätať slová, lebo som mal založenú kapelu a chceli sme pretromfnúť Haberu. Mama zavolala auto, no viem presne, že auto niekto pokazil a otca doňho nemohli naložiť a nemohli s ním odštartovať a nemohli ho zachrániť. Asi to boli tí šoféri, čo ho zabili..."
A zase sa rozplakal. Taký veľký, smelý chlap a plakal ako decko... A ja nesmelá, som sa pozerala a povedala som mu: "Možno si ho naozaj nezabil ty." A potom, ani neviem prečo, som sa ho spýtala: "Mal ťa rád ten tvoj otec?" "Jasné," povedal Vladuško a zase sa rozslzil.
Neviem, prečo stále reval, veď bol v blázinci už deväť rokov a mohol sa za ten čas celkom pokojne odblázniť. A mal už asi štyridsať, takže i keď bol dieťa kvetov, decko už nebol. Bol kamionista. Takí machri neplačú. A len tak, pre cibuľu a jej yesterdayovú pieseň...
Asi mu niečo chýbalo. Tak som sa ho spýtala, čo. Povedal, že mama a dievča.
Mama ho bola pozrieť pred mesiacom a povedala, že to bolo naposledy. Už vraj nepríde, lebo je stará a neodpustí mu, že zabil otca. A tie dlhé nože, čo boli zakrvavené v tom vedre, vraj nik nechcel priznať za svoje. Tak nevie... Teda, matka nevie, čo s tým všetkým, a nechce sa vraj dožiť dňa, keď sa Vladuško vráti domov. Lebo je to celé pomotané a sestry a bratia Vladuška nechcú vidieť a nik v dedine ho nechce vidieť a kapela ho nechce vidieť a deti kvetov sa rozpadli...
A nemá dievča.
Mama raz povedala Vladuškovi, že nemôže mať dievča, ktoré by nadovšetko miloval, lebo to dievča by ho nadovšetko nemilovalo a nemali by spolu deti. A keby aj mali deti, neboli by tie deti nadovšetko múdre, aj keby boli nadovšetko milované.
Riadne je to okolo Vladuška domotané, myslím si.
Ako Vladuško úprimne hovoril, tak úprimne a dlho sa na mňa pozeral.
Ja som Chossi a som nesmelá. A som tu celkom omylom. Ale to som už asi povedala. No Vladuško o tom nevedel. Tak sa ma opýtal:
"Ty by si nemohla byť tým dievčaťom, čo chcem a potrebujem a hľadám a nedovolia mi ho? A vieš spievať Yesterday a si dieťa kvetov a mohol by som ťa nadovšetko milovať...?"
Zdravotnícky personál mi povedal, že niekedy sa musím osmeliť. A nesmiem nikomu protirečiť. Tak som sa zľakla a povedala som Vladuškovi, že som to dievča, ktoré potrebuje. No keď som mu to vravela, zbadala som v jeho očiach divú radosť. To ma celkom znehybnilo a urobilo vydesenou. Nemala som mu to sľúbiť.
Malá Chossi, ktorá je tu celkom, celkom omylom, zrazu bude mať chlapca. A on ju bude nadovšetko milovať. Možno viac ako Beatles, hippies, cibuľu a Yesterday.
Koniec práce, odchod, obed!" vykrikujú rehabilitačné sestry a davy schíz spolu s depkármi a mimózami sa hrnú k zamknutému vchodu. Všetkým sa z úst púšťajú tenké cencúliky slín hladu. Niektorí si mimovoľne prekrížia nohy, aby skryli vlhké slané kruhy. To je bežné, to je normálne medzi nenormálnymi ľuďmi. Ani ja sa nikdy nepýtam cikať...
Lúčim sa s Vladuškom v nádeji, že sme boli spolu posledný raz. No hej..., akoby sa stalo.
Celú noc sa mi sníva, že máme svadbu.
Vladuško má oblek krémovej farby, kravatu posiatu zelenými kvetmi, v rukách kyticu cibule...
Z cibule trčia malé nože, spod nich veľké a tečie z nich krv. Veľmi veľa krvi. Hustej, čiernej. Lepí sa mi na svadobné topánky, vyfrkuje na okraj bielej sukne a ďalej, a hore, až k ústam... Začínam sa dusiť, nemôžem pred farárom povedať "áno" a ústa mám lepkavo a štipľavo sladké. Nechcem dať Vladuškovi prvú manželskú pusu, lebo pred kostolom stojí auto so šoférom, ktorý všetko filmuje. Nesmiem sa prezradiť, že som tú cibuľu krájala ja a veľké nože som dostala ako svadobný dar.
A ani nikomu nič nepoviem, lebo som nesmelá.
Prebúdzam sa a všetko je celkom iné.
Som smelá. Neskrývam sa v kúte ateliéru, ani po nijakých iných kútoch. Ideme s psychologičkou Božkou do mesta. Aby sme si zachránili psychické zdravie. Rozprávam sa so schízami, mimózami a všetkými duševnými. Sú v pohode. Normálni.
Všetci si v meste nakúpili zásoby cibule.
Na schodoch pred nemocnicou sedí Vladuško. Po jednom pri ňom prechádzame. Vladuško nespieva, nehrá na gitare, nie je oblečený za dieťa kvetov.
Kontroluje kvalitu cibule.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Katarína Schmidtová sa narodila 16. septembra 1951 vo Zvolene, žije v Kremnici a pracuje ako novinárka. Poviedky dosiaľ publikovala časopisecky, povzbudená ocenením v literárnej súťaži Poviedka 2003 pripravuje svoj knižný debut.
