|
Viliam Malík: Repatrianti, Štefánikova ulica, 1945. |
Keď sa niekto chystá na neznámu cestu, váha a urobí nesmelý krátky krok. To je kaviareň Metropol. Vstúpil som dnu s básnikom Vladimírom Reiselom, keď ma bol niekoľko ráz pozýval. Vo zvyčajnom žltkastom dyme veštil som nedozernú úľavu a prekvapenie. V tejto kaviarni sa stretávali prvé obežnice slovenských nadrealistov a odvažovali sa rapídnejšie vyšinovať sa z vydratej, úzkej dráhy, v tejto kaviarni si stisli po prvý raz ruky.
Onoho jesenného poobedia, podvečer o siedmej hodine, sedeli v rohu kaviarne Michal Považan, maliar Ján Mudroch a sochár Jozef Kostka. V ich spoločnosti som požil prvú dávku poézie s tou kvapôčkou čiernej kávy, ktorá sa mi rinula z oka. Tento postreh som vídaval neskoršie na Mudrochových obrazoch. Imaginárny portrét Janka Kráľa zachycoval túto chvíľku a ktorúkoľvek inú, hoci predošlú, keď človek hľadí do nekonečna a zrak sa mu prepadá. Trochu sa schladilo. Doniesol som so sebou inovať nedôvery - ale nie nadlho. Čoskoro sa začala okolo nás utvárať ozrutná guľa, obalila nás v súdržné teliesko a priberala dúhu.
Sexuálny orloj a arzenál piluliek
Poznal som mladíka nápadnej tváre, so živými očami v hlbokých jamkách. Bol to Ján Rak a prišiel prvý raz medzi nadrealistov. Priniesol do zborníka báseň Cesta bez času a hneď bolo vidieť, že poézia sa mu úplne vzdala. Bol to ten Ján Rak, ktorý nás potom udivoval istým krokom v sahare a samotným náhľadom na príliš komplikované deje. Bol to ten Ján Rak, ktorý sa tak obdivuhodne vyzná v stroji estetickej veže a blúdi krajinami sexuálnych kľúčov a lekárskeho názvoslovia. Budem ho volať "sexuálny orloj". Čoraz častejšie a častejšie sa objavoval medzi nami, až prirástol k nášmu telu ako bradavica.
Ďalšia známosť bol Karol Terebessy, človek, ktorý pochodil Londýn a Paríž a zberal sa do Ameriky. Prešedivené vlasy a vrásky na čele dávali tušiť, že priateľ Karol videl dná a hladiny a kolísal medzi nimi ako lekárnická váha. Spomínal Soho a kluby, a o všetkom zmieňoval sa bezpečne, bez potknutia. Parížske demoiselles ho poznačili lepkavou stigmou a Boulevard Sevastopol primrazil k ľavej sluche tieň, viditeľný len najbližším priateľom, a stará fordka, prv ako vysypala vnútornosti, otriasla mu žalúdok, ktorý teraz stále chorľavel.
V sérii našich chorých priateľov Karol Terebessy stál čestne a zaslúžene na prvom mieste. Objavoval na svojom tele nové a nové choroby, záchvaty a kŕče, tackal sa od lekára k lekárovi, nosil vo vrecku arzenál piluliek proti nenávideným mikróbom a parazitom. Každý deň zomieral a vstával z mŕtvych.
Večierky u maliara
Nové priateľstvá sa zabroneli, keď sme rozbehli užšie umelecké večierky v ateliéri maliara Viliama Chmela na Lehotského ulici na piatom poschodí. Prvý taký večierok bol uprostred zimy. Veľké okno ateliéru lemovali kvety, náhodné a oslňujúce. Recitovali sa nové básne; prednášal sa úryvok zo Sofoklovej Antigony. Viliam Chmel, Ferko Guderna, Jozef Šturdík a iní rozmnožili náš kruh.
Ladislav Guderna, zvaný, neznámo prečo, Ferkom, nosil bradu a svojím trpiteľským výrazom sa podobal umučeniu. Jeho opakom bol Viliam Chmel, maliar, mužný športovec, podmaňovateľ žien.
(Pokračovanie nabudúce, medzititulky SME.)
Súčasťou edície Bratislava - Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin - Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia - vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginatívne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktmi či portrétmi spisovateľov a básnikov. Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v roku 1939, prispieval do nadrealistických zborníkov a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a aj Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňa fotografia z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 - 2005, ktorú vydalo FOTOFO - Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
