|
Karol Plicka: Pohľad z Primaciálneho námestia, začiatok 60. rokov. |
Pri Dóme sv. Martina rástlo divé viničie a chlpilo sa po múre. Kapucíni a mladí bohoslovci vystupovali schodíkmi, vracajúc sa z nudnej, odmeranej prechádzky, za ktorej si iba uvedomili úbohosť svojej samoty a rozvírili mláku pokušenia. Z Dómu padala malta a holuby tratili trus.
Poprsie medzi lístím
Medzi divým vínom sa pozornejšiemu chodcovi objaví poprsie nejakého muža. Ja som ho spozoroval dosť neskoro, hoci si myslím, že posunujem zrak z veci na vec pozorne ako libela. Poprsie čupelo úplne zabudnuté. Nikdy som nevidel podobu toho človeka. Písmo na podstavci bolo zotreté a fantaskne menilo tvar a obsah, až sa nedalo rozlúštiť. Ale keď mi podvedomie vnukne ideu, hoci neodôvodnenú a naoko klamnú, utvrdím si ju stoj čo stoj a obyčajne je to správne.
Povedal som si: Poprsie medzi lístím by mohlo znázorňovať hudobného skladateľa Liszta. Skutočne, ako som sa dozvedel, bol to Liszt. Od múru, starého, opŕchnutého, spomedzi zelených záclon pozoroval kapucínov a pobožné ženy.
Niekedy bol svedkom ľúbostných výjavov, lebo za večera toto miesto fosforeskovalo intimitou a skytalo zaľúbencom pohostenie. A keď sa rozozvučali zvony na veži Dómu, kapucíni a zbožné devy sa prekrižovali. Brána chrámu zapadla na dva vrzgy, pozdná návštevníčka zaspala v omamnom tymiane. Poznám ľudí, ktorí sa v Dóme schádzali na tymianové seansy; boli to maniaci a schizofrenici, notorickí veriaci, veľmi podobní kokainistom. Vábil ich svätý Martin, ktorý svietil v šere a raz do roka, na jeseň, zišiel z podstavca i s koňom, opustil kostol a cválal ulicami Bratislavy.
Noc na Kalvárii
Kostolná atmosféra vzbudzovala vo mne danteovské predstavy predpeklia. Raz na prechádzke zatúlal som sa Hlbokou cestou na Kalváriu. Bola pavučinová noc. Tápal som inštinktívne, nevediac, kam skutočne idem. Svieca ma privábila k jaskyni, v ktorej panovala Božia Mať, ovešaná vencami. Znetvorili ju barlami, ktoré nejaký uzdravený chudák zavesil na stenu jaskyne ako milosrdnú reklamu.
Kráčal som ďalej, tma zhustla, hviezdy nevyšli. Rukou som nahmatal múr, dvere, kľučku. Kľučka povolila. Vovalil som sa do miestnosti, v ktorej sa vznášalo ako duch nad vodami večné svetlo a dávalo tušiť, že som v kostole. Prišiel strach.
V malom opustenom kostolíku v noci, možno o dvanástej, úplne sám; oltáre sa rysovali obrázkovito a organ čupel ako čierna ropucha. Priblížil som sa k posvätným predmetom, dotkol som sa ich a hneď som cúvol, do prsta ma bodol elektrický závan.
Prví vyvolení
Ticho dýchalo. Odvážil som sa za zhnitými a praskajúcimi schodíkmi na chór. Zakopol som o vyčnievajúci klinec. Organ bol otvorený. Prešiel som dlaňou po bezduchej klávesnici a zacapil veko. Začul som slabý výkrik. O stenu pritisnutí, túlili sa k sebe milenci. Odpusťte, nechcel som vás vyrušiť! Ich dych bol vlhký a voňavý. Nepohoršujte sa nad nimi, citliví pretvarovační modloslužobníci. Títo dvaja priniesli do svätyne obláčik úprimnej lásky, ale vy pod rúškom modlitby sejete pomstu a voláte ešte na pomoc Boha. Tí prví budú vyvolení.
Vtom zahrmelo a spustil sa lejak. Voda čľapotala; pri každom blesku sa kostolík objavoval, uchvacujúci. Svätí ožívali a prekvapení svetlom zakrývali si holé ňadrá. Prišla mi na um utešená scénka z filmu Zajtra sa rozídeme, kde uniatský pastor s loďkou príde do kostola plného vody zachraňovať milencov, ktorí sa schovali v chráme pred povodňou a unavení zaspali si v náručí.
(Pokračovanie nabudúce, medzititulky SME.)
Súčasťou edície Bratislava - Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin - Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Spomienková esej si všíma Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia - vtedajšiu metropolu slovenského nadrealizmu, prelínajú sa v nej imaginatívne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktmi či portrétmi spisovateľov a básnikov. Štefan Žáry sa k nadrealistickému hnutiu pridal v roku 1939, prispieval do nadrealistických zborníkov a jeho zbierky Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944) a Pavúk Pútnik (1946) patria do tohto obdobia tvorby.
Text Štefana Žáryho dopĺňa fotografia z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 - 2005, ktorú vydalo FOTOFO - Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005 a ktorá obsahuje snímky mesta našich i zahraničných fotografov.
