|
Ilustrácia - Vladimír Popovič. |
Procesiu varila každý druhý piatok, vždy o tom istom čase. Bol to obrad. Ešte sa nestalo, aby mi z nej presne pol hodiny po navarení nepriniesla koštovku. Zvykla meškať najviac minútu. V smiešnom otlčenom hrnci s farebnými kvetmi na modrej glazúre niesla svoje najväčšie tajomstvo. Vedel som, čo do toho ide, presne som poznal rozpis surovín, no prípravu som nikdy nezvládol. Som chlap.
Roky som si lámal hlavu nad tým, prečo varí stará žena toto jedlo vždy v rovnakom čase a v rovnakom hrnci. A prečo práve luteránsku procesiu. Bola zarytá katolíčka a aj vo chvíli, keď mi luteránsku procesiu priniesla v otlčenom kvetinovom hrnci, jej zo zástery trčal katolícky spevník.
Mala deväťdesiat, otlčený kvetinový hrniec šesťdesiat a procesia sa dovarila pred štyridsiatimi minútami. Desať minút s ňou meškala.
To nebude dobré znamenie, povedal som si a so zatajeným dychom som prilepil ucho na dvere. Nakoniec predsa len otvorila a na chodbe som počul jemné šúchanie veľkých papúč z ťavej srsti.
Dnes sa všetko kazilo. Keď som zobral otlčenú pokrievku z otlčeného hrnca, zachytil som známu, neopakovateľnú vôňu údeného mäsa, krúpov, hrachu, fazule a cesnaku. Najradšej som mal chvíľu, keď som do tej čudnej, hustej polievky začrel lyžicu a tá tam stála ako stĺp. Až po hodnej chvíli sa naklonila, celkom pomaly sa prevážila a zostala ležať na hladine polievky. Suseda vždy hovorila, že vtedy je najlepšia. Teraz však lyžica postáť odmietala, skĺzla okamžite a ponorila sa dovnútra. Vzal som varechu a rýpal som sa v polievke, kým som lyžicu nevytiahol.
Starká na mňa začudovane pozerala z kuchynských dverí.
- Je slaná? Tak si ju posoľte.
- Netreba, je akurát. Som hladný, mal som zlý deň.
- Nemala som suchý hrach, musela som dať mrazený. Zato nie je taká ako inokedy.
- Všetci mi išli na nervy, aj ja sám sebe...
- Veru, suchý nebol. To tá nová opatrovateľka. Stále mi hovorí, že suchý nemajú. Čožeby suchý nemali. Len tých regálov je v obchode veľa. Keď som bola malá, v starom obchode na námestí mali iba päť regálov. Ale suchý hrach mali vždy. Mrazený nikdy.
- Nemám rád takéto dni, samá nervozita.
- Suchý je najlepší. Moja mama vždy dávala suchý, ona mrazený nepoznala. Jej bola najlepšia.
- Vám to poviem, cítim sa pod psa.
- No hej, aj psovi sme niekedy dali, keď lyžica nestála tak, ako mala. Bol malý, čierny. Ten pes. A potom skapal. Mama hovorila, že od toho suchého hrachu. Vraj ho zdulo.
Mňa z tej polievky nezdulo nikdy. Dojedol som. Neumytý, otlčený hrniec som nechal na stole a išiel som si na balkón pofajčiť. Bol to čudný dvor. Z jednej strany stará fabrika, kde sa razia mince, z druhej opustený františkánsky kláštor.
Čudné, mince sa razia potichu. Keď som bol malý, zobúdzal ma buchot z ražebne a slabý cinkot mincí. Stroj buchol a nám sa doma jemne zachvel nábytok. Dnes stroj nebuchoce, ale mince padajú. Možno sa už dokážu vyrábať aj samy.
Kláštor obohnali vysokými kamennými múrmi, lebo sa v ňom schádzala rôzna háveď. Kreslili nechutnosti na múry a vyvolávali duchov v obrovských tmavých katakombách. Odkedy mesto postavilo múr, kreslia nechutnosti inde a mnísi v katakombách môžu pokojne spať.
Kedysi nemohli. V detstve sme si z nich urobili kamarátov. Z nášho dvora sme sa do kláštora dostali cez hŕbu skál. Múr ešte nestál.
Poznali sme cestu cez vlhké chodby do veľkých podzemných priestorov, kde boli v stenách výklenky pre rakvy. Rakvy dávno zvetrali a vo výklenkoch ostalo iba pár kostí. Prišli sme dnu, slušne pozdravili a potom sme sa s kosťami rozprávali. Neprotirečili a my sme na oplátku nedovolili nikomu z mesta, aby chodil do katakomb iba tak a ničil tam pozostatky našich dôverníkov.
Moja stará suseda tvrdí, že kým neprišli komunisti, v kláštore nacvičovala divadlo o svätom Františkovi. A keď práve nenacvičovali, pomáhala starým kuchárkam v kuchyni. Tam sa naučila variť aj luteránsku procesiu. Mnísi mali polievku radi a neprekážalo im, že sa volá v protiklade s ich vierou. Sklad jedla mali blízko katakomb. Bola tam zima aj uprostred horúceho leta. Vždy tam vraj išla so zovretým hrdlom a naspäť doslova trielila.
- Mali tam sušeného hrachu hromadu. Chladno tam bolo ako v mraziarni. Ale mrazený hrach nemali. Divadlo nás nacvičoval starý mních, ktorý mal jedno oko hnedé a druhé modré. Volal sa otec Ján. Mal dve oči. Každé iné. Jedno prísne, druhé láskavé. Vtedy ešte chodil dolu do katakomb zapaľovať sviečky. Po schodoch. Asi bol mladý, ale mne každý mních pripadal vtedy starý.
Jeho som sa nebála. Jedným okom sa pozeral prísne, druhým chválil. Keď som sa v hre mýlila, pozrel sa na mňa sprava. A keď som to odrecitovala jedným dychom, tak zľava. Aj pri obede. Ak kuchárky s procesiou meškali, videli ste mu prísne oko, keď procesia zavoňala, ukázal to druhé.
Náš mladý elév je mladý. To mi vadí najviac. Večer vydrží dlho piť a ráno si dokáže sadnúť k počítaču. Ja už nie. Som starý novinár a ak večer pijem, druhý deň preležím.
Má všetky prednosti. Nevie pravopis, štylistiku, nemá skúsenosti, ale je investigatívny. Má nos všade. Občas aj v mojom počítači a v mojich témach. Čo už môže odpozerať v okresných novinách, ktoré číta tisícka ľudí?
Inak mám eléva rád. Včera sme sa u mňa doma spili do nemoty. Elév vyšiel na dvor a chcel sa dostať cez hrubý múr do kláštora. Driapal sa hore odkvapom a tesne pod strieškou začal padať nadol. Dopadol na chrbát, len to tak zadunelo. Zbytočné mu dohovárať, katakomby aj tak nevidel. Plazil sa ku mne a ľudia na oknách sa smiali.
Ráno som sa zobudil na balkóne. Elév už bol hore, dojedal zvyšky z otlčeného kvetinového hrnca.
"Dobré," povedal uznanlivo a hlasno si grgol.
V aute si spieval a ja som kŕčovito stískal bezpečnostný pás. Aby sa mi nezadieral do pečene.
"Zastav," kričal som na neho, ale šinul si to ďalej. Vraj nás tlačí uzávierka. Dávil som z auta.
Kostol, o ktorom sme mali spolu napísať, bol úplne opustený. Kedysi okolo neho stála dedina. Potom oproti postavili fabriku a tá veľmi skoro ľudí z dediny vyhnala. Ostal kostol.
V sakristii kostola býval čudák s ešte čudnejšou ženou. Strážili kostol, ktorý ožíval iba raz v roku. Keď sa v ňom stretávali rodáci.
V tmavej sakristii už dávno neodkladali sakrálne predmety. Varila sa tu klobása a silno rozvoniavala. Žena stála pri stole a na umastené taniere naberala horčicu. Musel som vyjsť von, elév zapisoval.
- Rozdýchaš to, rozdýchaš, - klepol ma po pleci čudný chlapík zo sakristie, ktorý za mnou vyšiel von.
- Tu sa ti dejú veci, to by si sa čudoval, - hovorí chlapík a systematicky uhýba pred objektívom nášho eléva.
- Nefoťte ma!
Bude problém dostať ho do záberu.
Elév je vynachádzavý. Tvári sa, že fotí kostol a podľa pohľadu viem, že už tam má i starého.
- Kým to tu bolo prázdne, stretávali sa tu satanisti. Našli sme čiernu mačku. Mala rozďavené ústa a natiahnuté všetky štyri laby. Aha, takto, - hovorí muž, rozďaví ústa, rozkročí sa a natiahne ruky.
Elév sa smeje.
- Čo ti je smiešne? Neveríš? - hnevá sa muž.
- Ľudí tu žilo neúrekom. Najprv im pokapali včely. Potom kravy. Ráno vyšla krava na pašu a poobede ju priviezli na voze. Musela na bitúnok. Mäso potom predávali v nútenom výseku po desať korún za kilo. Potom už išli choroby na ľudí.
S klobásou v ruke vyjde von aj žena. Je malá, počerná. Hovorí, že je tretia sestra dvoch známych herečiek - sestier.
- Podobáme sa, nie? - zisťuje.
Elév ostošesť prikyvuje a dodá, že má krásny úsmev. Somár, niečo sa priučil. Žena je teraz namäkko, hovorí bez zábran.
- Cez deň to tu nie je zvláštne. Ale v noci. Raz sme počuli do sakristie plač. Hovorím starému, vstávaj. Keď sa mačky pária, tak kvília ako dieťa. Odkedy tu boli satanisti, bojím sa ich, aj mačiek. Tak som mu hovorila, choď a vyžeň ju. Ja tu mačku nechcem. Nechodil, vybrala som sa za ním. Uprostred kostola stálo malé dieťa. Iba tak, bosé. To je predsa Ježiško, choď a dones mu topánočky, - hovorí žena.
- A vy ma stále nefoťte, - hnevá sa muž.
Elév je spokojný. To bude reportáž. Možno sa z tých okresných noviniek vydriape inde.
Ujko je spokojný. Má pocit, že fotoaparátu unikol. Keď v utorok otvorí noviny, spokojný nebude. Uvidí svoju fotku v novinách a pôjde robiť poriadky. A ešte ich aj klobásou ponúkol!
Mal by som byť spokojný aj ja, lebo elévovi je zle. Hovorí, že z pijatiky to nie je. Vraj cíti v ústach chuť tej hnusnej luteránskej procesie. Kričí mi, aby som zastavil, ale neurobím to. Tlačí nás uzávierka. Teraz vracia z auta on. Zdulo ho ako psa našej starej susedy.
Šéfka zúri a posiela nás do čerta. Oboch, aj s autom.
Som rád, že si môžem ísť ľahnúť. Vo vedľajšej izbe spí elév. Celkom sa u mňa usalašil a mne to nie je až tak proti srsti. Keď má človek päťdesiat, samota prerastie nad hlavu. Už sa z nej nedá ťažiť.
Stará suseda načúva, čo jej hovoríme o opustenom kostole, ale pred očami má kláštor. Kostol s dvoma čudákmi nikdy nevidela. Dnes nevarí procesiu, nie je piatok. Chytí eléva za ruku a zisťuje, či je jej syn.
- Dávno si tu nebol. Čakala som ťa s večerou, dva razy ohrievala.
- Ale teta. To si ma asi mýlite s vaším Vilkom. Zomrel pred desiatimi rokmi.
- Vilko sa najedol, ale tebe nechutí. Si bledý, mal by si jesť.
- Včera som skúšal tú vašu procesiu. Bola dobrá, ale potom mi bolo zle. Veľa som pil.
- Vilko povedal, že ju treba prisoliť. Ale nie soľou. Musíš mi zohnať sušený hrach. Ten mrazený je nanič.
Chcela vstať, že pôjde skontrolovať špajzu, no pošmykla sa. Zlomená noha. Čo blbšie sa už môže stať starému človeku?
Už dva dni sme nepili. Maľovali sme izbu, ktorú som prenajal elévovi.
- Čo ti šibe? - okríkol som ho nahnevane, keď namiesto bielej farby začal po stene maľovať temperkami. Uprostred holej steny sa vynoril hrniec. Otlčený, s farebnými kvetmi na modrej glazúre.
Presne štyri mesiace po pohrebe našej starej susedy začalo snežiť. Musel som si dlho otrepávať čižmy na rozodranej rohožke, aby som mohol vojsť do chodby. Ako som kráčal po schodoch, zacítil som nezameniteľnú vôňu luteránskej procesie.
Prekvapený som stisol kľučku na dverách susedy, ale ostali zatvorené.
Elév už bol hore, miešal niečo vo veľkom čiernom hrnci. To bola vôňa. V hrnci sa varilo údené mäso s krúpami, fazuľou a hrachom. Sušeným. Keď som do polievky položil lyžicu, chvíľu stála, potom sa celkom pomaly zosunula a ostala ležať na povrchu. Mal som chuť eléva vyobjímať.
Iba niečo ma mýlilo a niečo mi strašne chýbalo.
Vyšiel som si na balkón pofajčiť. Na mieste, kde sa stretáva uhol starej ražebne, kláštora a mestskej kotolne, stál snehuliak. Obrovský a neuveriteľne biely. Mal všetko, čo má správny snehuliak mať. Gombíky, metlu a na hlave starý otlčený hrniec. S farebnými kvetmi na modrej glazúre.
- Idiot, - zanadával som si v duchu a mal som chuť okamžite poslať eléva po ten hrniec.
Kým som sa stihol vrátiť z balkóna, spoza rohu kláštora sa vynoril malý chlapec so sánkami. Pozrel sa hore na balkón. Videl, že sa hnevám. Naklonil hlavu na stranu a tiež sa na mňa pozrel s hnevom. Jedno oko mal hnedé, druhé modré. Zmäkol som. Aj on zvrtol hlavu a usmial sa na mňa druhou stranou tváre. Tou milšou.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Kveta Fajčíková sa narodila 11. októbra 1965 v Kremnici, kde aj žije. Pracuje v denníku SME (od jeho vzniku) v regionálnej redakcii v Žiari nad Hronom. Je finalistkou literárnej súťaže Poviedka 2000 a v roku 2005 bola porotkyňou tejto súťaže.
