|
Ilustrácia - Dávid Baffi. |
Jola má práve úžasné životné obdobie. Všetko je nepochopiteľne dokonalé. Láska - samozrejme, nová, je nová už rok. Práca je stará, ale stále zábavná. Zdravie - úžasné až na malé drobnosti. Jola nemáva bežné choroby. Keď všetci smrkajú a kýchajú, ona ani nezakašle.
Zato sa jej trebárs vytvorí nečakané materské znamienko. Presne na tom mieste, kde nikdy žiadne znamienko zaručene nebolo. Potom o dva dni narastie a o ďalšie dva zasa. O týždeň už je také veľké, že keď si oblieka nohavičky, úspešne ho strhne. Znamienko odletí, už je zasa bez znamienka, mala by byť teda pokojná. Nanešťastie Jola číta dennú tlač. A teda vie, že nastal problém. A práve keď sa ponáhľa do práce. Veď ako zastaví krvácanie?
Lepí si teda na stehno tampón a vyráža.
Večer sa nalieva Starou mysliveckou. Dezinfekcia predsa nemôže uškodiť.
Ráno ju klasicky bolí hlava a k tomu všetkému jej ešte na polovicu rozrežú stehno. Počas toho s doktorom zanietene debatuje o maľbe na hodvábe. Potom doktor kožu zahne, ešte raz preloží a zašíva ako ucho na kabelke. Jola len pozerá a uvažuje, čo bude poobede, až prestanú účinkovať všetky tie injekcie.
Srdečne sa s lekárom rozlúči, veď sa ešte uvidia. Potom krivká v bielych menčestrákoch a čaká, kde jej čo presiakne a ako to bude vyzerať. Aj Klement Gottwald vraj nosil menčestráky. Ale asi na iné príležitosti.
Nič nepresiaklo. Už po dvoch dňoch je Jola frajerka. Ešte má pevnú linku, tak veselo telefonuje na všetky strany, nôžky elegantne preložené jednu cez druhú. Po dvoch hodinách telefonovania zistí, že noha je modrá. Normálne modrá. Asi sa jej chudere nedostalo kyslíka. Našťastie jej ju vraj neodrežú, uspokojujú ju na pohotovosti. Odvtedy Jola sedáva ako chlapi.
Na nohu Jola dávno zabudla. Práve sa ponáhľa domov za Alfrédom. Alfréd ju čaká. Stále ju čaká. Pracuje totiž doma.
Oči sa mu rozžiaria, keď Jola otvorí dvere - bude niečo na večeru? Potom sa dlho bozkávajú. Alfréd je Jolina veľká láska. Vôbec mu nevadí, že nevie variť. Spolu otvárajú chladničku. V tejto teda nikto nezablúdi. Sú v nej len tri špekáčiky. Jolu napadne, že niekde ešte budú dve jablká a dva staré rožky. Vytiahne tĺčik na mäso. Alfréd sa s dôverou pozerá a nič sa nevypytuje. Tĺčik je ručná práca. Krásne ligotavý a vyfrézovaný. A veľmi praktický. Z druhej strany je totiž malý sekáčik. Jola zo skrinky vytiahne špajdle. Chcela si z nich zlepiť domček, ale zopár obetuje. Naseká ich na rovnomerné kúsky. Jej otec vraví špajgle miesto špajdle a šňóra miesto šnúra. Má vlastnú reč, ale Jola mu rozumie. Ako keď niekto vraví pernamentka miesto permanentka a spáleň miesto spálňa. Jola medzitým rozkrojí na polovicu špekáčiky, aby ich bolo viac. Zakiaľ sa opečú, nakrája rožky a z jabĺk spraví malé čiapočky. Potom už len napichuje rožok - špekáčik - čiapočka, až je všetko hotové a Jola už len zapáli sviečky. Alfréd vzdychne - ty si taká originálna.
Zje všetko a žiadostivo sa oblizuje. Jola ho pohladká po hlave - ty môj malý kontajnerík, teba si nechám - ale nepovie to nahlas. Rozmýšľa, aké je úžasné, že zje všetky jej výtvory.
V noci sa Alfréd správa menej úžasne. Ako vždy hmatá po plastovej fľaši, ktorú máva pri posteli. Vlastne ktoré. Sú tam totiž fľaše poloprázdne aj prázdne, majú ich po celom byte. Keď Alfréd v polospánku zaloví rukou, pravidelne sa ozve - bum - bum - bum. To padajú tie prázdne, až nájde tú správnu a dlhými dúškami z nej pije.
- Práááásk, prááásk - vysáva z nej vzduch a ona praská, scvrkáva sa a Jola si hlbšie zaráža štuple do uší, lebo Alfréd ju budí, budí, budí.
Pije, kým fľaša nie je prázdna a to hnusné praskanie sa ozýva v celom tichom byte.
Sú tri.
- Už len tri hodinky a vstávam - myslí si Jola - tak nech zaspím - dáva si na ucho paplón (pre pocit bezpečia).
Jola neznáša vypité fľaše.
Ráno na ňu rovno stúpi - prask, prask - a teraz sa Alfréd chúli do paplóna. Tak ešte raz - prask - nech si to aj on užije.
Jola musí ísť do práce, aby zarobila peniaze na benzín, aby mohla ísť za Alfrédom. Keby zostala s ním, nepotrebovala by benzín. Načo sú im teda peniaze?
Alfréd otvorí jedno oko - budeme dnes prať alebo mi kúpiš slipy?
- Aj nové treba vyprať, bohviekto si ich skúšal - odvetí Jola. Myslí na to, ako zajtra zasa bude musieť oberať prádlo. Ako orechy. Visí im v kúpeľni celé dni až opäť zapácha ako starý dáždnik a najlepšie by bolo vyprať ho znova. Tým by vzniklo cyklické prádlo, vlastne po slovensky bielizeň. Zašpiníš - operieš - zavesíš - zasmradíš - zvesíš - operieš - zavesíš - chýba zašpiníš, ale čo, keď už smrdí...
Jola si navlečie podkolienky s Laurelom a Hardym a odchádza.
Večer pozerajú telku.
- Kto je tento? - pýta sa Jola.
- Ten má penis dlhý sedemdesiatdva centimetrov a hovorí mu kobra. Doteraz dostal najviac esemesiek.
- A ten druhý?
- Ten vypije štyri kávy za štvrť sekundy.
- Hm. Ale kto to vyhrá?
- No ten, čo sa presne o polnoci vyserie, ale musí to mať dvanásť centimetrov.
- Fuj, na to nebudeme čakať. Máme dnes predsa romantický večer.
Jola nemusí Alfréda vôbec prehovárať.
Milovanie je ako obyčajne úžasné.
Potom si Alfréd ľahne na chrbát a povie - ľudia vydávajú pri orgazme rôzne zvuky. Čítala si knihu Parné prasa?
- O tej prostitútke, čo mala astmu?
- Uhm.
- Nie.
- Tak ako vieš o čom to bolo?
- Brat to čítal na vojne.
V noci je pokoj. Jola vyhodila všetky plastové fľaše.
Na druhý deň je sobota. Jola sa chúli ku svojej láske privalená stehnom a ťažkou rukou. Na balkón priletí párik holubov. Asi sa prišli páriť. Samec sa naparuje a vydáva hlboké vibračné zvuky, od ktorých sa chveje celý balkón. Potom sa snáď hádže o stenu. Jola nevie presne, ako to robia holuby. Po chvíli, keď to už s nervami nevydrží, vstane, prudko otvorí balkón a zatlieska.
- Bravó, aký kopulačný výkon - pomyslí si.
Holuby vzlietnu a o päť minút sú tu zasa. Jola naozaj netuší, čo si kto o nej myslí, keď ju vidí stáť ráno nahú na balkóne a tlieskať.
Večer idú von, Alfréd má narodeniny. Sedia v kaviarni s partiou jeho kamarátov a rozoberajú možnosti odporúčaných cyklistických trás cez masív Malých Karpát. Jola sa iba málo zapája do debaty. Občas prehodí niečo ako - hej, hej - a naďalej robí z dymu striebristé krúžky. Jola nefajčí, ale teraz sa nudí.
- Chcela by som byť s tebou na pustom ostrove, - šepká Alfrédovi do ucha.
- Ako? - usmieva sa Alfréd.
Jola teda vytiahne malý papierik a napíše mu to. Jej kedysi úhľadné písmo je teraz kostrbaté ako krivé zuby.
Niekto priniesol Alfrédovi fľašu červeného. Jola ju dáva do kúta. Veď fľaša v krčme - ešte si to niekto všimne.
Stane sa to, samozrejme, až pri lúčení. Keď sa postaví Jola, postaví sa aj fľaša a napriek všetkým jej snahám rozprskne sa priamo pod jej nohami.
- Vyzerá to ako zabíjačka, - smeje sa Alfréd.
- Bol to darček, - vysvetľuje Jola čašníkom - nemáte handru?
Vo výťahu ju Alfréd divo bozkáva a neprekáža mu ani herpes.
- Až v pondelok dostaneš darček odo mňa, - hryzie ho Jola - uvidíš... veľké prekvapenie.
V noci sa jej sníva sen, ako zo starého slovenského filmu. Vejú v ňom stužky a sváko v kroji povie - slaménečka vodečka. Potom rozkrojí napoly višňu, prstami ju zovrie ako kalich a robí sa, že pije.
Našťastie Jolu zobudia holuby. To je určite z tých hnusných popradských čajov. Bohvie, čo do nich dávajú.
V pondelok si Jola berie dovolenku. Konečne môže zrealizovať svoje prekvapenie. A aj Alfréd je preč. To sa dnes hodí.
V železiarstve kúpi kuchynskú pákovú batériu. Jola miluje nekonvenčné darčeky. Toto Alfréd určite nečaká. Už nikdy žiadny kvapkajúci kohútik. Nedávno čítala, že znamená stratu stosedemdesiat litrov za mesiac. To je viac ako dvetisíc litrov vody za rok. A Jola chce prispieť k šetreniu svetových zásob vody.
- Poskytujete aj montážne služby?
Predavač súhlasne pokyvká hlavou. Prekvapenie teda bude ešte väčšie. Jola uháňa domov čakať inštalatéra.
- Stihnete to do tretej? - pýta sa ho, keď konečne zazvoní.
- Nebójte sa, - vyzlieka si košeľu - de máte hlavný véntil?
- No, už je to dobre. Včíl vypuscíme z rúrky vodu. Máte nejaký kýbl?
Chlap je do pol pása strčený v kuchynskej linke. Jola nevie, čo má zatiaľ robiť a tak rovná pomaranče.
- Moja rybínko, potrebujém hrebík. Mosím tady vyškrábat jeden vývod.
Jola pozerá, ako sa chlap potí, až mu zvlhli chlpy na chrbte. O chvíľu budú tri.
- Ukažte tú batériu. Pjekná. Aj já mám takovú doma. Jaký má šňupák, že?
Jola sa zasmeje. Vôbec netuší, čo je šňupák.
Chlap ešte chvíľu niečo montuje. Nakoniec nasunie podložku, naskrutkuje prítlačnú maticu a pripojí zmiešavaciu batériu. Potom otvorí hlavný uzatvárací ventil.
- Včíl to skontrolujeme, či nepresakuje voda.
- V porádku, - povie spokojne.
Jola sa teší. Najvyšší čas ísť pred dom čakať Alfréda. Predsa si nenechá ujsť to prekvapenie na jeho tvári.
- Tak ďakujem, - povie Jola a dá chlapovi peniaze.
- A ten poznáte, že kedy si blondínka holí?
- Uhm, nepoznám, - usmieva sa Jola. Je blondínka.
- Už poďte, strašne sa ponáhľam.
- No dóbre, - chlap si oblieka košeľu.
- Zajko, cakam ta pred domom - píše Jola esemesku.
Odpoveď príde o dvadsať minút.
- O 2 minuty som pri tebe.
Na dome drnčia všetky zvončeky.
- Asi sa zasekli, - povie Alfréd a pobozká ju.
- Mám pre teba to prekvapenie, - zašepká Jola a zaryje mu nechty do pokožky. Alfréd to má rád.
Keď otvoria dvere do bytu Alfrédovi sa zväčšia oči.
- Naozaj prekvapivé, - vydýchne stojac po členky vo vode.
- To... to... - Jola v úžase uteká ku kuchynskej linke - to nie je ono.
Otvorí dvierka, odkiaľ prúdom strieka voda - rýchlo hlavný uzáver!
- Chceš sa dnes milovať? - spýta sa Alfréd, keď ho zavrie.
Blázniš? - zvreskne Jola.
- Zober lopatku alebo radšej nejakú pumpu. Alebo skús tie plastové fľaše!
Alfréd poslušne stláča fľaše a nasáva vodu. Ide to ťažko.
- Ešteže máme všade plávajúcu podlahu. Možno ani nezavrieme dvere, keď sa to vyduje, - povie a zasmeje sa. Je úplne pokojný.
Jole stekajú slzy - malo to byť prekvapenie.
- Veď bolo.
Alfréd nahádže na dlážku deky a potom ich žmýka. Jola zatiaľ naberá vodu lopatkou.
Okolo polnoci je v celom byte vlhko, ale dlážka je konečne suchá. Jola leží pri svojej ročnej láske zakrytá jediným suchým paplónom. Zrazu jej ani nevadí ťažká Alfrédova ruka, ktorú má kdesi pod krkom. Oblizne mu ucho a zašepká - Aké úžasné. Teba si nechám.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Jana Krajčovičová (nar. 13. januára v Litoměřiciach) je finalistkou literárnej súťaže Poviedka 2005. Pracuje v Slovenskom rozhlase ako hudobná redaktorka. Časopisecky publikuje poviedky od 80. rokov. V tom čase profesionálne hrala s hudobnou skupinou Madam. V súčasnosti už 12 rokov spolupracuje so speváčkou Soňou Horňákovou ako hráčka na klávesové nástroje a gitaru v skupine S. H. Band.
