|
Jaromír Funke: Hrad Devín, 1932. |
Tak najprv, slnce zašlo za oblak a nesvieti. Domy mesta ležia v horúcom tichu. Dunaj tvorí belasú hranicu, plot, lebo ináč by sa mesto rozhádzalo ako hračka. Do ulíc nevidieť. Mestom sú teraz iba strechy, veže a komíny. Z komínov kedy-tedy vypučí ľahký oblak a nehybne zastane. Je to zaiste začarovaný duch z arabských rozprávok. Utiekol z fľaše a ochraňuje mesto.
Skoro by som povedal, že dolieha ku mne len mnohosľubné ticho. Zrazu sa strechami mesta prevaľuje tienistá hora. Je to mohutný koberec utkaný z oblakov, ktoré sa prenasledujú. Objavuje sa slnko; namieri svoje zrkadlo do okien domov a núti ich klopiť zrak. Píšťala, ktorá sa pred chvíľou ozvala, nepochádza z vlaku. Loď plná veselých pasažierov veselo zavýskla. Strmým letom padajú na mesto skaly vtákov. Hrad sa nadnáša, vie dobre, že nesie na svojom hrdom chrbte oblohu.
Voda v boku Bratislavy
Pozrime sa pozornejšie na rieku. Chveje sa, z diaľky cítim jej pulz. Možnože práve v tomto okamihu pohltili vlny ľudský balík bôľu. Hľaď, oko moje, trochu napravo. Tam cítiš Devín; keď nebudeš mať kde spať, polož si, básnik, pod hlavu tú tvrdú skalu!
Koľko lodí sa o ňu rozbilo, krehkých lodí, slabších než sú kolibričie vajcia. Predstav si pod zrúcaninami útulnú hospôdku, kde si kedysi zapíjal horúčky a čakal ženu, ktorá nikdy nemala prísť. Táto hospôdka mohla stáť v Prahe alebo práve tak v Paríži; viem, že by si ju obľúbil André Salmon, Apollinaire, Picasso a čierny chlapec Breton.
Ale už nás voda unáša nižšie do mesta. Prístav. Voda v boku Bratislavy; to je Zimný prístav; lode ležia hore bruchom na operačnom stole; žeriavy skláňajú choboty, rysujú sa na oblohe; pozri, pozri, piráti kradnú z podpalubia a odnášajú náklad plným priehrštím. Škoda, že nedolieha k tebe ich spev.
Balzamovaná básnikom
A už sa zvečerieva. Mesto sa stráca. Mesto sa vteľuje do oranžových svetielok; hviezdy sa rútia z Vezuvu neba, zasýpajú iskrivým popolom ulice a ľudí, cítiť síru a spálenisko. Jednej hviezde prestrihli chvost, klesá oblúkom do úst hladnému tulákovi. Inej hviezde uschla pupočná šnúra - padá; je to už dospelé dieťa, schopné stáť na vlastných nohách. Lucerny si pretierajú oči a zívnu, potom už svietia a svietia. Teraz Bratislava spí, dýcha pórmi líp, leží odokrytá, krásne mŕtva, ako živá; zabalzamovaná. Takto pretrvá veky. Básnik, znalý egyptských receptov, sám ju balzamoval. Pretrvá veky, len sa nedotýkajte jej vzduchoprázdnych ňadier!
(Pokračovanie nabudúce, medzititulky SME.)
Súčasťou edície Bratislava - Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin - Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Autorova spomienková esej je zameraná na nadrealizmus a Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia, preto sa v nej prelínajú imaginatívne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktmi či portrétmi spisovateľov a básnikov.
Text Štefana Žáryho dopĺňa fotografia z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 - 2005, ktorú vydalo FOTOFO - Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005. Kniha obsahuje snímky mesta od našich i zahraničných fotografov.
