|
Ivan Kozáček: Synagóga na Rybnom námestí, 1962. |
Osudná Laurinská
Laurinskú ulicu mám rád na pravé poludnie. Slnce svieti len nad ňou a otriasa sa od zlatých múch. Čelá domov prižmurujú velebné oči, reklamy spievajú a vozy nehrkocú. Smetiari si utreli ruky o veľké remenné zástery a venujú sa jedlu. Cítil som, že Laurinská ulica je pre mňa osudná. Odkedy som v nej objavil plechový klobúk, cylinder, čosi mi našepkáva, že v tejto ulici vyviera poézia. Cítim, že v tejto ulici sa stane niečo osudné; maliar Mudroch jej prorokuje, že ulica vyletí do vzduchu. Azda zato, že je pomerne úzka a preplnená výkladmi, že ľudia prechádzajúc trú sa o seba a nemo zastávajú v reflexnom, kŕčovitom zachvení.
Tiež bolo poludnie, slnečné, letné, keď sme vyšli z kaviarne Grand a dali sa za vôňou poézie. Michal Považan mal nové šaty a vynímal sa ako manekýn, Reisel a ja s klobúkmi v ruke svietili sme humorom, jeden náš priateľ niesol fotografický aparát.
Na Laurinskej ulici sme sa zastavovali pri výkladoch a hľadali lyrické zátišia. Ukázal som priateľom svoj objav: plechový cylinder nad klobučníckym výkladom. Nesmierne sa im páčil. Párkrát sme ho fotografovali. Naše hlasy zobudili hmyz, ktorý mal v klobúku bezpečné hniezdo.
Manna a ohnivý dážď
Išli sme ďalej Dlhou ulicou. Výklenky niektorých starých domov skrývajú pantomimické záblesky. Spomeňme si len na dva orly, ktoré držia v krídlastých rukách meče, skrížené ako blesky. Orly zachycujú scénku z duelu; krásna mytologická pamiatka. Alebo železná, bohato dekorovaná brána s hlavami neskutočných zvierat s vyplazenými jazykmi, aké nikde nejestvujú.
Pár krokov, synagóga nás prenesie do Orientu alebo do iného storočia. Ako si prajete. Kopuly podobné plodným prsníkom bez bradaviek, pevnosť s vytečeným okom. Synagóga stojí na rohu dvoch ulíc, tam, kde sa stretajú Dlhá a Židovská. Iná, pošmúrnejšia synagóga chýli hlavu v Židovskej a v súvislosti s ňou nikdy nezabudnem na hymnický obraz: noc, kosák mesiac žne hlboké ticho; chatrné domy driemu, židia sa hrnú zo synagógy a s tvárou upretou na kosák hlboko sa klaňajú a mrmlú strašidelné litánie. Striaslo ma, keď som tam stál zoči-voči. Veď bola noc, len úzky mesiac stínal tiene.
Židovský obrad zvelebovania kosáka bol blízko alchymickej kuchyne. Brady, žlté bokombrady, nestrihané vlasy, nekonečne mŕtve klobúky prirastené k hlave, zaťaté pery a zuby a nos. Och, ten krivý nos, prerážali ním tmu ako pirátske lode. Mesiac hypnotizovali, uprene naň hľadiac a šomrúc formulky z kabaly. Čakal som už len, že začne pršať manna, ktorá je vlastne ohnivý dážď, že sa jej pažravo nahlcú a zvalia sa mŕtvi do nočnej rieky. Ponáhľal som sa vtedy domov a mal som strašidelné sny.
Ale slnečný deň, strávený s priateľmi na potulkách za tichou krásou a "nájdenými objektmi", bohato rehabilitoval nočnú hrôzu. Poviem, že hudba viedla naše kroky. Poetické hniezda a zákutia pod Hradom prechádzali na filmový pás. Svietelnica, ktorá nemôže ináč stáť, len ako stojí. Keby si sa jej dotkol, porušíš háklivú aureolu poézie. Schodíky, zábradlia, hradné múry s okienkom pre strážneho vojaka, strapaté ženy predajného tela, zamazané deti.
(Medzititulky SME, pokračovanie nabudúce.)
Súčasťou edície Bratislava - Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin - Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Autorova spomienková esej je zameraná na nadrealizmus a Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia, preto sa v nej prelínajú imaginatívne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktmi či portrétmi spisovateľov a básnikov.
Text Štefana Žáryho dopĺňa fotografia z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 - 2005, ktorú vydalo FOTOFO - Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005. Kniha obsahuje snímky mesta od našich i zahraničných fotografov.
