SME
Piatok, 30. október, 2020 | Meniny má Simon, SimonaKrížovkyKrížovky

Jaroslav Klus: Kvapkanie krvi

Neistou chôdzou a s neistotou v duši som sa rozhodol zdolať nekonečnú chodbu nemocničného oddelenia. Na polceste k mojej izbe boli záchody. Vstúpil som. Načrel som do vrecka a zacítil hladkú cigaretovú škatuľku.

Ilustrácia - František Kudláč.

Nemocničný záchod aj napriek sústavnému umývaniu, ktorým ho drali z kože skúsené upratovačky, ponúkal každému pacientovi neprebernú paletu zápachov.

Do bohatej galérie smradov som sa rozhodol prispieť jedným navyše. Zapálil som si. Akonáhle zaznelo cvaknutie môjho zapaľovača, otriaslo kabínkou neslušné slovo.

Otvorili sa dvere, v ktorých stál strapatý starý muž so zlostne zovretými perami. Keď sa cigaretový dym prikradol k starcovmu nosu, zlostné zovretie jeho pier povolilo a on žiadostivo natiahol ku mne ruku.

"Kvôli tebe som zahodil celú cigaretu do hajzľa! Daj jednu!"

Prestrašene som starcovi ponúkol cigaretu. Párkrát si lačno potiahol a o niečo priateľskejšie sa mi prihovoril: "Nabudúce zaklop! Takto!"

S virtuozitou džezového perkusionistu vyklopkal rytmický úryvok hodný majstra. Musel to byť tuhý fajčiar.

"Ako?!"

Dedo svoj výkon zopakoval. Očividne bol polichotený mojím úprimným obdivom.

"Neboj sa, naučíš sa! Aj ja som sa."

"To má byť akože signál?"

"Signál. Fajčenie máme zakázané."

"Ostatní ho poznajú?"

"Akí ostatní?"

"Tí, čo sem chodia fajčiť."

"Tu nikto nefajčí, iba ja."

"A ja."

"A ty."

"Tak načo vám bol doteraz ten signál, keď ho poznáte iba vy?"

"A ty."

"A ja."

Starec zneistel. Prudšie si potiahol z mojej cigarety, nadýchol sa a namiesto okamžitej odpovede len spolu s vydýchnutým dymom rezignovane mávol rukou. Chvíľu sme mlčky počúvali šumenie vody v záchodoch a fajčili.

"Ty by si čo robil, keby si vedel taký rytmus?" prerušil zadymené ticho môj nový známy. "Nehovor, že by si ho hodil za hlavu! Si prvý, komu som ho ukázal - a ty že načo?! Títo mrzáci sú radi, že sú radi," dedo mykol hlavou, čím mi mimovoľne vysvetlil, že za mrzákov pokladá všetkých ostatných pacientov. "Im som ho ukázať nemohol, nefajčia. Tie kaliky by ma ešte prezradili."

"Ste hudobník?"

"Prd!"

Zasmial som sa.

"Dostal som porážku. Doktor mi povedal, že nejaká žila v hlave to nevydržala a strelila. Mal som hlavu plnú krvi. Všetko som zabudol. Všetko! Vieš, čo to je?! Ležíš, ničomu nerozumieš, nemôžeš sa pohnúť, len dýchaš, zo zvyku ti nadskakuje hruď a ty zízaš ako ryba. Ešte stále som si na plno vecí nespomenul, ale už je lepšie."

"A ten rytmus?"

"Ako tak ležím doma na drevenej posteli, úplne hlúpy, odniekiaľ furt len: ti-tá-ti-tá-tá-tá-ti-ti-tá-tá-ti-ti-ti-tá-tá-tá." V dedovej tvári zaznela hrôza, zmĺkol. Spomienka na mozgovú príhodu ho ešte stále nenechávala ľahostajným.

"Veď to je ten váš signál."

"No a čo?"

"Ste mi nepovedali, ako ste sa ho naučili. Na drevenej posteli..."

"Na drevenej posteli? Jáj, no stále len: ti-tá-ti-tá-tá-tá-ti-ti-tá-tá-ti-ti-ti-tá-tá-tá a zase: ti-tá-ti-tá-tá-tá-ti-ti-tá-tá-ti-ti-ti-tá-tá-tá a dokola. Chcel som zodvihnúť hlavu a zistiť, odkiaľ to ide. Hlavu sa mi zodvihnúť nepodarilo, iba čo sa vykotila nabok. A predstav si, čo nevidím, moja pravá ruka klopkala o posteľ, sama od seba. Vôbec som ju necítil, iba počul. A tá ruka nie a nie prestať. Dva dni som ju musel počúvať, dva dni! Za takú dobu by sa to naučil každý. Potom ma odviezli, ale ja som už mal svoj rytmus v krvi. Aj doktora som sa na to pýtal. Že to naozaj kvôli tej krvi a nejaké nervy či čo. A ešte mi povedal, že som mal šťastie, iný by vraj dva dni po porážke dávno vypustil dušu. Ďakujem pekne za také šťastie."

"Vaša krv je potom učiteľka hudby."

"Čo?!" v prižmúrených očiach starca sa zaligotal náznak zlosti.

"No, že vaša krv vás to naučila."

"Si nerob srandu z mojej krvi, zasran!" Moje tušenie jeho zlosti bolo oprávnené, namosúril sa.

"Chcel som len povedať, že ste sa to naučili podvedome, zvnútra, bez vlastného pričinenia."

"Chceš povedať, že sa sám od seba neviem naučiť ani len: ti-tá-ti-tá-tá-tá-ti-ti-tá-tá-ti-ti-ti-tá-tá-tá?!"

"To nie..."

"Čo nie!" starec zahodil cigaretu a vykročil vpred, zrazu sa zarazil a sústredene sa pokúšal na niečo si spomenúť. "Čo mám teraz urobiť?!" takmer zrúkol.

"Čo ako?"

"Vykročil som a čo teraz? Som ti hovoril, že mi pamäť ešte všetko nevrátila."

"Neviem, robte, čo cítite!"

"Cítim, že mi stuhol krk."

"To je inštinkt. Buď zaútočte, alebo utekajte!"

"A čo je lepšie?"

"Utekať," pre mňa v tej chvíli určite. Starec sa rozbehol. V predsieni toalety vrazil hlavou do dverí. Zmeravene ostal stáť a ničomu nerozumel. Na hlave mu navrela hrča.

"Keď utekáte a pred vami sú zatvorené dvere, otvorte ich!"

"Otvoriť." Starý pacient s polovičnou pamäťou poslúchol moju radu a vybehol zo záchodov. Bežal.

"Pán Dohňanský, čo to stvárate?!" zaznel ženský hlas, asi sestrička. Určite ju prekvapil bežiaci starec po mozgovej príhode.

Zarinčalo sklo. Opatrne som vyzrel spoza zárubne záchodových dverí na chodbu. Vstupné dvere na oddelenie mali sklenenú výplň a pán Dohňanský si ešte určite nespomenul, že sklo sa často tvári, akoby ani neexistovalo. Neotvoril ich a prebehol cez ne. Na rozhraní neurologického oddelenia a normálneho sveta, v sklenenej výplni vchodových dverí, zanechal strapatú siluetu vlastného tela. Starec nedbal na bolesť a tisícku krvácajúcich raniek, len utekal a utekal a utekal... čaptavo, ale s takou chuťou.

Zľakol som sa. Môj úľak bol presvetlený ťaživým pocitom viny.

Pri dverách sa v momente zhŕkla početná nemocničná perepúť. Prikradol som sa i ja.

Silueta pána Dohňanského bola olemovaná jeho kvapkajúcou krvou, ktorá tichučko vyklopkávala na nemocničné linoleum: ti-tá-ti-tá-tá-tá-ti-ti-tá-tá-ti-ti-ti-tá-tá-tá.

* * *

Zaznel výstrel. Početná nemocničná perepúť sa rozpŕchla. V prvom momente ma napadlo, že niekto spáchal samovraždu. Na pesimistickom oddelení, akým neurologické oddelenie vie byť, by som sa niečomu podobnému vôbec nedivil. Ani som sa nemusel. To sa iba dvere na druhom konci chodby prudko zabuchli. Prievan. Ale naozaj to znelo ako výstrel a dokonca zanechal na podlahe jednu obeť. Po štvornožky kľačiacu bielo-modrú sestričku s hlavou tesne pri zemi. Vytŕčal z nej iba pekne tvarovaný zadok. Priklonil som sa.

"Nič sa vám nestalo?"

"Ticho!"

Zmeravel som.

"Krv má nádherný zvuk. Neviem sa ho nasýtiť. Je to úplne iné, ako keď kvapká voda. Voda je oproti nej úplná chudera."

"Naozaj vám nič nie je?"

Sestrička pootočila ku mne hlavu a odvrkla: "Počúvam krv, si slepý?" a opäť sa započúvala do kvapkajúcej sonáty. "Kdeže voda. Vieš o tom, že podľa zvuku kvapkajúcej krvi sa dá určiť, kto je kto?"

"Čo?"

"Kto, nie čo! Naozaj! Kuchárova krv znie úplne ináč ako krv učiteľa. Keby si počul, ako nezmyselne znie krv trafikantke. Policajti ju zas majú ohromne veselú. Samu ma to prekvapilo. Najnudnejšia je však krv lekárov. Je síce presná, ale strašne, strašne nudná. Nudná a povýšenecká. Ty akú krv najradšej počúvaš?"

"Ja som v živote nikoho krv nepočúval. Nikdy ma nenapadlo, že by v nej mohla byť ukrytá hudba. Rytmus, to hej, ale celá hudba?"

"Chudáčik, ani nevieš, o čo prichádzaš. Pokojne si prikľakni. Starký nie je najhorší."

Kľakol som si. Zacítil som jemnú vôňu železa. Cítil som sa ako murár na koncerte vážnej hudby. Poslucháč do počtu, ktorému je pritesná každá stolička a pozorne počúva iba to, kedy začnú tlieskať ostatní, aby sa pridal a neostal v hanbe ako nejaký truľo. Poslucháč, ktorý sa desí predstavy, že začne tlieskať uprostred symfónie, prvý a jediný. Poslucháč, ktorému je počas celého koncertu ľúto za príjemne oroseným pivom v neďalekej krčme a zožiera sa otázkou, čo, do riti, robí medzi najvoňavejšou časťou ľudstva.

"Celkom dobré, nie? Trochu monotónne, ale čo môže človek čakať od starca?"

Počul som len obyčajné kvapkanie a aj to som si nebol istý, či nejde len o autosugesciu, pretože krv už bola takmer zaschnutá.

"Musíte sa tomu venovať poriadne dlho, keď počujete, čo iní sotva."

"Odmalička. Bývali sme neďaleko jednej rušnej a zložitej križovatky. Spočiatku som frflala. Strašný hluk a každú chvíľu nehoda. Keď zaznelo rinčanie skla a ozval sa ten strašný plechový lomoz, na smrť som sa preľakla. Zakaždým som vybehla pred dom a s hrôzou som pozorovala, ako záchranári ošetrujú vrieskajúce obete. Až neskôr som objavila tú krásu a na každú nehodu sa tešila ako malá."

"Aby ste mohli počúvať, ako znie krv ranených?"

"Kdeže, fešák! Akoby som mohla v tom kriku niečo počuť? Musela som počkať, kým ich odvezú sanitky."

"Čo ste potom počúvali?"

"Zabudol si na mŕtvych."

"Panebože, to je morbídne!"

"Ja som si ich nevymyslela. Ale máš pravdu, nebolo to príjemné. Kým po nich prišli pohrebné autá, len tak ležali a kvapkali z nich posledné zvyšky krvi." Sestrička sa zamyslela. Tvár jej potemnela. "Veľmi smutné zvuky. V ich krvi znelo akési šumenie podobné rieke a úlomky neznámej reči. Vôbec som tomu nerozumela. Priznám sa, dodnes som to nepochopila."

"Keď vás tak fascinuje krv, čo robíte na neurológii? Určite by sa našli aj šťavnatejšie oddelenia, napríklad..."

"Transfúzna stanica?"

"Zobrali ste mi to z úst."

"Moje predošlé pracovisko. Vyhodili ma."

"Mizla krv, mohol som si domyslieť."

"Čo krv, požiarnici."

"Čo majú požiarnici spoločné s vašou pochybnou záľubou? Si nerobte zo mňa srandu!" Samého ma prekvapila zmena môjho tónu. Prudko som sa posadil. Sestra môj pohyb zopakovala. Sedeli sme zoči-voči.

"Keď počujem krv požiarnika, nemôžem si pomôcť, nedokážem odolať. Oni znejú úžasne harmonicky, ako tie najlahodnejšie tóny piana. Sú nežní a zároveň príjemne smutní, no nechýba im istota. Možno vďaka ohňu. A koľko bolo medzi nimi darcov. Vždy som sa do nich s úžasom započúvala a namiesto do fľašky, som ich nechala kvapkať na podlahu. Pripúšťam, občas dlhšie, ako bolo zdravé. Ale nik z nich nezomrel, to nie, len k nám akosi prestali chodiť." Priateľsky položila svoje teplé ruky na moje a pevne mi ich zovrela. "Ale nemysli si, že som neporiadna. Keď bolo po všetkom, všetko som umyla."

"Ja si už radšej pôjdem ľahnúť." Pokúsil som sa postaviť. Zovretie jej dlaní zosilnelo. V pravej ruke som zacítil jemné pichnutie.

"Ja už naozaj budem musieť." Pozrel som sa na naše prepletené dlane. Kvapkala z nich moja svetločervená krv. Zazdalo sa mi, že odniekiaľ k nám dolieha prekrásna a mne dobre známa hudba. Pred očami sa mi vynorila spomienka na mamu, ako v jedno voňavé letné ráno vykladá na okno vyzlečené periny. Vidím len periny a čistú modrú oblohu za nimi. Všetko je, ako má byť a ja cítim nekonečný pocit detského šťastia.

Zaznel výstrel. Dvere na druhom konci chodby sa rozbili.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Jaroslav Klus sa narodil 27. júla 1971 v Čadci, študoval v Banskej Bystrici a pracuje ako učiteľ na Základnej škole v Oravskom Veselom. Venuje sa dráme a próze, bol finalistom ôsmeho ročníka literárnej súťaže Poviedka 2004. Debutoval básnickou zbierkou Dejiny postele.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Bratislava

Inzercia - Tlačové správy

  1. Dokážu benzínové fukáre odolať výzve akumulátorových?
  2. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  3. Príjem vs. dôchodok. Realita, na ktorú sa treba pripraviť
  4. Poznáte najbohatšie firmy sveta? Podiel v nich majú aj Slováci
  5. 1,6 milióna stavených na Trumpa! Kto bude mať pravdu?
  6. Koronakríza: Pomoc našej banky počas pandémie ocenili vo svete
  7. Magazín SME Ženy už v predaji
  8. Nové Porsche Panamera spája nespojiteľné
  9. UNIQA preberá dôchodkové fondy AXA, pre klientov sa nič nemení
  10. Pandémia urýchlila štart online duálneho vzdelávania
  1. 1,6 milióna stavených na Trumpa! Kto bude mať pravdu?
  2. O prenájom auta majú čoraz väčší záujem aj malé firmy. Ušetria
  3. Koronakríza: Pomoc našej banky počas pandémie ocenili vo svete
  4. Magazín SME Ženy už v predaji
  5. SPS ukončí rok miliónovými investíciami
  6. Dokážu benzínové fukáre odolať výzve akumulátorových?
  7. Trh s elektromobilmi stagnuje. Kríza by mu mohla pomôcť
  8. Fakulta drží tempo so súčasnými i budúcimi trendmi
  9. Poznáte najbohatšie firmy sveta? Podiel v nich majú aj Slováci
  10. Nové Porsche Panamera spája nespojiteľné
  1. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 36 707
  2. Aplikáciu tohto Slováka používajú v 150 krajinách. Ako začínal? 24 864
  3. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej 17 574
  4. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 17 111
  5. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 16 744
  6. Príjem vs. dôchodok. Realita, na ktorú sa treba pripraviť 16 330
  7. Tradičná plodina zo Slovenska mizne. Čo sa deje so zemiakmi? 12 727
  8. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi 12 465
  9. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 259
  10. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 11 109
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu