Každý večer sme sa spolu potĺkali ulicami Bratislavy. Nebolo miestočka, ktorému by náš krok nebol dal pomazanie. FOTO - JURAJ ŠAJMOVIČ
Bolo to v čase, keď som mal poranenú ruku. Naším domovom bola ešte kaviareň Metropol. Sedel som s priateľom pri čiernej káve. Bunčák upieral na mňa šialené oči a pozoroval moju poviazanú ruku, podobajúcu sa v elektrickom bazéne sklamanej Euridike. Náhle ma zaujal mladík v tvári bucľatý, ktorý vošiel do kaviarne a objednal si absint. Neviem prečo, ale v tom okamihu som myslel na básnika Rudolfa Fabryho, ktorého som dosiaľ osobne nepoznal. Bucľatý pán rozširoval tvár do úsmevu a kochal sa v zelenej farbe.
Medzitým sme si prezreli ilustrované časopisy. Vystriehol som okamih, keď bol čašník preč, a vyrezal som žiletkou reprodukciu portrétu od Botticelliho. Reprodukcia predstavovala hlavu svätca v čierno-zlatých farbách.
Priateľ zakašľal a povedal: "Poď, predstavím ti Rudolfa Fabryho." A zaviedol ma k bucľatému mladíkovi s absintom, ktorý ma pred chvíľou zaujal. Zasa tu pôsobili pre nás také príznačné magnety liečivých spodných vôd ľudskej duše?
V súvislosti s Fabrym nemôžem zabudnúť na bláznivú povíchricu, ktorá nás niekoľko týždňov prenasledovala. Ale o tom neskoršie...
V neopatrnosti vylial Rudolf Fabry na moju poranenú a obviazanú ruku pohár absintu. Vznikla krásna farba, zmiešaná so suchou krvou. Len ju hodiť na plátno.
Zdochnúť a zomrieť
V druhom roku svojho pobytu v Bratislave som mal spoločnú izbu s Vladimírom Reiselom. Jednoduchá izba s oblokom na Dunaj, na stene pár Mudrochových skíc, medzi inými Zavraždený básnik, inšpirovaný Apollinairovou prózou, reprodukcie francúzskych impresionistov, Bonjour, M. Gauguin, autoportrét Henriho Rousseaua, Utrillov Priechod Cottin, Picassova Guernica a iné. Nemôžem nespomenúť obrázok Baudelaira z knihy Henriho Porchého; Baudelaire mi visel nad hlavou a vrásky v jeho trpiteľskej tvári pokračovali na mojom čele.
Dva stolíky, dve zásuvky. Proti sebe chrbtom sedávali dvaja básnici: chrbtom k sebe sa skláňali nad rukopisom. Dve lampy nám svietili a jedna hudba viedla naše ruky. Vladimír Reisel písal v tom čase Neskutočné mesto, ja Stanicu Smrť. Do obloka sa nám tisla jeseň; záhrada a stromy zdochýnali. Užijem tento výraz. O zvieratách sa hovorí, že zdochýnajú. O milých nám tvoroch hovoríme, že zomierajú. Včely zomierajú. A človek zomiera. Aj o zlých ľuďoch sa hovorí, že zomierajú.
Aké právo má zlý človek, aby sa o ňom hovorilo "zomrel", keď o nevinnom zvierati sa paušálne povie "zdochlo"? Pomaly si začnem výraz "zdochnúť" ceniť nad slovo "zomrieť". V hierarchii hodnôt zamením ich miesta. Záhrada teda zdochýnala; ešte zatrasie nôžkou, vystrekne zelenú vodičku a je po nej.
Riadky v zošitoch sa množili, vzdych sa predieral nad kôru a hlava oťažela. Dlho sme sa prevaľovali na lôžkach a rozprávali o prozaických veciach pod svetelnou rampou poézie.
Reiselova Emília
Niekedy v noci pri prebudení mal som pocit, že jeden druhého zavraždíme. Keď sa priateľ pohol, zablysol sa v kúte jeho nôž. Ale to nič; iba mesiac prešiel a pristavil sa u nás. Bol by som mu vedel i ja stisnúť hrdlo, potom si umyť ruky a písať ďalej nevinné verše. Ale nevykonal som to. Bolo nám súdené ísť vedľa seba ako koľajniciam.
Básnik Reisel mi veľa rozprával o "neskutočnom meste", čo s ním poznal, čo s ním strácal. Nevynechal ani Emíliu, ktorá sa preplieta ako ohnivý vrkoč v riadkoch dlhej básne. Emília bola celkom mladé dievča, krása a plnosť sa jej nalievala bielou šijou. Keď zadul prievan, fotografia sa zatriasla a rozčapila. Priateľ povedal: "Dostanem list." Skutočne, listár priniesol list s pečiatkou Praha. Emília sa hlásila. Po drôtoch poslala básnikovi pozdrav a zavzdychnutie.
Každý večer sme sa spolu potĺkali ulicami. Nebolo miestočka, ktorému by náš krok nebol dal pomazanie. Pozorovali sme rybárov; spúšťali a vyťahovali trpezlivo prázdne siete, tíško, v intervaloch, ako hodinový stroj. Chodci sa pri nich zastavovali a odchádzali a rybár len sedel a krútil nemý, pantomimický kolovrátok. Lovil ryby, symbol Mesiáša...
(Nabudúce pokračovanie, medzititulky SME.)
Súčasťou edície Bratislava - Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin - Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Autorova spomienková esej je zameraná na nadrealizmus a Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia, preto sa v nej prelínajú imaginatívne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktmi či portrétmi spisovateľov a básnikov.
Text Štefana Žáryho dopĺňa fotografia z publikácie Bratislava zadným vchodom 1918 - 2005, ktorú vydalo FOTOFO - Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava v roku 2005. Kniha obsahuje snímky mesta od našich i zahraničných fotografov.
