Miriam Landae: Vo vesmíre pohodená

Gravitácia

Mám na sebe biologické veci. Milióny cytoplaziem, vlasov, litre krvi, bunkových štiav, kilá svalov a tuku... Mám kilá... Pár navyše. A mám mozog. Ani jeden navyše. Škoda. Chcem mať viac. Kebyže mám sedemnásť mozgov, tak by sa to celkom dalo. Takto s jedným sa mi pocity, vnemy, udalosti, city, riešenia, smútky, túžby tlačia. Idem vybuchnúť, tlačí mi v hlave pretlak. Skúšam si predstaviť rajčinový pretlak, ktorý robievala mama, keď som bola malá. Bolo to hnusné. So sedemnástimi mozgami by to nebolo hnusné. S Tomášom by to nebolo hnusné, keby som ho mala v inom mozgu, než v tom jednom, ako ho mám teraz. Desne mi tam tlačí, lebo inde už nechce. Premýšľam a vypúšťam dym na plafón... Nohy vyložené na stole, vlasy rozpustené, myšlienky roztrúsené, len ten dym jedným smerom stúpa... Pozerám sa naň. Možno sa mi myšlienky zoradia podľa neho a budem mať líniu. Keď to už so štíhlou líniou u mňa nehrozí... Aspoň myšlienková by mohla prísť. Konečne ma nik nebuzeruje, pokoj... Mám totiž nový byt, už asi pol roka... Môžem dymiť, kde sa mi zachce. Prvý deň som silno dymila na záclony... Celých dvadsaťštyri hodín. Mama to neznáša, vraj vtedy oťažejú a smrdia... Ja mám rada také... Všetky záclony som nadymila... Muselo to vyzerať divne, ale teraz už majú tú správnu vôňu a farbu. Milujem záclony napáchnuté cigaretami a minimalizmus... Vieš si predstaviť môj jednoizbák... V kúpeľni mám len vaňu... Zafarbenú nabordovo... Keď si chcem umyť zuby, musím sa okúpať... Keď sa chcem okúpať, okúpem sa. V záchode mám záchod a toaleťák. V kuchyni musí byť viac vecí, čo ma dosť štve... Sporák, starý kredenc po babke, chladnička, mikrovlnka a stôl so stoličkou. Ja viem, prehnané... Menej sa mi nedá... Veľa síce nevarím, skôr prihrievam navarené od mamy... Chladnička chladí nielen v lete, v kredenci mám kopec kníh, pár tanierov, lyžíc. Vidličky človek nepotrebuje. Keď máš lyžicu, máš všetko. A jeden nôž, ak by ma náhodou navštívil niekto a ja by som sa ho rozhodla zabiť. Ale stôl je dôležitý. Stôl mám rada... Tam sme prvýkrát skončili s Tomášom... Vlastne začali... Stôl proste musí byť v každej domácnosti. No a v chyži posteľ, veľká skriňa - zmestia sa do nej dvaja, mám to odskúšané... Áno, s Tomášom... Tam sme pokračovali... A domáce kino... Pred ním sme skončili... A tam mi spravil scénu... Divadelné predstavenie... Divadlo pred kinom, kino pred divadlom... Vraj sme si to zle načasovali. Ako? Veď ani v kine nezačínajú presne načas, najprv je reklama... Tak on šiel bez reklamy, žiadna komercia, rovno zážitok... Teraz len vypúšťam dym a chodím na kurz logopédie. Pretože som pred tým kinom, počas tej jeho divadelnej scénky, len koktala! Učíme sa vyslovovať jednoduché vety: Ľúbila som ťa. Špúliť ústa, dýchať, intonovať, skladať, rozoberať... Pomaly rozprávať, rýchlo kričať, nezabudnúť artikulovať, hrať sa s hlasom, cvičiť s jazykom, starať sa o bránicu, jesť zmrzlinu, aby sa hlasivky otužili... To všetko milujem... Reč, hlas, slovo, banánovú zmrzlinu a svoj jazyk. Ju jem celý rok. Jeho jazyk už nie. A so zmrzlinou si rovno zapálim. Líííz... Baf... Líííííz... Baf... Pýtala som sa logopedičky, ktorá vedie kurz, či je to v poriadku. Vraj noblesná kombinácia, pričom si dávala pozor pri vyslovení slova "noblesná"... Možno, keby si zapálila pri zmrzline, bez mrknutia oka by to zvládla! Tak ako ja.

Je ťažké nájsť v zime zmrzlinu a ja takú kupovanú v tégliku nemám rada. Chodím do centra, je tam desná cukráreň, kde sedia staré babky a dedovia. Také sladké rande majú... Chi. To nemusím, ale robia tam vždy čerstvú zmrzu, tak si dám. Kúsok odtiaľ je novinový stánok, postávajú pri ňom robotníci s poloprázdnymi ploskačkami. Také suché. Aj oni potom určite majú suchoty. Tiež nemusím, kúpim si rýchlo cigarety a už len lížem a fajčím. Dobrá kombinácia...

"Čau, ty raz ochorieš, uvidíš!" privítal ma Andrej hneď s výčitkou...

"Áále čoby! Keď sa hlasivky raz naučia... Aj ty by si mal začať, nemyslíš?"

"Doniesla si mi ten projekt?"

"Áno, ale ešte si to pozri, večer sa mi to zdalo príliš zadymené, zahmlené a zastrené, neviem, či tomu ľudia pochopia..."

"Možno, keby si prestala fajčiť, všetko by bolo jasné..." Bože, on je hrozný! Nefajčí, nepije, nelíže...

"Nemusím... Začala som chodiť na kurz logopédie, aby mi každý rozumel."

Zasmial sa: "Uvidíme..."

Pili sme čaj a rozoberali kampaň. Andrej je spolužiak z gympla. Tam sme sa dali dokopy. Každý si myslel, že spolu chodíme, ale nie. Len sme všetko spolu robili, teda, okrem sexu. To každý zvlášť, alebo s niekým iným... A teraz má reklamku, priamo v dome, že aby sa ušetrilo na nájomnom. Pracujem v nej. Čiže u neho. Raz som si robila srandu, že som jeho domáca, lebo stále tam varím čaj, polievky z vrecúšok a dusenú ryžu. V podstate som však creative assistant. Tie funkcie sa vraj majú vravieť po anglicky, inak by tomu nik nerozumel! Hm... Zvláštne. Ani logopédia tu už nepomôže...

"A ako inak?" pýta sa na Tomáša. On sa vždy tak divne pýta.

"Vraj sme si to s Tomášom zle načasovali. Ale ja som nič nečasovala, veď ani hodky nenosím, tak neviem, to asi on má časovač dajaký. Proste teraz chodím na kurz logopédie, a nie s ním. A hotovo."

"My sme s Majkou mali tiež také obdobie, ale to prejde. Chvíľu ste od seba a potom sa znova dáte dokopy. Uvidíš. Lebo ten čas už bude zas dobre načasovaný. Alebo budete niekde, kde čas nebude a teda nemusí byť načasovaný vôbec..."

"A to je ako kde, akože vo vesmíre?" usmiala som sa.

"Vidím, že pohoda... Chichi... Áno, v podstate vo vesmíre... Tam čas nie je..."

Levitácia

Júúúúúúúúj! Stretnúť sa tak s niekým vo vesmíre!!! Bezváhová... Je jedno, koľko litrov krvi, bunkových štiav, koľko kilov svalov a tuku mám.... Len ja s kurzom logopédie... Brúsila som po sférach internetu, vesmír, pohyb, stopovanie rakiet, satelitné stanice, obežné dráhy, kométy, meteority, hviezdny prach, andromédy, mliečne cesty, galaxie, svetelné roky... Fííha! Asi to máááááám!!! Kurz cestovania vo vesmíre!!!!! Noblesné!!! Dvakrát do týždňa po dve hodiny! Priniesť si so sebou prezuvky! A peniaze na zápis! Aké jednoduché!

"No čau, dala si na moju radu, ako vidím!" začal sa tešiť Andrej, keď ma uvidel vo dverách bez zmrzliny.

"Zmrzu som už zjedla, ty pako, ale mám niečo iné, pozri!" a ukázala som mu vrecúško zavesené na mojom zápästí...

"Čo je to?"

"Prezuuuuuuuuvky!!!"

"No prezuvky..." nechápal.

"Začala som chodiť na kurz cestovania vo vesmíre!!!"

"To si, preboha, kde vyhrabala?!" stiahol ma za rukáv dovnútra: "Poď ďalej a radšej mi ukáž tie nákresy, čo sme si dohodli."

"No, veď som dala na tvoju radu a začnem sa s niekým stretávať vo vesmíre, tam to nebude načasované."

"A s kým sa tam chceš stretávať?! Veď tam už ani psy nechodia..."

"No tak ale to znova začne!!! Na Mars už stavajú aj výťahy!" argumentovala som.

"A to fakt existuje? A čo tam robíte? A na čo sú vám prezuvky?"

"No normálne to fičí! Je to v takej veľkej budove blízko Horského parku. Na prvej hodine sme všetci sedeli pripútaní na kreslách a tie kreslá sa rôzne točili a mykali, no horšie ako najdesivejší kolotoč! A prezuvky sú predsa na prezutie, aby sme im to tam nezašpinili! Také ľahké nevieš?!"

"A to na čo ti je?!"

"No aby som sa mohla rozprávať s niekým vo vesmíre bez času!"

"Na to ti bude treba skôr peniaze..." pokrivil mi moje luxusné nadšenie. Veď vravím... Nefajčí, nepije, nelíže...

Bezváhová

Už ani veľmi nedymím. Nemám vôbec čas! Záclony sa dostávajú do pôvodného stavu, vôňa pomaly vyprcháva, ale nevadí mi to. Nemám čas, aby som si všimla, že mi to vadí. Všímam si jeho. Chodíme spolu na cestovanie vesmírom. Teda on začal chodiť až od tretej hodiny... A nemal prezuvky, tak musel byť v takých igelitových návlekoch, strašne to šušťalo... Výdrží pripútaný v kresle 17 minút 36 sekúnd, zatiaľ najlepší čas z nás všetkých! Ja som v poradí štvrtá. A dnes sme simulovali bezváhový stav... Normálne som myslela, že spadnem dole, tak som sa ho nejako intuitívne chytila za ruku... Akurát letel okolo mňa. Dobre načasované...

"Ideš?" spýtal sa ma a hodil si prezuvky do ruksaku. Už si nosí... Tiež ho to šušťanie asi vytáčalo do nepríčetnosti...

"Hej, ešte sa obujem..." usmiala som sa. Chytil ma za ruku a šli sme.

"Je bezváhový stav?" spýtala som sa.

"Nie."

"Tak prečo ma držíš za ruku?"

"Lebo som v stave... držať ťa..." Zasmiali sme sa... Držali sme sa z Horského parku až po zastávku autobusu. Čau , čau a každý nasadol na iný bus. Busy šli načas... Ale neviem , či práve toto bolo dobre načasované... Chcela som sa ho ešte držať... Alebo sa s ním zdržať...

Andrej mi vtedy povedal, že s Majkou mu to vyšlo až na druhýkrát... Možno by som to mohla skúsiť aj ja. A hneď dnes. Tak som sa odvážila: "Môžeme sa namiesto držania zdržať?"

Pozrel na mňa: "Krásne rozprávaš."

"Chodím ešte aj na kurz logopédie, asi preto..."

"Môžeme."

Lietali sme po celom parku. Dlho som taká ulietaná nebola... Myslela som si, že zima je škaredá, ale v tom parku asi nie... A s ním... Tiež nie...

Odletená

Zdržali sme sa. Znova lížem a fajčím aj niečo iné... Páči sa mu táto kombinácia... Vraj z nej úplne lieta, aj keď ležíme u mňa na stole, stojíme v skrini, kľačíme pred domácim kinom a všade vládne gravitácia... A ja letííííííííííííííím!!!

Zahodená

"Dnes si ukážeme, aká je komunikácia vo vesmíre," spustil na nás lektor. Konečne, pomyslela som si... "Rozdeľte sa do dvojíc. Keď sa v kabíne rozsvieti nápis Communication, začnite najprv jednoduchými vetami. Jedno slovo trebárs." No jasné, zas tá angličtina, aby všetci rozumeli... "Postupne pridávajte viacslovné vety a nakoniec skúste súvetia. Kto začne?" My dvaja sme šli prví, hneď všetko chceme, to je strašné... Chichichi! Obliekli sme si výstroj, nastúpili do priestrannej kabíny. Keď sa rozkrútila, chytili sme sa za ruky. Gravitácia pominula a začali sme lietať... To sme už mali nacvičené... V kabíne sa potom rozsvietil nápis: Keep 5 metres distance. Pustili sme sa a snažili doletieť každý na iný koniec kabíny. O chvíľu nápis: Communication.

Snažila som sa chytiť všetky slová, no dostávalo sa to ku mne v desnom stave... Roztrhané... Akoby niekto chytil záclonu napáchnutú cigaretovým dymom a silno trhol, rozsypali sa hlásky, slabiky... Ani ten dym nezostal.

Pristáli sme. Vo vesmíre vraj nastáva zvláštny jav. Ľudia vzdialení od seba čo i len na päť metrov si neporozumejú, ani keď komunikujú v tom istom jazyku. Kým sa slová dostanú k tomu druhému, trvá to niekoľko svetelných rokov. Za ten čas však zo slov vypadnú hlásky, slabiky. Slová strácajú na význame. Niekedy hlásky, ktoré zo slov vypadnú, dajú sa znova dokopy, ale úplne inak sa usporiadajú a vznikne iné slovo... To mi povedal lektor...

Zas zle načasované... Kým sa jeho slová dostali ku mne, trvalo to niekoľko chvíľ. Chvíľu na stole, chvíľu v skrini, pred kinom. Hoci aj bez scénky. Za ten čas zo slov vypadol zmysel. Pretože jeho zmysel bol niekde úplne inde. A z toho pôvodného významu vzniklo iné slovo. Jana. Aké ľahké... Také som nevedela?

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka