Najstarší schematický plán Bratislavy z polovice 15. storočia výstižne dokumentuje, že mesto a hrad netvorili jeden celok a že ich oddeľovali silné hradby. FOTO – ARCHÍV
Hrad a podhradie starého Prešporka na dobovej kresbe Karla Huga Frecha.
Dnes by žiaden Bratislavčan zaiste nezapochyboval o tom, že mesto a hrad nad Dunajom patria k sebe. Kedysi to však vôbec nebolo tak. Stredoveké mesto sa totiž neprimklo k hradu a ani nepočítalo s jeho ochranou, ako to bývalo zvykom u iných podhradných sídlisk a neskorších miest. Oproti hradu sa dokonca opevnilo dvojitým hradbovým múrom posilneným o bašty a veže. A tak slobodné kráľovské mesto Prešporok a Prešporský hrad, kde sídlil župan rovnomennej stolice, žili po stáročia vlastným životom. Odlišné zvyky, mravy a záujmy boli dôvodom, že ich vzájomný vzťah bol neraz problematický, ba miestami až nepriateľský. Najmä páni z hradu nechceli rešpektovať výsady a privilégiá mešťanov a správali sa k nim ako k svojim poddaným.
Priestupky hradných pánov
Svedčí o tom aj prípad, ktorý sa stal roku 1382. Bol taký závažný, že ho dal prešetriť sám kráľ Ľudovít I. Veľký. Výsledky zistení spísomnila Ostrihomská kapitula a aj kráľovský taverník Mikuláš Zambo ako najvyšší sudca miest v Uhorsku. Na základe týchto listín uložených v Archíve mesta Bratislavy možno príbeh zhrnúť nasledujúco.
Prešporčanka Katarína bola služobnou vo významnej meštianskej rodine Štefana, ktorý bol synom niekdajšieho richtára Jakuba II. Dňa 21. februára 1382 dievčina navštívila rodičovský dom. Rodinnú pohodu pri prestretom stole narušila nečakaná návšteva z Prešporského hradu. Hradný podkastelán Štefan, jeho familiár (dnes by sme povedali pobočník) Juraj z Paky, podkastelánov syn Juraj, ďalší Juraj Sartor (čiže Krajčír), Andrej Literát a Pavol od Topoľčian sa však vonkoncom nesprávali podľa zaužívaných zásad pohostinnosti.
Otca domácnosti surovo zbili a jeho dcéru Katarínu násilím odvliekli na hrad. Vyšetrovanie ukázalo, že celú noc sa na nej ukájal podkastelán Štefan a Juraj z Paky. Zneuctenej dievčine sa podarilo z hradu utiecť. So žalobou na násilníkov sa obrátila na richtára a mestskú radu. Ich potrestanie však nebolo jednoduché, lebo súdna právomoc mesta na hrad nesiahala. A navyše, išlo o šľachticov.
Podkastelán trestu neušiel
Hradný podkastelán sa smutne preslávil aj inými násilnými činmi. Na čele ozbrojeného sprievodu na koňoch pricválal do mesta s úmyslom opätovne odvliecť Katarínu na hrad. Tá sa uchýlila na dobre stráženú radnicu. Mestská rada okamžite nariadila pohotovosť mestským ozbrojencom a zvolala domobranu. Pred presilou sa hradčania stiahli na faru prešporského plebána Pavla. Vzdať sa však nemienili. V boji smrteľne zranili štyroch členov mestskej stráže, no uniknúť z mesta sa im nepodarilo. Padli do rúk mestskej rady, ktorá dvoch hlavných vinníkov odsúdila na smrť. Ako poľahčujúca okolnosť nezavážilo ani to, že obaja sa k činu priznali a dievčinu prosili o odpustenie. Podkastelána Štefana a jeho familiára Juraja vlastnoručne sťal Katarínin otec. Ostatných vinníkov prepustili z mestskej väznice až na základe intervencie kráľovského taverníka. Vzájomná nevraživosť medzi mestom a hradom sa tým však ani zďaleka neskončila.
VLADIMÍR SEGEŠ, autor je historik
