Podľa režiséra Juraja Nvotu však "herci inscenácii nasadili sugestívnu a sústredenú podobu". A tak sa hra, ktorá sa v českých divadlách stále znova a znova uvádza, dostáva aj na bratislavskú scénu.
Vítězslav Nezval, jeden z najväčších českých básnikov minulého storočia, veršami zdramatizoval Prévostovu Manon na želanie E. F. Buriana, ktorého divadlo D 40 ju v roku 1940 aj uviedlo. Odvtedy sa Manon Lescaut okrem mnohých premiér dočkala aj viacerých knižných vydaní, pretože sa v Čechách zároveň stala čitateľsky veľmi obľúbeným dielom.
Nezval písal Manon svojskou metódou - odcitoval časť vety alebo súvetia z prekladu Prévostovej prózy a k nim dopísal rýmujúce sa verše. "Rýmy mu neomylne pomáhali, aby sa dostal ešte hlbšie pod kožu postavám," tvrdí Ľubomír Feldek, ktorý Nezvalovu Manon preložil do slovenčiny. Rým podľa neho diktoval Nezvalovi nové nápady v modernom básnickom jazyku a keďže často citoval originál, vznikol pôvabný kontrast s galantným francúzskym štýlom.
Postavám sa pokúšali dostať pod kožu aj samotní herci. Na javisku nie je jednoduché prednášať pomerne dlhé veršované monológy tak, aby predstavenie pre dnešného diváka nestratilo pútavosť. Pred takúto úlohu boli prvýkrát postavení hlavní predstavitelia Táňa Pauhofová (Manon) aj Ľuboš Kostelný (Rytier des Grieux).
Manon, ktorá sa v origináli priamo nazýva prostitútkou, Juraj Nvota zjemnil na "svätú hriešnicu". K jeho zámeru sa zrejme taká "vulgárna" Manon nehodila. "Hra je o veľkej láske, o veľkej poškvrne lásky a o odpúšťaní, ktoré je tretím krokom tejto lásky," hovorí režisér. (mi)
