Na olympiáde v Salt Lake City sa často stretli úplne odlišné kultúry. Dvojica fotografov Ján Súkup (vpravo) a Peter Pospíšil (vľavo) stáli tentoraz pred objektívom fotoaparátu spolu s miestnym indiánskym chlapcom.
FOTO – ARCHÍV JÁNA SÚKUPA
Jeho meno je v odborných kruhoch známe. S jeho prácou sa na športových stranách novín stretávame takmer každý deň, hoci si to ani neuvedomíme. Aj on sleduje športové dianie ako iní novinári, ale cez objektív fotoaparátu. Športový fotograf JÁN SÚKUP sa tak ako mnohí pred ním minul povolaniu. V Dunajplavbe Bratislava sa vyučil za lodného mechanika a za mladi sa venoval kanoistike. Z tohto obdobia pochádza aj jeho prvá fotografia, ktorú dodnes považuje za jednu zo svojich najlepších.
Dnes ste profesionálnym fotografom. Ako ste začínali?
„Ako dieťa som videl u kamaráta, ktorého otec bol fotografom, plnú vaňu fotografií. Tam siaha moja prvá spomienka. Druhá sa spája s obdobím, keď som mal pätnásť rokov a mama doniesla z Ruska fotoaparát, s ktorým som to trocha skúšal. Tretia a rozhodujúca etapa prišla v čase mojej kanoistickej vojenčiny v Červenej hviezde Bratislava. Podarila sa mi jedna fotka z tréningu a keď ju videli ostatní, presviedčali ma, že by som mal fotiť častejšie.“
Zostali ste pri športe?
„Po vojne som začal pracovať na ministerstve vnútra. Fotil som dopravné nehody, mŕtvoly, bral odtlačky prstov. Mal som 21 rokov, a tak to bola dobrá škola do života. Externe som prispieval do denníka Šport a neskôr ma oslovili z týždenníka Auto – moto. Bolo to v roku 1973 a vtedy som sa stal profesionálnym fotografom. Potom Auto – moto zaniklo a dva roky som strávil v Roľníckych novinách. Fotil som šport aj dožinky.“
Vaša práca sa spája aj so slávnou érou časopisu Štart. Ako si spomínate na toto obdobie?
„V Štarte som začínal v roku 1976 – pre športových fotografov to bol vrchol snaženia. Vydržal som v ňom pracovať až do jeho definitívneho zániku v roku 1991. S dlhoročným kolegom Petrom Pospíšilom sme obaja zostali bez miesta. Uvedomili sme si, že ako špecializovaných športových fotografov by nás denníky nezamestnali. Zostal nám bohatý archív, tak sme sa rozhodli podnikať.“
Ako ste prijali výraznú digitalizáciu vo vašom remesle?
„Kedysi sme už po desiatich minútach utekali zo zápasu preč, za štyri minúty sme vyvolali fotku v hrubozrnnej vývojke a sušili ju fénom, aby sa stihla uzávierka novín. V Štarte sme sa už mohli zamerať na výber tých najlepších fotiek, lebo uzávierku aktuálnej dvojstrany sme mali v pondelok. Dnes je však už digitálny fotoaparát nutnosťou. Ešte v roku 1998 s ním pracovali iba zástupcovia najväčších agentúr. Na olympiáde v Sydney mala digitál už polovica fotografov a teraz v Salt Lake City to už bola väčšina. Niektoré agentúry mali v Amerike takú vyspelú techniku, že fotku rovno cez vysielačku posielali do centrály na spracovanie.“
Ako vyzerá deň fotografa na olympiáde?
„V Salt Lake City som vstával o piatej a pred deviatou som už musel byť na prvej súťaži. Musel som sa pobiť o dobré miesto a začala sa práca – lovenie dobrých záberov. Tak to pokračovalo celý deň. S kolegom sme fotili aj spoločenské udalosti v Slovenskom dome a počas dňa sme materiál aj spracúvali. Líhal som si pravidelne až po polnoci. Poznám cestu autobusom do jednotlivých stredísk, ale nič viac. Škoda, že Slovensku chýbal výraznejší športový úspech, hodnota našich snímok by sa zvýšila.“
Ktoré zábery patria do vášho zlatého archívu?
„V Atlante som bol pri tom, keď Michal Martikán získal historicky prvú zlatú medailu pre Slovensko a z toho dňa mám mnoho dobrých fotografií. Cením si aj fotografiu Vlada Dzurillu v šatni po víťaznom finálovom stretnutí Československa nad Sovietskym zväzom na majstrovstvách sveta. Hokej vždy bol a bude mojou doménou.“
Koľko filmov miniete na jednom hokejovom zápase?
„Na významnejších podujatiach je to aj viac ako dvadsať, často ide polovica z toho do koša. Teraz sme na olympiáde vyfotili okolo 800 filmov. Ešte dlho ich budeme spracúvať.“
