SME
Streda, 21. október, 2020 | Meniny má UršuľaKrížovkyKrížovky

Stanislav Rakús: Alkoholická poviedka

Po odchode zo staničnej reštaurácie som pozval svojho priateľa k nám, a keď sme si trocha vypili, navrhol som manželke, aby spravila hemendex, veď, vravím jej, mám tu na návšteve svojho najlepšieho priateľa v živote.

FOTO

A ona namiesto toho, aby sa usmiala, nejako hostiteľsky zareagovala a začala pripravovať hemendex, mi povedala: - Choď do riti.

Mohlo to pôsobiť i tak, že toto vulgárne vyjadrenie patrí môjmu priateľovi. Veľmi sa ma to dotklo, ale s vypätím všetkých síl som sa premohol a pustil do hemendexu sám. A ako ho tak robím - na panvici olej, šunka, vajcia, - chytá ma čoraz väčšie roztrpčenie, ľútosť a hnev. Je tu predsa môj najlepší priateľ v živote, s ktorým sme sa už dávno nevideli, a moja žena sa k nemu správa ako k vagabundovi z ulice, a ja som ju v pohostinstve pred ním chválil a podobne. Slovom, tak sa mi to všetko nakumulovalo do jedného okamihu, že som už takmer hotový hemendex aj s panvicou tresol o zem. Nechal som ho tam a bez slova prešiel k priateľovi. Nič som mu nepovedal, pokračovali sme v konverzácii a v spomienkach. Ani manželka nespravila cirkus a hurhaj. Medzitým odišla. Ku komu inému, ak nie k matke, pomyslel som si.

Čoskoro ma opustil i priateľ. Keď sa začal zberať, ani som ho veľmi nezdržiaval, lebo po tom, čo sa stalo, som mal sám všetkého dosť. Ak odíde, aspoň sa v pokoji vyvraciam, potom sa osprchujem, ľahnem si, zdriemnem a taký svieži si všetko rozoberiem. Čo a ako. Tak som aj spravil. Vyvracal som sa, umyl a ľahol som si na pohovku s myšlienkou, že keď vstanem, dám do poriadku kuchyňu, možno hemendex pozbieram, umyjem, zohrejem a zjem. Momentálne ma jedlo neťahalo. Ešte mi prišlo na um, že by som si mal čosi prečítať, veď nikdy nezaspím bez čítania. Na nočnom stolíku mám rozčítanú Revue. Tentoraz som však zaspal bez všetkého. Ledva som si stihol dať pod hlavu tri podušky, aby mi neprišlo zle, lebo ten náš alkohol, dvojhviezdičkový koňak, bol, popravde povedané, dosť čudný. Možno manželka naliala do fľaše nejakú odpornú, znechucujúcu prímes. Pri tejto myšlienke som zaspal. Prebudila ma nevoľnosť. Znova som musel ísť na WC. Potom som už spať nemohol. Chcem sa dať do čítania, no nejde to. Možno by som mal písať, vyťažiť z tohto stavu niečo zvláštne. Idem k stroju, klepnem jednu, dve vety a vtom začujem drsné, nekultúrne zazvonenie. Prejdem k skielku, k otvoru vo dverách, a neviem, či je to skutočnosť, alebo nejaká halucinácia. Žandári, teda esenbáci, respektíve príslušníci.

- Kto je tam? - pýtam sa a vzápätí sa preľaknem, možno mi prišli povedať, že moja manželka spáchala samovraždu. Až ma v nose zaštípe od dojatia a v takom stave začujem tvrdé, netaktné slová:

- No len otvorte, bezpečnosť! Ste ten a ten?

- Áno, samozrejme, - odpovedám sebavedome, isto, no som plný napätia. Nemám sa čo skrývať, pomyslím si, unikať po hromozvode.

- Moment, - poviem, a keď otvorím, použijem akýsi oficiálny, pre mňa nezvyčajný tón:

- Čo si želáte, súdruhovia?

- Pôjdete s nami.

- Ja?

- Áno, vy, nezdržiavajte a poďte.

- Kam?

- Na záchytku.

- Dobre! V poriadku, - hovorím v šoku a s úmyslom naznačiť, že nie som hocijaké hovädo, niktoš, nula a podobne, dodám:

- A môžem si tam vziať aj písací stroj? Som redaktor, spisovateľ a tak ďalej, mám súrnu prácu.

A ten, čo bol pri mne bližšie, mi dal jednu obuškom.

- Prepáčte, ale ako taký, - dotklo sa ma toto poníženie, i keď sa upokojujem, že sa mi to môže zísť do nejakej poviedky, - prepáčte, súdruhovia, ale o tom by som mohol príležitostne povedať čosi do rozhlasu. Respektíve napísať. Do novín a podobne! O týchto spôsoboch! Poznáte napríklad súdruha Hrebíčka? - chcem ich ohromiť tým, že ako redaktor mám styky aj s ľuďmi na najvyšších miestach. - I z tohto aspektu sa môžeme pozrieť na vec. Prehodnotiť dôkladne celú situáciu a postup!

V tej chvíli som dostal druhý raz obuškom. Potom som už išiel pokorne, načisto ma spacifikovali. Nič to, hovorím si, každý poriadny novinár, redaktor alebo spisovateľ musí okúsiť obušok, väzenie, hlad, diskrimináciu.

V aute som zatúžil po konverzácii, sčasti preto, že je to ľudské, sčasti preto, že som chcel naznačiť, kto som celkove a kto som momentálne - občan, ktorý je zrelý na čokoľvek okrem záchytky. Aspoň im, chrapúňom, otvorím oči, ponížim ich kultúrou a jemnosťou.

- Ako rozhlasový pracovník, - vravím, - redaktor, publicista et cetera som neraz v éteri...

- Zavrite tú papuľu, - drgol ma uprostred vety jeden z príslušníkov. Bol to ten, ktorý ma predtým mlátil obuškom. Obluda, pomyslel som si, zvrátené, sadistické indivíduum! Tvár našpúlená, neľudská, pokrivená. Hrozné! Dobrých ľudí si vyberajú žandári. Krásne tváre, inteligentné ksichty. Čelo nizučké, miesto, kde má byť mozog, minimálne, všetko zabrali okále, nosisko, líca, gamby, len na mozog nezostalo dosť materiálu. A ručiská? Fuj! Takto som sa v duchu odreagúval a potom som si povedal: Dobrá predpríprava! Sem prídem, na záchytku a na žandársku stanicu robiť poriadky, reportáž, rozhlasový fejtón a podobne. Reku, pozrime sa na vec bližšie, súdruhovia, detailne! Tu mám s dovolením novinársky preukaz. Potom som si začal rekapitulovať celú situáciu. Strašné! Nevídané! Neslýchané! Takto sa zachová vlastná žena. Dá ťa odvliecť pod gilotínu. Ako rozhlasový pracovník som si zrazu nebol istý a začal som uvažovať, či sa vyslovuje gilotína, alebo žilotína. Nechal som to tak, lebo zrazu do mňa vstúpila zlosť, ktorá okamžite našla svoj priechod aj vo vonkajšom slovnom vyjadrení:

- Sviňa, - skríkol som v tej slabej chvíli, mysliac na ženu, a príslušníkovi nebolo viac treba. Predpokladal, že sviňa je on. Chytil ma pod krk a potom mi dal buchnát. Bol by azda zasiahol i obuškom, keby pri jeho obrovských labách bol ešte zostal v aute na obušok voľný priestor.

Takto dobitý, pourážaný, zneuctený som zaspal. Krátko predtým som si pomyslel, že sa nesmiem veľmi hýbať, aby som v aute nezačal chváliť Dávida a nezasiahol seba ani príslušníkov, najmä toho, ktorému zostalo v hlave na mozog len nepatrné, skromné miestečko.

Čoskoro ma moji sprievodcovia nešetrne prebudili. Potom prišla sprcha, prezlečenie, posteľ. Budem všetko pozorovať, rozhodnem sa, všetko si budem ukladať v pamäti. Som v takej situácii ako málokedy. Bez pera, mikrofónu, kufríkového stroja, bez papiera i bez notesa. Odtlačok všetkého si musím urobiť len v hlave. Náročná úloha. Vidím všeličo. Dovlečú sem aj také ľudské bytosti, ktoré ani jazykom nevládzu pohnúť. Kdesi zo smetiska ich doteperia, zle vyzerajú i po sprchovaní. Akoby svoj život trávili v kachliach alebo v odpadovom koši. Takým veru jedno sprchovanie nepomôže. V diaľke počuť ženské hlasy. Nadávky a slová, až človeku mráz behá po chrbte.

Postelí je tu dosť, takmer všetky obsadené. Zraky tých, čo vnímajú svet, sa upierajú kedy-tedy na mňa. Asi som ich zaujal svojím vystupovaním, polohou v posteli, pokojom, triezvosťou, atypickým výzorom.

- Co ši spravel? - začujem chrapľavý hlas, ktorý smeruje ku mne.

Reku, utiahnem si z nich.

- Macer a otca som tlukol recazami, - vravím, neovládajúc dobre nárečie, no v spisovnom jazyku by to v tomto prostredí nevyznelo primerane a autenticky.

Rozumeli tomu, lebo všetko, čo dvihlo hlavu, popadalo a zmĺklo. Nedávno som čítal v Revue práve takú poviedku, ako jeden vzal reťaze a poďho na matku a na otca.

Teraz sám píšem poviedku. O záchytke, o manželke, o priateľovi a podobne. Klepem svoj príbeh priamo do stroja a zrazu sa zaseknem pri idei. Nemôžem sa ďalej pohnúť, znezrady som v tvorivej kríze. Bez idey človeku nijakú poviedku neuverejnia, pomyslím si rezignovane, ideu dnes žiada od spisovateľa priamo štát. Márne vkomponuje do poviedky svoje utrpenie, poníženie, márne vydá svedectvo o stave sveta. Sedím za strojom a uvažujem, či by poviedke nepomohlo, keby som do nej vložil príbeh priateľovho brata. Išiel vraj pred štyrmi rokmi vyniesť smeti a odvtedy ho niet. Dosť dlho sme sa okolo toho v staničnej reštaurácii krútili. Keď mi to priateľ rozprával, bol som práve vo veľmi radostnej nálade, plný optimizmu, všetko sa mi zdalo krásne a milé - čašníčka, ľudia okolo mňa, aj priateľov brat Milan v ľahkom ľudovom oblečení - trenírky, tielko, papuče a k tomu smeti. Neveril som, že ho niet, že zmizol navždy. Začal som priateľa upokojovať, presviedčať ho, že je všetko v poriadku. Veď Milana poznám, taký vitálny človek sa nestratí, isto ide o nejaké nedorozumenie, možno stávku alebo čo. Napokon som sa uchýlil až k akejsi ušľachtilej lži. Mám dojem, uviedol som, že som ho pred dvoma či troma mesiacmi zazrel. Netušil som veru, ako sa môj spoločník toho chytí. Veľa námahy mi dalo, aby som sa z tejto chúlostivej situácie dajako vymotal, lebo priateľ hneď začal pátrať po podrobnostiach. Kde som ho videl, o koľkej, čo mal oblečené, v akej bol nálade a podobne. Ešte šťastie, že ako rozhlasový pracovník a človek, ktorý sa zaoberá rozličnými príbehmi, musím neustále rozvíjať svoju fantáziu. Teraz však, keď som v tvorivej kríze, keď pre nanajvýš nepríjemné, zvonku vnútené hľadanie idey prechádzam fázou tvorivých múk, ma mrzí, ako ľahtikársky som narábal s ľudským nešťastím. Trocha úľavy mi prináša iba myšlienka, že som to nerobil so zlým úmyslom, ale s úmyslom upokojiť priateľa, ktorému za tie roky, čo sme sa nevideli, zmizol brat Milan pri vynášaní smetí. No aj tak mi je nanič. Musím sa z toho všetkého nejako vymaniť, postaviť sa znova na nohy. Dám si koňak, veľa sme z neho včera už nevypili. Zvláštne. Tá odporná prímes akoby sa z fľaše vytratila. Pokúsim sa spraviť poriadok aj s hemendexom. Na rozdiel od koňaku sa už veľmi použiť nedá. Sú v ňom chlpy z koberca. To je manželkina robota. Mať koberec ešte aj v kuchyni. Také sú ženy. Prvoradé sú pre nich koberce, dečky, obrusy. Za fľak ťa je taká bytosť schopná poslať na šibenicu, vydať do pazúrov krvilačných indivíduí, do rúk oblúd, ktoré ťa začnú škrtiť. Spojí sa proti tebe so žandármi, vytrhne ťa pre jeden obyčajný fľak z domáceho prostredia a dá dopraviť na záchytku. A medzitým sa strácajú ľudia. Kde bola bezpečnosť, keď Milan vynášal smeti? A ako možno s nizučkým čelom, s minimálnymi mozgovými priestormi vypátrať, kam sa podel? Od autora žiada štát ideu a čo žiada od bezpečnosti? Iba hrubú silu?

Milanov osud mi v poviedke veľmi nepomohol. Ešte sa pri nej poriadne zapotím. Bez idey, bez ženy, pourážaný, dobitý sa zrazu pristihnem, že mám v hlave vetu, ktorá sa vzťahuje na môjho priateľa: brata nikde, a on musí žiť. Hneď si ju klepnem na papier, možno sa mi raz zíde.

Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Laureát Ceny Dominika Tatarku za rok 2004, prozaik Stanislav Rakús sa narodil 20. januára 1940 v Šúrovciach. Od roku 1969 pôsobí na Katedre slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity. Ako jeden z mála slovenských literárnych tvorcov sa sústavne venuje umeleckej próze i literárnej vede. Do slovesného diania vstúpil v polovici šesťdesiatych rokov publikovaním poviedok, recenzií a literárnovedných štúdií v rôznych literárnych a literárnovedných časopisoch. Debutoval novelou Žobráci (1976). Kompozične náročne stavaný príbeh situoval do nie celkom presne časovo identifikovateľného obdobia monarchie. Prostredníctvom dvoch protagonistov priblížil svet žobráctva, kde okrem dezilúzie a tragiky má svoje miesto i ľudská hrdosť. Rakús tu účinne využil prvky lyrizovanej prózy a naturizmu. Vo svojom rozprávaní sa zameriava na psychológiu postáv, čo sa prejavilo aj v jeho nasledujúcej tvorbe. Minulosťou je nasiaknutá i jeho ďalšia kniha - zbierka poviedok Pieseň o studničnej vode (1979), ktorej príbehy autor situoval do obdobia na rozhraní 19. a 20. storočia. Námet zo súčasnosti čerpal až v novele Temporálne poznámky (1993), pričom pri písaní využil osobné učiteľské skúsenosti. Vierohodné rozprávačstvo Stanislava Rakúsa dostalo v zábere na dnešok nové dimenzie: využíva paródiu, jemnú iróniu, literárne alúzie a podobenstvá. Na túto novelu tematicky nadväzuje Nenapísaný román (2004). Zachytáva v ňom hodnotovú stratifikáciu zvráteného systému normalizácie, ktorý vytláča na perifériu schopných a favorizuje neschopných či bezcharakterných ľudí. Stanislav Rakús napísal aj knihu humorne ladených rozprávok pre deti Mačacia krajina (1986) a množstvo literárnovedných knižných publikácií.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Bratislava

Inzercia - Tlačové správy

  1. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  2. Downtown Bratislavy sa rozrastie o nový rezidenčný projekt
  3. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  4. Zamestnanec chcel príspevok na stravu, no šéf mal iný názor.
  5. Kupujte originálne tonerové kazety HP
  6. Investície s fixným ročným výnosom od 6 % do 8 %
  7. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  8. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár
  9. Zelená Bratislava
  10. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové
  1. Kupujte originálne tonerové kazety HP
  2. Investície s fixným ročným výnosom od 6 % do 8 %
  3. Prebudili ste sa už v sude, sene alebo teepee? Je to zážitok!
  4. Počas pandémie je dôležité aj správne kúrenie
  5. Bezbariérové vozidlo
  6. Na NFŠ môže byť rýchlo 72 špeciálnych lôžok pre COVID 19
  7. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  8. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  9. Zelená Bratislava
  10. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár
  1. Rysy navštívi päťtisíc ľudí denne. Ako vyzerá denný chod chaty 29 153
  2. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 16 118
  3. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 15 136
  4. Čo bude s gastráčmi a miliardy z EÚ ako prekliatie? 13 744
  5. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 12 762
  6. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 11 366
  7. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 9 409
  8. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 9 264
  9. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 9 184
  10. Hodnotenie profesionála: Ako obstáli obľúbené hotely v Tatrách? 8 936
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu