Štefan Žáry: Bratislavský chodec

Mesto pri rieke, kde sa stretávame

Kto už niekedy vtiahol hlavu medzi plecia ako strelený vták a kráčal bez začiatku a bez vyústenia v sladkej jesennej hmle ulicami mesta, musel prežívať dojem podobný môjmu, že mesto je zrazený a rozmliaždený pavúk, zaprešovaný v rodinnej kronike, a jeho kosovité nohy znamenajú ulice.

Myslím na Bratislavu. Už oddávna ma vykoľajovala zvláštna aróma preplnených staníc. Sály a peróny zavalené oblakmi chaosu, tŕpnutia, smiechu, bozkov a okovaných topánok finančného úradníka v zelenkastej čiapke, pripomínajúcej určitý druh horských žiab, váha s nesmiernym predajným telom, a periodické rachotenie pečatného stroja, krásne biele prsníky dedinských žien, ktorými kŕmia deti mlsné na mlieko, signál, hlasy, nárek a niekedy, hlavne k polnoci, malomocné odfukovanie vdov, ktorým vlak už nikdy nedovezie milovaného manžela, a tulákov, ktorí úchytkom nocúvajú na studených kachliach staničnej dvorany.

Pehy, vrásky, vypukliny

Priznávam sa, že som sa nikdy nehanbil priblížiť sa k nim a spočinúť na jednej doske tak, že sa ich vlasy zapletali s mojimi a prítulné vši prechádzali z hlavy na hlavu ako anjeli strážcovia ponad priepasť. Neštítil som sa vystierať ukonané údy v blízkosti oplodnenej ženy, hoci jej klenutý život sa hrozivo nadúval a pomaly ma vytláčal z ťažko dobytého miestočka.

Vlaky prichádzali, vlaky odchádzali, vlaky, naložené myšlienkami, a policajná razia mi nestrhla gloriolu. Nuž stanica to bola, čo mi naznačila, že v tomto meste nebudem sám, podobný skrčencovmu hrobu. Že nebudem sám, a predsa tak často sám. Prvé moje túlky zabalzamovanou Bratislavou, ako som ju neskoršie pomenoval v jednej básni, odhalili jej tvár dokorán. Och, koľko pieh a bradavíc a vrások a vypuklín! Ty, žena, ktorá si už prepila krásu, ty, pubertálna deva, ktorú dočasne zohyzďuje menštruačná krv a neznáma tesknota, ty, boží chrobák bez krídel! Dunaj, nešťastná jediná rieka bez mostov, ty si ma prvý privítal.

Mušky dunajskej vody

Poznáte nábrežie. Nízky múrik a zábradlie. Malé dieťa sa vyťahuje na prsty - nevidí. Len počuje. Počuje, ako rieka ticho tečie a vše žblnkne pod vrtuľou rýb. Za múrikom si predstavuje more, nekonečnú dymiacu krv, lode rackov a atoly a stromy. A keď ho dedinské sukne podvihnú, úžas sa rozplynie. Ľad stečie v špinavú daždivú vodu.

Tiež som bol kedysi deckom. Nenávidel som dojky a varovkyne, lebo ma často pripravovali o dúhu a orloje. Nestával som si nikdy na prsty, bál som sa preniknúť za ohradu, nelámal som mreže, ktoré nám jedine bezpečne konzervujú vysnenú faunu. Ale beda! Začal som rásť. Rukávy kabáta mi boli krátke, hrdlo košieľ úzke a veci sa scvrkli a zložili sa mi ku kolenám. Musel som vidieť za múr, za ohradu. O čo všetko som okradnutý! Našťastie je tu ešte spánok. Poobzerám sa, či ma nik nevidí, odchýlim dvierka a ufrknem do tej pavučinovej vázy.

Skúste niekedy zísť celkom dolu k márnivej vode, sadnite si na ostatný schodík a zažmúrte oči. Mušky dunajskej vody vám budú stekať po čele a nerozoznáte ich od sĺz. Tak ma bol raz našiel bradatý človek. Utešoval ma, že tieto vodné svetlá nepripravujú nikoho o koláč poézie, ale že sú to vždy ľudia, obyčajne s jedným okom, takým rozškľabeným a jasnovidným, že sú vlastne slepí a nemôžu za seba. Starec doslova hovoril: "Z ich oka tečie vápenná voda na znak toho, že sú úbohí. Najlepšie by bolo dať takých ľudí dravým rybám, ale ryby sú veľmi rozumné a vyberavé; len si spomeňte na proroka Jonáša! Vyvrhnú megalomanov suchej konvencie, vyvrhnú ich neporušených s ich mozgom, primitívnym a jednoduchým ako struny cimbala, vyvrhnú ich a budú večne vrhať na ich počínanie, rečičky a dielo. Áno, lebo sú ryby."

(Nabudúce pokračovanie, medzititulky SME.)

Súčasťou edície Bratislava - Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin - Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Autorova spomienková esej je zameraná na nadrealizmus a Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia, preto sa v nej prelínajú imaginatívne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktmi či portrétmi spisovateľov a básnikov.