SME
Streda, 21. október, 2020 | Meniny má UršuľaKrížovkyKrížovky

Neúspešná misia

Robert BielikPísanie ako forma modlitby, poznačil si do denníka Franz Kafka a hoci konzekventné otázky modlitba ku komu? a za koho? toto bohumilé predsavzatie chtiac-nechtiac trivializujú, odniekiaľ sa začať musí.

Robert Bielik: Eva a tiger (2002, olej na plátne, 140 x 150 cm).

Tak napríklad dnes ráno. Dnes ráno som si omylom natrel na zubnú kefku ochranný krém proti komárom. Stalo sa mi to už aj naopak, v hlbokej tme kdesi v trópoch som sa celý ponatieral zubnou pastou.

Človek sa mýli, no môže aspoň porovnávať. (Horšie je to prvé.)

- Ako? - pýta sa Eva a jej otázka ku mne prichádza z hĺbky niekoľkých rokov, z časov mojej tretej návštevy Indie, keď sme sa z tropického mestečka Puri premiestňovali dvetisíc kilometrov na sever. Tam ďaleko v himalájskom Naggare žije Alenka, prvá prekladateľka Bhagavadgíty zo sanskritu do slovenčiny.

- Cítim sa dobre, - pokojne odpoviem, čo je u mňa zriedkavé konštatovanie, nakoľko môj život - už to konečne povedzme nahlas - je prevažne zdĺhavým prebývaním v onom starozákonnom šeole, v smutnej ríši tieňov, kde je ťažké chváliť Hospodina. V mojom mentálnom klimatickom pásme je sychravo a teplota sa málokedy výraznejšie vzdiali od bodu mrazu. A moje kroky akoby určoval posledný démon, ktorého žalmista Dávid nazýva nákazou, čo pustoší popoludní a starší mnísi a pustovníci hriechom accedia. Tento posledný zo siedmich hlavných hriechov sa nepresne prekladá ako lenivosť, no ide skôr o istý druh znechutenia, nerozhodnosti, rezignácie a priamo patologického spochybňovania zmyslu akéhokoľvek ďalšieho kroku, pričom nemám na mysli krok metaforický, ale ten najobyčajnejší krok obyčajného človeka na obyčajnom chodníku. Ak by som chcel túto duchovnú kvalitu mojej melodrámy psychologizovať, asi by som hovoril o bilančnej depresii či populárnejšom burn out, syndróme vyhorenia. Práve tomuto javu venoval Jung toľko pozornosti, no na rozdiel od výskumov v jeho psychoterapeutickej praxi sa moje vyhorenie nezačalo v strednom veku, pri mne akoby niekto škrtol zápalkou už v pôrodnici. Istá výhoda takého poľutovaniahodného osudu spočíva v tom, že ak sa človek premotá cez všetky peripetie detstva, puberty a mládenectva až k štyridsiatke, žiaden významnejší rozdiel nezaznamená, takže zatiaľ čo značná časť mojich rovesníkov prechádza z jednej krízy do druhej, ja sa tvárim, že sa nič nedeje, lebo ono sa naozaj nič nedeje.

Keď sme s Evou vystúpili z vlaku na hlavnej stanici v Dillí, mali sme za sebou dva dni a dve noci nekoordinovaného natriasania, hyperaktívnych komárov a všadeprítomnej indickej špiny. (Cez náš vagón pretekala stoka zo zapchatej toalety a na nej sa ako plachetničky na vlnkách slnečnej lagúny knísavo pohojdával všetok odpad, ktorý do nej okoloidúci či okolo sa brodiaci domorodci hádzali.) A navyše sme vedeli, že nebudeme spať ani tretiu noc, pretože nás čaká ďalšia cesta smerom na sever.

Dvadsaťhodinová štreka vo vnútri toho, čo Indovia volajú autobusom, a po tom, čo nazývajú cestou, dá zabrať aj ľuďom trénovaným v sebazapieraní. Navyše ju spestrujú predavači, ktorí sa na každej zastávke pretláčajú úzkou chodbičkou, kričiac mená svojich komodít rovno do uší pasažierov. Jeden ponúka pomaranče, druhý ponožky, ďalší zubnú kefku s piatimi vymeniteľnými nadstavcami. Zvlášť to posledné treba kvitovať, no v týchto končinách by bolo rozumnejšie začať s hygienickou osvetou azda tam, kde sa končí vytieranie rite vlastnou rukou a nastupuje éra palmového listu, odkiaľ je k toaletnému papieru už len na krok. Malý krok pre človeka, ale veľký pre Indiu. (Ak sa v predchádzajúcej vete ozvala smietka zlomyseľného podtónu, je to len ďalší dôkaz jednej z nedokonalostí potlačenej hlboko v útrobách autora týchto zápiskov. Autor si ju neodpustil, hoci vie, že ak by celá India a celá Čína začali hromadne používať toaletný papier, rozloha lesných porastov by sa na Zemi dramaticky znížila; autor si ju neodpustil, hoci tuší, že v istom zmysle aj on je prítomný v každom z tých ubiedených, ožobračených a miestami až neznesiteľne dotieravých trkvasov, ktorí sa mu ustavične s natrčenou rukou priplietajú pod nohy, lebo už dvakrát v jeho pobabranom živote sa mu dostalo tej nezaslúženej milosti a aspoň na chvíľu zažil to, čomu sa v literárnych pozostalostiach súfistov hovorí JEDNO. Autor, žiaľ, musí rezignovať na opísanie JEDNÉHO, lebo aj ono patrí tam, kde istému rakúskemu učencovi došli slová a celý jeho logicko-lingvistický aparát sa scvrkol do jedinej okrídlenej vety, na ktorú dnes nedá dopustiť žiaden katolícky ani evanjelický teológ: O čom sa nedá hovoriť, o tom sa musí mlčať. A ostatná poznámka tohto vyzátvorkovania: to posledné, o čo by autorovi týchto zápiskov išlo, je pôsobiť záhadne a tajuplne. Ak sa nič nedá dodať k orgazmu alebo k pohľadu na rozžiarenú nočnú oblohu, nemusíme nič dodávať ani k tomuto. Rozmanité druhy neopísateľných zážitkov zakúšame všetci a je iba na nás, či im nejaký vyšší rozmer pripíšeme, alebo nie.)

Potom náš autobus stúpa ďalších osemdesiat kilometrov smerom na sever. Uzučká, hadovito sa vlniaca cesta je vysekaná do bočnej steny hlbokého kaňonu, takže vždy, keď sa autobus v zákrute priblíži k okraju, vidíme vari sto metrov pod sebou rozvlnené koryto dravej rieky Beas. Viem, že na tomto úseku sa už nejeden autobus s rachotom zrútil do riečnych perejí, ale Eve sa o tom nezmienim a aj sám pred sebou sa usilujem tváriť, ako by som o ničom nevedel. Všetko má rub aj líc a tak aj môj strach aspoň z časti vyváži pohľad tam hlboko pod seba, kde sa zlato mesačného svitu ľahko kĺže na pene hučiacich vĺn.

Na svitaní vystupujeme mierne podchladení v dedinke Patlikuhl, odkiaľ nás taxi vyvezie ďalších sedem kilometrov vyššie, k Múzeu profesora Nikolaja Roericha v Naggare. Budova je zatvorená. Pýtame sa niekoľkých okoloidúcich dedinčanov na Alenku, no tí iba rozpažia ruky a pokračujú ďalej. Je chladno a nepotrebujeme ani teplomer, lebo zamrznuté kaluže pozdĺž úzkej cesty napovedajú teplotu stlačenú kdesi hlboko pod nulu.

S Alenkou ma kedysi zoznámil môj priateľ a vydavateľ Peter Chalupa. Bolo to v istej bratislavskej kaviarni a Peter v tom čase vydával Alenkin preklad Bhagavadgíty. Alenka študovala sanskrit na jednej z moskovských univerzít. Popri jej prekladateľských aktivitách robí už piaty rok riaditeľku tunajšieho múzea. Vtedy v Bratislave som jej prisľúbil, že ak sa raz znovu vydám tam na koniec sveta, kde žije, určite ju neobídem a na kus reči sa zastavím. Ten kus reči by som teraz pri teplom čaji a teplom vyhrievači veľmi rád utratil, no ani po niekoľkých volaniach jedného z domorodcov nikto z domu nevychádza. Eva je už celá premrznutá, pomalým krokom zostúpi asi sto metrov nižšie, kde kúsok cesty osvetľujú slnečné lúče predierajúce sa korunami stromov náprotivného pahorka.

Dlho tam nevydrží, je biela ako hroty okolitých zasnežených končiarov, slabým hláskom priznáva, že toto mrazivé čakanie začína byť nad jej sily. Ďalší z domorodcov znovu búcha na zelené okenice, no s rovnakým výsledkom ako v predošlom pokuse, dom sa zdá byť záhadne nedobytný, zakliaty v tom mrazivom šere naggarského rána, a naše čakanie na Alenku podozrivo začína pripomínať čakanie na Godota.

Profesor Nikolaj Roerich prežil v dome posledné roky svojho života. Tento mierne excentrický a ťažko zaraditeľný maliar, ktorého, ak si môžem vypomôcť kunsthistorickými barličkami, možno umiestniť niekde medzi surrealistov a stredovekých maliarov pravoslávnych ikon, obýval dom so svojimi dvomi synmi a s manželkou Helenou, ktorá je pre mňa väčšou záhadou ako samotný maliar.

Helena Ivanovna Roerichová patrila k tomu zvláštnemu druhu bytostí, ktoré sú celý život poháňané neodbytnou potrebou vysvetliť svet, v akom sa po vlastnom, a nie celkom dobrovoľnom zrodení z ničoho nič ocitli. Napísala niekoľko tematicky silno náboženských kníh a z Alenkinho prekladu jednej z nich som usúdil, že Helena Ivanovna virtuózne skombinovala esenciu všetkého, čo sa jej za života dostalo pod ruky. No aby som bol korektný, na rozdiel od Shrí Aurobinda, Osha a iných autorov podobných kompilačno-synkretických učení sa v textoch Heleny Ivanovny vyníma jazyk, na ktorý je prislabé aj adjektívum archaický; pozostáva z neuveriteľných spojení rôznych gramatických archetypov a fosílií, takže za istej psychickej konštelácie možno jej texty čítať nie ako religionistiku, ale poéziu.

Eva, ktorá si medzitým znovu odbehla na svoje slnečné miesto, sa vracia s primrznutými slzami a s jedinou plačlivou vetou: - Ďalej už nemôžem...

Zovriem jej do dlaní ľadové ruky a už keď som rozhodnutý rezignovať a vydať taxikárovi povel go back!, z neďalekej drevenej búdky na nás kýva akýsi domorodec. Vyškiera sa, teatrálne si trie ruky a naznačuje, že v jeho drevenici nemálo podobnej záchodovej búdke by sme mohli prísť na lepšie myšlienky.

V strede búdky je malá piecka a okolo nej vari sedem chlapov s rukami takmer prilepenými k povrchu rozžeravenej platničky. Bez slova im ponúknem arašidy. Primkýname sa k sebe, zmrznutými prstami ťarbavo lúskame oriešky, šupiny mlčky hádžeme do plameňov a čakáme. Už ani neviem, či na Alenku, či na to, kým sa vonku aspoň trochu oteplí.

Sálajúce teplo vracia Evu do života. Vyrozprávam jej podobný ľadový príbeh, aký som zažil pred ôsmimi rokmi v neďalekom Manali.

Vydal som sa tam zavčas rána z Rewalsaru s mylným predpokladom, že na večer sa vrátim späť. Vysokohorské mestečko Manali leží ešte o tridsať kilometrov vyššie ako Naggar. Končia sa v ňom všetky cesty, presnejšie jedna pokračuje cez päťtisíc metrov vysoké priesmyky do ladackého Lehu, ale tá je zjazdná iba v letných mesiacoch. A zjazdná už teraz nie je ani tá z Rewalsaru sem, čo mi hneď po vystúpení z autobusu oznámil zamestnanec miestnej cestovnej spoločnosti. Pre silnému náľadie a niekoľko miest, kde hrozí zosun vozovky, sa cesta uzatvára a najbližší autobus smerom nadol pôjde až zajtra ráno. - Ak vôbec... - dodal zamestnanec.

- Aleluja, - odpoviem a vzhľadom na to, že sa pomaly stmieva, urobím niekoľko zúfalých prepadov miestnych gesthausov. Všetky sú zatvorené. Jeden z majiteľov mi radí, aby som dolu v údolí vyskúšal novú pobočku Hiltonu a jedným dychom varuje, že ak ma aj prijmú, zaplatím za noc päťtisíc rupií, čo je pre porovnanie suma, z akej v Indii žijem celý mesiac.

Zotmelo sa. Teplotu odhadujem na dvadsať stupňov pod nulou, opatrným krokom sa kníšem zamrznutým snehom dolu do údolia, odkiaľ kráča oproti mne zhrbená postava. Tibetský starček ukazuje na svetielko vysoko nad nami a lámanou angličtinou mi ponúkne nocľah. Vo vrchnej izbe jeho starej drevenice ma ovládne pocit, že tu je chladnejšie ako vonku. Zahrabem sa do chuchvalca vypĺznutých jačích koží a mám strach zatvoriť oči, aby mi neprimrzli viečka. Bezprizorne sa trasiem a už ani nebojujem s pokušením odísť do Hiltonu, lebo viem, že niekde v blízkosti starčekovej drevenice by toto podchladené telo bezmocne cenglo o niektorý zo zamrznutých kameňov a bol by to nepochybne posledný zvuk, s akým by sa moja biedna existencia rozlúčila s týmto svetom. S nelákavou vidinou tohto záverečného gongu som prebdel noc. Nad ránom, keď sa svetlo brieždenia predralo do môjho mrazivého príbytku, vidím kúsok nad hlavou vari metrový cencúľ. Visí zo stropu pár centimetrov od môjho stvrdnutého, fialového nosa, ako by sa pokúšal nadviazať kontakt, ako by ma chcel upozorniť, že ak urýchlene niečo neurobím, z titulu svojej podstaty ma zanedlho spojí so stropom a potom nás oddelí už iba starčekova sekera alebo prvé jarné oteplenie.

Naskrze dolámaný a skrehnutý sa domotám do centra Manali. Všetky reštaurácie sú ešte zatvorené, všetky okrem jednej, kde vtrhnem bez pozdravu ako bankový lupič a namiesto pokladne zamierim rovno k vysokým kachliam, v ktorých mladá Tibeťanka práve zakladá oheň. Pôžitkársky si triem chrbát o telo kachlí, čo na tvári dievčaťa vyvolá chápajúci úsmev. O chvíľu mi prináša horúcu, voňavú kávu a púšťa mi zamatový hlas Erica Claptona. Knocking on heaven's door. Premkne ma hlboké presvedčenie, že ak by takto vyzeralo nebo, určite je o čo usilovať.

- Znie to ako príbeh Z tisíc a jedného zamrznutia. Ako z dejín mrazu, - povie Eva.

- Dejiny neexistujú, - namietnem, - dejiny sú iba výsledkom zaraďovania udalostí do vopred daného rozvrhu. Kľúčový je vždy rozvrh, teda vopred prijatá interpretácia toho, čo si ten či onen historik pod dejinami predstavuje. Ani ja som sa nevyhol miernej hyperbolizácii, aby som príbeh zdramatizoval. Ten cencúľ v skutočnosti nevisel nad mojím nosom, ale dobrý meter od postele.

- Pozri! - náhle ma preruší a prstom ukáže do škáročky medzi dvomi doskami. Dvere do záhrady Roerichovej vily sú otvorené. Stojí v nich mladé dievča, Európanka, rozhliada sa oboma smermi cesty a keď nás uvidí vychádzať z drevenej búdky, podíde k nám. Volá sa Nasťa, je z Petrohradu a pozýva nás na šálku horúceho čaju. Vo vile nám oznámi, že Alenka, žiaľ, včera večer služobne odcestovala do Dillí. Vráti sa až o dva týždne. Zatiaľ ju zastupuje a ak to bude v jej silách, vyhovie všetkým našim prianiam.

Prianie sme mali iba jedno, stretnúť Alenku. Náhle sklamanie potláčam otázkami smerujúcimi k Nasti. Vyštudovala filológiu, má dvadsaťpäť rokov a vo vile žije druhý rok. Za Ruskom sa jej príliš necnie a svoj návrat vidí v nedohľadne. Práca v Roerichovom múzeu ju baví. A zvykla si už aj na tunajšie drsné horské prostredie.

Uvedomím si, že podobne ako Alenka, aj Nasťa realizuje v živote niečo, s čím sa pohrávam už dlhé roky, no zatiaľ som nenašiel silu ani dostatočný dôvod uskutočniť to. Jednoducho si jedného dňa pobaliť svojich pár vecí a odísť na druhý koniec sveta. Do Indie? Patagónie alebo Zanzibaru? Záleží na tom?

Všade bude so mnou to, čo sme navyknutí s takou ľahkovážnou, krajne zarážajúcou nepresnosťou nazývať "ja", všade budú otázky, na ktoré nebudú odpovede.

Rozčarovane sa pozerám z obloka, neviem sa zmieriť s novou skutočnosťou, v mojom zámere zrazu chýba zmysel. Tak my sa tri dni a tri noci trepeme za Alenkou a včera večer, keď v Dillí nastupujeme do nočného autobusu smerom do Naggaru, ona nasadá v Naggare a smeruje do Dillí. Čo k tomu povedať?

- Asi sme sa nemali stretnúť, - povie k tomu Eva.

- Ináč nebude, - utvrdím ju. A utvrdím aj seba a v sebe tie Kristove slová, ktoré predniesol v horskej kázni, ktoré radikálne zrelativizovali význam slova úspech a poprehadzovali poradie všetkých hodnôt, aké v tomto živote považujeme za hodné nasledovania.

Áno, blahoslavení tí, čo sa hladní, špinaví a na kosť premrznutí tri dni a tri noci trepú za Alenkou, a napokon ju predsa iba o chlp minú, lebo takých je Kráľovstvo, v ktorom už nie sú otázky ani odpovede.

Autor poviedky a ilustrácie Robert Bielik sa narodil 15. septembra 1963 v Leviciach, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Vydal básnické zbierky: Splny na inom nebi (1991), Rehoľa márnomyseľných bratov (1992), Prenášanie grálu (1996), Mandragora (1997), Mesačný brat (1999), Vlčí ruženec (2003) a knihy próz: Ukrižuj sa (1996), Gompa - Kláštorný denník (2000). Pracuje ako pedagóg na Univerzite Konštantína filozofa v Nitre. Žije v Bratislave.

Svoje najnovšie obrazy vystavuje v galérii Bonjour, nachádzajúcej sa v Apollo Business Centre na Mlynských Nivách 45 v Bratislave.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Bratislava

Inzercia - Tlačové správy

  1. Zamestnanec chcel príspevok na stravu, no šéf mal iný názor.
  2. Vitajte v postapokalyptickom svete
  3. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  4. Downtown Bratislavy sa rozrastie o nový rezidenčný projekt
  5. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  6. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  7. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  8. Kupujte originálne tonerové kazety HP
  9. Investície s fixným ročným výnosom od 6 % do 8 %
  10. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  1. Úprava osobného motorového vozidla
  2. Important information for Brazilians living in Slovakia
  3. Prečo sú dnes ryby také dôležité?
  4. Vitajte v postapokalyptickom svete
  5. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  6. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  7. Päť chýb pri zateplení strechy
  8. Kupujte originálne tonerové kazety HP
  9. Investície s fixným ročným výnosom od 6 % do 8 %
  10. Prebudili ste sa už v sude, sene alebo teepee? Je to zážitok!
  1. Rysy navštívi päťtisíc ľudí denne. Ako vyzerá denný chod chaty 30 265
  2. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 16 228
  3. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 13 989
  4. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 13 296
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 11 756
  6. Čo bude s gastráčmi a miliardy z EÚ ako prekliatie? 9 852
  7. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 9 631
  8. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 9 617
  9. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 9 359
  10. Hodnotenie profesionála: Ako obstáli obľúbené hotely v Tatrách? 9 148
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu