batožiny). Bol som rozhodnutý vziať si taxík, ak bude "za rozumnú cenu".
Prišiel som k okienku najbližšieho auta. Zaklopal som, otvoril a pýtam sa: "Prosím vás, koľko by ma to stálo do Vrakune?" Len pre informáciu - je to asi päť km. "Choďte tam dopredu za modrou Octaviou." Hm. No dobre... Šiel som teda "tam dopredu" za "modrou Octaviou". Cestou k nej sa ku mne pripojil ďalší taxikár, z auta ktoré práve dorazilo. Mal modrú vetrovku.
"Chcete taxi?" Pokýval som hlavou. Došikoval ma ku kolegovi. "Počuj, tento chce taxi. Vezmeš ho?" Kolega sa len nechápavo pozrel. Ja tiež, ale stále som mal dobrú náladu, lebo milujem lietanie a toto bol ešte len môj šiesty let. "Prosím vás, koľko by to stálo tu, do Vrakune?" "Čo? Vy chcete ísť len do Vrakune, tak poďte sem." Pán v modrej vetrovke ma šikoval k inému kolegovi.
Jeho auto bolo očividne staršie a lacnejšie. "Tento chce ísť do Vrakune. Vezmeš ho?" Kolega len ignorantsky vystúpil z auta. "Tak vezmeš ho?" "Prosím vás, vezmete ma?" "A kam?" "Do Vrakune. Koľko by to stálo?" "Nó, môžem vás tam zaviezť za 350." "Čo?! Veď pred mesiacom som sa zviezol z Petržalky za 150." Tak asi to s tým taxíkom ešte prehodnotím.
Vedel som, že taxíky, čo stoja pripravené na staniciach a letiskách, sú o trochu drahšie, ale toto bolo predsa len trocha veľa. Keďže 745 km som preletel za 2500 korún, týchto 5 km za 350 sa mi nezdala byť práve výhodná kúpa. Moja dobrá nálada sa začala pomaly vytrácať.
Žeby som predsa len išiel MHD? Potreboval by som 30-minútový lístok. Automat funguje, ale drobných mám len sedemnásť. Nevadí, v budove letiska je bufet, tam si rozmením. "Na drobné nerozmieňame," nechávam sa odradiť fixkou načmáranou tabuľkou. No dobre, tak dám ešte druhú šancu taxikárom. Vytočil som číslo uložené v mobile odminula. Ozval sa ženský hlas: "Taxislužba, prosím?" "Prosím vás, potrebujem sa dostať z letiska do Vrakune." "A pri ktorom ste východe, odchody alebo príchody?" "Nooo, príchody, ale nakoniec sú od seba len 10 metrov. Koľko by to stálo?" "Moment, ja sa vám spýtam." Ženský hlas bol prerušovaný chrčaním vysielačky: "Chŕŕŕ... Končí niekto na letisku?... Cvak-cvak... Končí niekto na letisku?... chŕŕ..." Chrčanie mierne ustalo a ženský hlas hovorí znova ku mne: "Desať minút. Stačí vám to?" No, neviem či to bola odpoveď na moju otázku. "Ale koľko to bude stáť?" "Jááj, tak to vám neviem povedať. Snáď do 150."
No tak som trpezlivo počkal. Nakoniec ma to vyšlo 120 a viezol ma veľmi príjemný pán, skvelo sme sa porozprávali. Ale myslím, že taxikárov stojacich pred letiskovou halou už nikdy oslovovať nebudem.
seman.blog.sme.sk
