 Kaviareň a kino Metropol vo funkcionalistickom nárožnom dome na Mickiewiczovej ulici boli postavené podľa projektu J. Tvarožka. Kino už nie je v prevádzke. Kaviareň sa - podobne ako Štefánka, aj dnes snaží nadviazať na tradíciu starej kaviarne s čitárňou, ktorá je na zvýšenom prízemí, ako píše Žáry na "pántiku". V spodnej časti budovy dnes sídli banka. FOTO SME - PAVOL FUNTÁL |
Čas utekal, vkus sa menil, zaužívané zvyky mľandraveli. Svet začali dobýjať nové generácie. Kaviarne - tieto hlavné stany literárnej a umeleckej stratégie, ako si ich nazvala ktorási moderna - vstupovali do svojej záverečnej epochy.
Pripomeňme si ju. Zastavme sa pri niektorých z tých najfrekventovanejších a venujme im pietnu spomienku.
Novomeského podnik
Keď som počas svojich prvých bratislavských dní rekognoskoval mestský terén, v ulici Zelená komora (Grünkammergasse) som natrafil na kaviareň Union. Ihneď ma zašteklili Novomeského verše o "zabudnutom čiernom dáždniku" pri jej stolíku. Osobní znalci a príslušné reálie však zavčasu upozornili, že ide iba o rovnaký názov. Novomeský naráža na pražskú unionku - kaviareň obľúbenú generáciami umelcov, ktorú navštevoval počas svojho pobytu v hlavnom meste aj náš básnik.
Novomeského obľúbeným podnikom v Bratislave bola metropolka. Zoznámil sa s ňou pri predchádzajúcich návštevách, lebo sa v nej schádzala ľavoorientovaná inteligencia, a keď v našom meste uviazol definitívne, prijal kaviareň Metropol za svoj náhradný domov.
Tam som ho vystopoval.
Sedel vo vyvýšenej časti, na tzv. pántiku, pri rohovom stole, zaborený v boxovom sedadle ako v snehovom záveji - včasne popoludní predbežne sám: prelistúval kopu novín a husto dymil. Nechýbala pred ním neodmysliteľná čierna káva.
Vybral som si miesto naproti, aby mi neunikol ani najmenší pohyb, a spoza okuliarov som ho pozoroval. Pretiahnutý profil, do čela spadajúca adyovská, či skôr jeseninovská štica, mierne prihrbený. Tak ako ho kreslievali priatelia karikaturisti Rybák a Rambouská. Zacítil som z neho prefiltrované ozvuky Apollinaira i Jesenina a pri určitej tolerancii aj pomerne únosný most k nadrealistickému vnímaniu.
S bubnom na vrabce
Medzitým sa čašníci aspoň trikrát zvrtli pri jeho stole s kávou. Do kaviarne pribúdali hostia a s nimi Michal Považan, ktorý ma Novomeskému predstavil. Dosť ma prekvapilo, keď básnik, po stisku ruky so slovami "tak to ste vy!", spustil úryvok z jednej mojej básne, uverejnenej ešte v r. 1937 v českom časopise Mladá kultura - o španielskej občianskej vojne. Zaujímalo ho, či mám podobných vecí viac, na zbieročku.
A doložil: "Pravdaže, vy teraz poéziu tohto typu ako surreálny básnik zavrhujete; a máte pravdu, keď sa pred ľudákmi snažíte vyjadrovať metaforickou kamuflážou, veď s bubnom na vrabce by sme dnes nepochodili."
Metropolke zostal Novomeský verný aj neskôr, keď sa prevažná časť spisovateľov a iných intelektuálov presťahovala do novoobjavených kaviarní, menovite Luxoru a Grandu. Majiteľ Metropolu pán Tvarožek - priateľ a mecén umelcov - im šiel vždy poruke a neskôr, po februári 1948, ani jeho neminulo väzenie. Dokonca rozsudok smrti.
(Nabudúce pokračovanie,
medzititulky - SME)
Súčasťou edície Bratislava - Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin - Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Autorova spomienková esej je zameraná na nadrealizmus a Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia, preto sa v nej prelínajú imaginatívne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktmi či portrétmi spisovateľov a básnikov.
