Ilustrácia - Monika Kompaníková |
Bičovský
Chyť pavúka, daj si ho do úst! Kto to dokáže? Ja áno. Bičovský však nie. Je ako slečinka, tento Bičovský. Zarastá husto, no tvár ma bledú. Oči veľké, kravské. Chudý je ako trieska. Vezmem pavúka a šup si ho do úst. Keby ste videli Bičovského, čo vtedy stvára! Sliny mu tečú po brade. Ja, pravda, pavúky nejem. Bičovský si myslí, že áno. On na mne úplne visí. Keď sa mu otočím chrbtom, stále sa po mne opičí. Stačí, keď nahuckám psa, Bičovský sa doňho pustí a hneď skáču do seba. "To nemyslíš vážne?!" vravím Bičovskému. "Čo ti preskakuje?" Bičovský sa smeje. Nie, on to vôbec vážne nemyslí! Ale je prefíkaný tento Bičovský! Na pohľad stud. A keď je sám? Rýchlo za pavúkmi. A už ich chytá, už si ich strká do úst. Všetky tie pavúky zje. I s nožičkami! Prisahám!
Ja a Bičovský! Chodíme spolu predávať. Gumené žaby, umelé ruže, hracie skrinky na kľúčik, prstienky čo svietia. To je náš sortiment, ktorému sme verní. Na blšom trhu máme svoj stolík. Predáva Bičovský. Ja stojím o krok ďalej. Fajčím a strážim.
Bičovského matke amputovali nohu. Musí sa o ňu starať. Každé ráno, prv než odíde z domu, drží matke nohu vo výške. Nie amputovanú. Tu zdravú. Asi desať minút ju drží. Keby tak nerobil, noha by cez deň stŕpla. Len čo sa vráti domov, zasa tých desať minúť drží nohu. Potom už počítame tržbu, bežíme na pivo. A večer? Hor sa za dievčatami!!! Na diskotéke - ja jeho za ruky a on mňa za ruky - krútime sa spolu po sále. V noci, Bičovský zasa drží matke nohu. Až do rána. Málokedy sa vyspí. Pri stolíku je potom celkom omráčený. No stačí zopár anekdot a Bičovský sa smeje, cerí zuby. Sem-tam sa zahryzne do kupujúceho. Nepustí ho. Dobrých päť minút ho drží. "Bičovský, padla!" kričím. Tým je to vyriešené. Bičovský tlieska. Taký je Bičovský!
Malé dievča
"Mira je stratený prípad," vraví mi Feri báči, sadá si na diván a Mira, dievča bez nohy, mu nalieva rum.
"Pusť mi tú kubánsku," hovorí, popíja. A zakiaľ dievča púšťa hudbu, sadám si k nemu. "Nie, ty choď vedľa!" nakáže mi, zapáli si cigaru. Potom sa otáča k Mire: "Ukáž mu Gabiku!"
Znie hudba. Mira sa usmieva, vedie ma za ruku do druhej izby.
"Akú Gabiku?" pýtam sa. "Nikoho nevidím."
"Túto," ukáže na stôl.
A vskutku! Na stole sedí dievča. Ibaže aké!? Neskutočne malé. Dievča menšie ako myš.
"Vyzleč sa!" prikáže Mira dievčaťu a ono si ako na povel strháva blúzku i nohavice. Ostane predo mnou stáť. Nahé, kypré a krásne. Ibaže malé. Beznádejne malé.
"Vzrušujem ťa?" pýta sa Gabika s koketným úsmevom.
"Áno," vravím. Ale je utrpenie dívať sa na ňu.
"Zober ju do ruky," vraví Mira. "Ber ju a láskaj!"
"Nie," kričím, "to nedokážem."
A tak mi ju strká do dlane násilím. Nahú, teplú a roztúženú.
"Čo s ňou mám robiť?" pýtam sa.
"Miluj!"
To malé telíčko, tá živá, rozpaľujúca vec v dlani, je zrazu ako oheň. Je ako horúčka. Zmieta sa, vášnivo sa trie o moje prsty a ťažko vzdychá.
"Ale..." bránim sa, "veď to je hrozné!"
Púšťam ju z ruky. S výkrikom padá na zem. Na dlážke znehybnie.
"Čo si to urobil?" zľakne sa Mira. "Nešťastník!"
Kľaknem si.
"Gabi??" ďobem do nej prstom.
Krvavá mláčka. Telo je útle. A veľmi rýchlo chladne.
V tej chvíli je už v miestnosti Feri báči, postáva na prahu, kníše sa, smutne sa díva.
"Daj druhú," mávne napokon rukou.
A Mira siaha do papierovej škatule, chvíľu v nej čosi loví. Konečne kladie na stôl nové dievča.
Je krásne, ba ešte krajšie ako Gabi. Ale tiež je ako ona, beznádejne malá.
"Mám sa vyzliecť?" pýta sa.
"Nie," vravím. "Radšej nie."
Vybieham z bytu.
V uliciach dážď.
Nastavím mu rozpálené čelo...
Jazdec
Na pätách malé podkovičky, aby to malo cveng. Dva-trikrát po parku, a potom terén, okolo rieky. Mám tam už vybehaný chodníček. Pamätám, ako tam stál, pozoroval ma. Na jazdca nevyzeral, bol taký smiešny. Ja mám vždy radosť, keď sa spotím. Celá sa lesknem. On si snáď myslel, že sa naňho usmievam. Keď som sa vyzliekla, prekvapilo ho, ako som pekne opálená.
"Vari ste čakali bielu a fľakatú, či azda grošovanú?"
"Nie," vraví, "biele a fľakaté sú odporné."
Potom už skáčem do rieky, voda sa čerí, špliecha. A zasa bežím ďalej.
Chytí ma za ruku a núti, aby som si sadla na lavičku. Sedieť? Božechráň. Keď hriva povieva, je to iný pocit.
"Veď sa strháte," vraví mi.
Vycerím zuby a pohryziem ho do ruky. Zľakne sa, chudák. A to ja iba z prítulnosti!
"Zdám sa vám dobre vytrénovaná?"
On by ma vytrénoval raz-dva!
"Naozaj?" skúšam ho. "Vyskočte mi teda na chrbát!
"Tu v parku?
"Skáčte! No chytro!!"
Držal sa ako kliešť. Nohami sa mi zakvačil okolo pásu. Vyhadzovala som ho do výšky a skákala, až kým nespadol do trávy. Chvíľu som pobehovala na mieste, potom som nahlas zaerdžala a odklusala preč.
"Zajazdíme si ešte?" spýta sa s úsmevom, keď ma na druhý deň stretne.
"Prečo nie?" vravím.
"A nešlo by to u mňa doma???"
"Tak vyskočte!" kričím.
Cválam už po izbe.
"Vyskočte za jazdy!"
Skočí. Hodí sa mi na krk.
"Ty mrcha! Veď ja ti ukážem!" chytí ma za vlasy a ťahá. Padám na štyri, no on ma tlačí kolenami, nedokážem som ho zhodiť.
"Ešte len uvidíš ten cval!"
Strhá zo mňa šaty. To sa mi páči! Nahá! A spotená! Niekoľkokrát ho od radosti pohryziem. A on ma tiež hryzie a dusí. Ale kým sa vyzlečie, vytrhnem sa mu. Krúžim okolo stien.
"No poď! Poď! Tak neboj sa!" cmuká, smeje sa a láka ma. Chce na mňa skočiť. No spadne. Oprie si ruky o stehná, zhlboka dýcha. Zdá sa, že nevládze. I ja ostanem stáť v kúte. Náhle je jedným skokom na mne. Ja, kľačiac na kolenách, hádžem sa, mykám hlavou, no on ma drží pevne za prsia.
Jazdili sme po izbe takmer až do rána. Až kým sme bez sily nepadli na dlážku. Bola som šťastná. On bol jazdec, naozajstný Jazdec!
Plyšový klaun
Plyšový klaun ma sleduje už od rána. Prechádzam známymi ulicami, každú chvíľu sa obzerám. Strnulý úsmev klauna. Úsmev infantilného blázna. Nie je to síce nebezpečný úsmev. No musím byť ostražitý! Ktosi mi včera podsunul pod dvere list: "Odporný udavač!!! Dni máš spočítané! Vypcháme ťa pilinami!"
Čo ak ma plyšový klaun stráži? Čo ak je to spojka? Posol zo sveta hračiek?!?
Istý výrobca, fabrikant, premieňa živé bytosti na mŕtve mechanizmy. Bábiky z ukradnutých detí, vypitvané zvnútra, mechanický strojček chôdze, zvonkohra, detský plač a hrôzostrašný smiech. Koža vypracovaná tak, aby sa zdalo, že je z gumy. Milé zvieratká, psíčky, koníky, ťavy. Nič netušiace, zlikvidované v bočných uličkách. Prerobené na hračku, predané priekupníkom.
A mloky? Moje milé mloky? Čo sa s nimi stalo? Záhada! Najprv mi zmiznú z bytu. O pár dní ich uzriem v rukách detí. Mŕtve, gumené, fosforeskujúce mloky.
Plyšový klaun je blízko! Razí si cestu davom. Je ako prízrak. Dáva mi signály! Je to môj strážca? Alebo ktosi iný?
Zomri
Zomri. V izbe už číha slučka spustená z plafónu. Zomri už, neuhýbaj! Slučka sa načahuje, je ako živá, krúti sa ako laso, schmatne ťa za ruku, chceš sa jej vytrhnúť, no márne...
Je to byt so slučkou, kam si sa nasťahoval. Máš tridsať rokov, tvoj obchod s hračkami je malý. Nemôžeš spávať v regáloch. Hračky sa ti pomstia. Zaberáš im miesto. Veselý krab na kľúčik nahovoril štekajúceho psíka, ten zasa opicu s vrkočom, ktorá to vytárala ružovej gumenej chobotnici. Dinosaury lomozia pod pultom, tvrdohlavo naháňajú plyšovú myš a zdá sa, že tvoja prítomnosť im nevadí. Len mačkám čiči na polici srší z očí nenávisť!
Nie! Ty nepatríš sem. Vráť sa domov. Hračky sú zákerné. Deti, ktorým si ich predal, opantala plachosť. Zomri radšej. Tvoj obchod je prekliaty!
Rozklad má na svedomí pravdepodobne niektorá z hračiek. Policajné auto? Nadzvuková stíhačka M4GX? Malá svetielkujúca guľka, odložená v spodnej zásuvke? Alebo usmievavý kovboj na bielom koníkovi? Vytiekli mu baterky, zhrdzavel a preto sa mstí? Nie! Nepremýšľaj! Choď radšej domov, do svojho bytu na piatom poschodí. A zomri tam. Si osamelý, fajčíš, piješ rum a hľadíš do prázdna. Áno, život pred hračkami bol jasný a zmysluplný. Spomínaš si?
Lenže čo ak si ty sám, z odporu k deťom, naviedol ktorúsi z hračiek? A dnes sa snažíš napraviť to. Už nemôžeš. Je neskoro. Zomri teda! Slučka je uprostred izby a ty sa chúliš v kúte. Tvoj byt si žiada obeť. Vari to nechápeš? Slučka už nastavuje zlovestné oko. Zomri!
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka