Zuzana Boteková: Cestička sa vždy nájde

"Z maľovania majú deti hlavne pocit zážitku, vnímajú, že niečo robia, že sa čosi odohráva," hovorí o výtvarnej tvorbe detí z Domova sociálnych služieb Zuzana Boteková. "Obrázky sme s deťmi namaľovali spoločnými silami. Mnohé totiž majú aj viacnásobné postihnutie, niektoré sú ležiace a mimo postele môžu kvôli chrbtici stráviť maximálne hodinu," vysvetľuje. Výstava Reč srdca, ktorá predstavuje okolo sto originálnych a nápaditých malieb hendikepovaných detí, má vernisáž dnes o 17.00 v Pálffyho paláci na Zámockej ulici.

Zuzana skončila ŠUP-ku a aj voľnú textilnú tvorbu na VŠVU u profesorky Cisárovej-Minárikovej. Ale ak budete rozprávať otočení chrbtom k nej, je možné, že nebude počuť - sama totiž počuje len na 10 percent a odozerá z pier. "Od narodenia som sa však pohybovala len vo svete počujúcich," komentuje svoju výbornú výslovnosť a schopnosť formulovať aj zložité myšlienky a vety. "Sama sa cítim ako medzi dvomi svetmi - nie som doma ani medzi nepočujúcimi, ani medzi počujúcimi. Medzi nepočujúcimi mi vždy vadilo, že som akoby 'múdrejšia', viem viac povedať, viac rozumiem, chýbali mi medzi nimi bohaté vety." Vo svete počujúcich sa zase Zuzana nemôže uplatniť tak, ako by chcela. Nemôže napríklad učiť v triede na normálnych školách, kde je aj tridsať detí. "Keďže mám sluchový hendikep, je mi lepšie mať menej detí. Tu si ich môžem brať do ateliéru aj individuálne, osobnejšie sa im venovať."

Ona sama je pre mnohých ľudí s hendikepom povzbudením, pretože vyštudovala vysokú školu s viacročným odstupom, medzitým pracovala s deťmi postihnutými Dawnovým syndrómom. "Spolužiaci boli odo mňa o sedem rokov mladší, ale dobre sme si rozumeli a viem si predstaviť, že niektoré typy vysokých škôl by mohli vyštudovať aj úplne nepočujúci. Ak má človek talent, teoretické predmety sa dajú doplniť. Mne napríklad spolužiaci písali prednášky cez kopirák. Cestička sa vždy dá nájsť," usmieva sa.

Podľa tejto filozofie si Zuzana vie nájsť cestičku aj ku každému svojmu zverencovi, či už má 12, alebo 31 rokov, no mentálne stále zostáva dieťaťom. "Spoznávam ich zatiaľ len rok. Keď som sem prišla, uvedomila som si, že sa s nimi bude pracovať oveľa ťažšie, než som bola zvyknutá u detí s Dawnovým syndrómom, ktoré sú komunikatívnejšie. Tieto deti, prípadne aj dospelí, nevedia čítať, väčšinou nerozprávajú, vedia povedať len zopár slov. Môžem sledovať len výraz ich tváre."

Obrázky na výstave sú abstraktné, majú nádhernú žiarivú farebnosť, sú plné nápaditosti a symetrie, majú premyslenú kompozíciu. Skrátka, vidno na nich ruku učiteľky. Zuzana upozorňuje na prácu desaťročného Adamka, ktorý vôbec nevidí. "Pre Adamka je najvhodnejšia prstová maľba. Nahmatá si papier, ale v ostatnom mu musím pomáhať. Spolu sme robili podklad, ostatné potom nanášal sám rukami."

Technológiu maľovania bolo treba prispôsobiť schopnosti detí. Preto Zuzana nakúpila gumené valčeky na leštenie fotografií, pomocou nich nanášajú tempery alebo akvarel a vznikajú tak zaujímavé štrukturálne prvky. Deti používajú aj drevené paličky zakončené špongiou a spomínanú prstovú techniku.

Originálne a pôsobivé maľby dala Zuzana natlačiť aj na tričká, návštevníci výstavy si ich môžu kúpiť alebo objednať rovnako ako niektoré obrázky. "Deťom možno duševne viac pomáha muzikoterapia, ja im vlastne vypĺňam čas tak, aby mali aspoň pocit tvorby. A cvičia si aj svaly prstov, aby úplne nestratili motoriku," hovorí Zuzana Boteková, ktorá si mimoriadne cení ťažkú a nedocenenú prácu špeciálnych pedagógov a zdravotníkov v domove.

Výstava Reč srdca potrvá v Pálffyho paláci do 9. apríla, sieň je okrem pondelka otvorená každý deň od 14. do 18. hodiny.