SME
Streda, 28. október, 2020 | Meniny má DobromilaKrížovkyKrížovky

Daša Čejková: Zápisník

V to leto, čo Helenu ktosi nepodstatný zoznámil s televíznym dramaturgom Borisom, vyšlo prvé číslo prvého slovenského bulvárneho týždenníka Aplauz. Táto udalosť síce nedokázala zatieniť dlho očakávané zatmenie Slnka, svoj historický význam ...

Jozef Šramka: Príjemná drzovka (2004, kombinovaná technika, 150 x 110 cm).

V to leto, čo Helenu ktosi nepodstatný zoznámil s televíznym dramaturgom Borisom, vyšlo prvé číslo prvého slovenského bulvárneho týždenníka Aplauz. Táto udalosť síce nedokázala zatieniť dlho očakávané zatmenie Slnka, svoj historický význam však mala. Aplauz niekoľkým ľuďom totálne zmenil život.

Tmavovlasý Boris Holzer bol pragmatik, ale napriek tomu to bol muž, ktorého si ženy za určitých okolností mohli obľúbiť. Vysokú, štíhlu Helenu Danišovú zase v tom čase priťahovalo všetko, čo sa hoci len zľahka ošuchlo o svet umenia. V jej malom zápisníku, viazanom v plastových priehľadných doskách s obrázkom spiacich šteniatok, z času na čas pribudlo nové meno s telefónnym číslom. Čím dlhšie sa poznala s Borisom, tým viac bolo tých, ktorými sa občas alebo pravidelne zaoberali médiá. Najväčšiu radosť Helene prinášali Žolíky, ich tváre sa na televíznej obrazovke zjavovali v sobotu večer po hlavných správach, teda v čase, keď vybuchujú preťažené píplmetre. Čo sú píplmetre, vedela Helena od leta, veď nenadarmo bol Aplauz jej šlabikárom i breviárom. Pracovala v malej knižnici na veľkom sídlisku a počas obedňajšej prestávky snívala o speváckej kariére. Jedla polievku z vrecúška, jogurt z téglika alebo chlebíček z bufetu a keď nečítala Aplauz, hľadela von oknom. Nevnímala však dvor s gaštanmi, ktoré deň po dni systematicky likvidovali ploskáčiky pagaštanové, ale vo svojich predstavách práve stúpala na malé pódium, týčiace sa nad niekoľkými okrúhlymi stolíkmi s mramorovou doskou. V tme žiarili červené lampičky a stred miestnosti pretínal lúč bodového reflektora. V jeho svetle sa flitre rozosiate na Heleniných úzkych šatách z tmavozeleného zamatu menili na roj roztancovaných svätojánskych mušiek. Prúžky nikotínom nasiaknutého dymu z desiatok mužských úst sa lenivo šplhali po jej róbe, plazili sa až k jej nahým ramenám, ovíjali a hladkali jej šiju s vyčesanými tmavými vlasmi. Helenine štíhle ruky, do dvoch tretín zahalené tmavozeleným saténom rukavičiek, nežne stúpali a klesali v rytme hudby. Privierala oči, do hlasu vkladala všetku neopätovanú lásku a cit. Privierala oči a odrazu, v jednej chvíli obe dlane položila tam, kde prsia stlačené podprsenkou push-up vytvárali hriešny žliabok. Akoby ju vlastný dotyk popálil, prudko vtiahla hruď, vystrčila plecia a zaklonila hlavu.

Vedela, ako poblázniť mužov, sediacich pri jej nohách. O pokoj ich oberala krivkou svojho hrdla, oblinami svojho ženského tela, kontrastujúcimi s hlboko posadeným hlasom. V textoch svojich songov využila každé aj lav jú, aby ho mohla napoly zachripieť, napoly zašepkať. Mužom v sále sa tajil dych. A potom, len čo nastúpili kvílivé sóla hudobníkov za Heleniným chrbtom, niekoľkokrát zavlnila bokmi, dvihla ruku k ústam, medzi svoje plné pery vsunula elegantnú perleťovú špičku, jemne do nej zahryzla a niekoľkokrát labužnícky, nekonečne spomalene vdýchla a vydýchla dym horiacej cigarety. Malo to efekt.

Briliantový zásnubný prsteň, svadobná róba od Lýdie Eckhard a medové týždne na Bali premenili na minulosť nielen lacné obedy, nekonečné rojčenie, ale i zamestnanie v knižnici. Helena Holzerová sa posunula do ďalšej dimenzie. Starala sa o domácnosť a Borisovo pohodlie. V tomto bola staromódna, sama varila, upratovala. Po každom praní s chuťou vytiahla žehliacu dosku a rozžeravila žehličku. Koľko sa len natrápila, kým dokonalo vyžehlila Borisove košele a nohavice, ponožky i slipy. Záležalo jej na tom, akoby tie kusy dokonale ošetreného oblečenia a spodnej bielizne boli zárukou harmonického vzťahu.

Nakúpila množstvo kníh, vzdelávala sa. Vyžívala sa v strihaní živého plota, pestovala ruže, rododendrony, hlohyne, buxus, hortenzie i vres. Pod jej rukami rozkvitli azalky, zarodil citrónovník, hynuli vošky. Nezabúdala ani na seba, vedela, že ako jesenný typ si nemôže dovoliť žiarivobiely kostým a ani ostročervený kožený kabát.

Žila od jedného dielu televízneho seriálu Pohotovosť (Nemocnica, Bohéma, Princezná a podobne) k ďalšiemu. Tešila sa na doobedia, keď okolo jedenástej pod oknami ich vily zahrkotal poštárkin bicykel. Vzápätí si zo schránky niesla plnú náruč farebných letákov, občas objemnejších katalógov. Uvelebila sa vo svojom obľúbenom kresle, káva a čokoládová tyčinka Koki na ňu už čakali. Zahĺbila sa do čítania. Pátrala najmä po správach o budovaní či otváraní nových obchodných komplexov. Bola ako dieťa, znovu a znovu ju nesmierne nadchýnalo, za čo všetko môže utrácať peniaze.

Nielen Helenina minulosť sa každým týždňom, o ktorý zostarla spolu so svojím manželstvom, drobila na nesúrodé omrvinky, prachom by zapadol aj zápisník s obrázkom šteniat. Nebyť toho dňa, keď sa Helena zobudila až okolo obeda a hlava jej išla puknúť od bolesti. Nebyť toho dňa, keď v pyžame prešla do kúpeľne, otvorila skrinku nad umývadlom a zahľadela sa na jej obsah. Siahla po škatuľke analgetík, vybrala z nej plató, dlhým nechtom z neho vylúpla tabletku a zapila ju vodou priamo z kohútika. Narovnala sa. Pozrela sa do zrkadla. Premkol ju pocit, že čosi nie je v poriadku, čosi tu nesedí. Ale čo? Priblížila tvár k zrkadlu, až sa začalo rosiť, ako naň dýchala. Potom pozorne prezrela umývadlo, vaňu, napravila uteráky, odložila župan a pevnejšie zakrútila vrchnák na paste. Pocit nezmizol. Vrátila sa teda späť do postele, zopakuje si to celé ešte raz, vraj to pomáha. Vstala, v pyžame prešla do kúpeľne, otvorila skrinku nad umývadlom a pohľad jej padol na flakón s jednou z obľúbených voňaviek. Bol takmer prázdny!

Zvyšok dňa snorila po byte, objavujúc nové a nové corpus delicti. Modrý vankúš ležal na smotanovobielej pohovke a naopak, ten červený sa opieral o kreslo, kovová soška koňa stála na televízore, hoci jej miestom je knižnica, kde vynikne vďaka pozadiu z bielych obalov trilógie Obrok lásky. Na oranžovom koberci našla blond vlas, na čipke svojho čierneho negližé zasa vytrhnuté vlákno. A na dôvažok hlboko z útrob kuchynskej skrinky vytiahla sucháre Hami, ktoré by v živote do úst nevložila, lebo odjakživa uprednostňuje tie od firmy Mňami.

V tú sobotňajšiu noc spala sama, Borisa na poslednú chvíľu odvolali na služobnú cestu. Zmietala sa v širokej posteli a do množstva krátkych snových sekvencií sa jej plietli plastové šteniatka, ostrý ženský smiech a vzlykanie. V spánku plakala bez sĺz.

Od osudného rána uplynulo niekoľko dní a ona ustavične premýšľala nad jedným: Ako to, že som si doteraz nič nevšimla?

Táto otázka jej po každej noci viac a viac tieňovala tmavé kruhy pod očami, zostrovala červené pavučiny okolo zreníc. Odpoveď hľadala v Borisovej tvári, v jeho gestách, v spôsobe, akým ju bozkával a v nehe, akou sa k nej ráno po zvonení budíka túlil.

Prišlo piatkové doobedie a Helena sa rozhodla konať. Omotala si hlavu čiernou hodvábnou šatkou, nasadila tmavé okuliare a dôkladne za sebou pozamykala.

Detektív bol mladý, strohý, galantný. Ponúkol ju pohárom vody, možno predpokladal, že omdlie.

"Môžem vás ubezpečiť, naši ľudia pracujú rýchlo a diskrétne," pevne jej stisol dlaň pri rozlúčke.

Neklamal. V stredu držala v ruke účet za niekoľko dôkazov, že o milovaného Borisa, manželskú posteľ, naškrobené, vyžehlené obliečky, parfum a čierne negližé sa delí s televíznou maskérkou Monikou.

Nekričala. Nepanikárila. Nespila sa do bezvedomia. Len sa pustila do hľadania svojho starého zápisníka. Keď sa po rokoch opäť dotkla jeho plastového obalu so šteniatkami, keď opäť držala v rukách tento dôkaz o vlastnej existencii, nadýchla sa a urobila jeden obrovský krok vpred.

Do ďalšej dimenzie vošla vo štvrtok.

"Mal si pravdu, ten výhľad je nádherný," zašepkala, stojac na terase domu, ktorý patril vysokému, asketicky vychudnutému architektovi Stenlymu. Bol to muž, do ktorého sa ženy za určitých okolností dokážu zamilovať.

"Vyzerá ako fľaša," povedal Stenly na adresu televíznej veže.

Helena sa bezstarostne rozosmiala. Nemohla tušiť, že fľaše sú jediným pevným stredom nekonečného vesmíru frustrovaného architekta, preto dôverčivo zavrela oči a čakala, čo sa bude diať.

Keď ich opäť otvorila, bol pondelok a ona kráčala po prázdnej chodbe. Navôkol voňal prepych. Koberce, skrine, stoly, čalúnené stoličky, kožené sedačky, všetko bolo nové. To všetko sa ukrývalo za zatvorenými dverami množstva kancelárií, v ktorých tvorili, telefonovali, diskutovali, preli sa, občas prespávali a občas smilnili zamestnanci televízie. Helena do seba vdychovala všetky tie omamné vône úspechu a ukojeného ega. V pravej ruke kožený necesér, v ľavej kľúče od auta, ktoré Boris svojej exmanželke venoval ako odškodné za vrásky smútku okolo očí a úst. Opätky Heleniných topánok doklopkali ku dverám číslo dvadsať. Vošla a ocitla sa v klaustrofobickej miestnosti extravagantného televízneho štúdia. Zaoblené steny sa smerom hore zužovali, takže priestor pripomínal gigantickú fľašu od uhoriek. Uprostred sa týčil dlhý drevený rebrík.

"Prosím, vyskúšaj si ho," začula za sebou Stenlyho hlas.

Nebolo to ťažké, šteble boli dosť široké, takže už za dva dni, čiže v stredu, po rebríku plynulo stúpala i klesala v rytme frontálnych systémov, nezabúdajúc na ladné gestá a milý úsmev. Mohli ísť naostro.

Helena Holzerová v koži televíznej rosničky excelovala. Kade chodila, tade premýšľala nad inováciou ošúchaných hlásení. Tvorivá vášeň ju opantala ako had svoju korisť, obrástla ju ako brečtan svoj strom. Unavená, ale šťastná si na konci dňa líhala do postele. Konečne trpela nespavosťou, ktorá prenasleduje veľkých.

"Toto je láska. Na život a na smrť. Láska, akú môže človek prežiť len so svojím egom," filozofovala rosnička.

Stenly ju nepočúval, práve režíroval ďalšiu zo svojich početných životných kríz. Zmocňovali sa ho častejšie ako Múzy.

"Všetko tu už raz bolo, nedá sa vymyslieť viac," kvílil, nalievajúc si pohár portského.

"Keď si mám vybrať, nech je to teda Gaudí," vyhlásil v utorok doobeda a perforujúc uhorkovú fľašu na počasie, zmenil ju na riečicu.

V piatok Helenu rozboleli všetky zuby.

"Je tu prievan, nemôžem pracovať," sťažovala sa v deravom štúdiu.

"Svojim najbližším ubližujeme najviac," zafilozofoval Stenly a dopil svoj pohár whisky.

"Je to zlé, ale nie tragické," skonštatoval zubár a stlačil piest injekčnej striekačky.

Helena krotko sedela, čakajúc, kým analgetikum zaberie. Zamrvila sa, až keď ju zasvrbela tvár. Pridalo sa mravčenie, to už nepokojne klopkala po koži kresla. Napokon si predsa len siahla na vrchnú peru a... Stuhla.

"Prosím, prosím," šepkala s námahou, "mohol by mi niekto podať zrkadlo?"

To, čo na svojej tvári v odraze zbadala, ju ohromilo. Vrchná pera sčervenela a opuchla. Vyzeralo to... dobre, dokonca lepšie, ako by si vôbec dokázala predstaviť.

"Famózne," vydýchla od vzrušenia.

"Nemusíte sa báť. Naši špecialisti vám vyrobia dokonalú kópiu vášho pôvodného zubu. Budete spokojná. Keď tak pozerám, možno by ste mali pouvažovať nad korekciou celého chrupu. Ukážem vám katalóg. Môžete si vybrať zúbky, aké sa vám páčia. Chcete zaoblené ako škridle na medovníkovej chalúpke? Žiaden problém. Ani vtedy, ak sa vám zunujú a zatúžite po chrupe rovnom ako rovník, ha, ha. Budete spokojná," švitoril zubár, ale Helena ho nevnímala. Jej myseľ totálne opantal nadrozmerný detail ženských úst. Pery ako čerešňa, pery ako puknutá čerešňa, čerešňa - srdcovka, ktorá svojou nepostihnuteľnou vôňou láka kŕdle škorcov, rezonovalo jej v mozgu a musela sa ovládať, aby sa od radosti neroztancovala po ordinácii.

Nevnímala zavýjanie, škripot, vŕzganie a štrnganie všetkých tých príšerne lesklých, nebezpečne ostrých kovových nástrojov v rukách svojho mučiteľa a zároveň záchrancu. Nemyslela na to, čo jej zakaždým, prebehne mysľou, keď takto nemohúco sedí v zubárskom kresle. V tej predstave Boris prezerá chrup svojej stefordšírskej teriérky Berety a hovorí: "Len mne dovolí, aby som jej otvoril papuľu a prezrel jej zuby. Len mne dovolí použiť tento prejav nadradenosti."

Helena sa vznášala nad svojím telom a takmer fyzicky cítila nežné spojenie pokožky svojich prstov s opotrebovanými stránkami zápisníka v plastovom obale so šteniatkami.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Literárna a kultúrna agentúra LCA.

Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Autorka poviedky Daša Čejková sa narodila 8. mája 1966 v Bratislave, žije so svojou rodinou v Stupave. V roku 2004 debutovala novelou Manželka. Jej nová zbierka poviedok vyjde na jeseň a bude mať názov Insektárium.

Autor ilustrácie Jozef Šramka sa narodil 30. septembra 1957 v Bratislave. V rokoch 1979 - 1985 študoval na oddelení sochárstva na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Odvtedy sa venuje voľnej tvorbe.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Bratislava

Inzercia - Tlačové správy

  1. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  2. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  3. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  4. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  5. Nenechajme jeden druhého bez pomoci a kontaktu
  6. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej
  7. Tlačová konferencia iniciatívy Stop hazardu so zdravím
  8. Developer roka YIT Slovakia je na Slovensku už desať rokov
  9. Pomáhajte čítaním
  10. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo
  1. Aplikácia, kde z pohodlia domova zlikvidujete škodovú udalosť?
  2. Škola môže vyzerať aj inak!
  3. UNIQA preberá na Slovensku aj dôchodkové fondy AXA
  4. Využite dovoz tovaru do 24 hodín a zadarmo
  5. Dopad krízy na firmu zmierni strednodobý prenájom vozidla
  6. V Košickom kraji máme more aj neviditeľnú izbu: Objavte ich!
  7. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej
  8. Nenechajme jeden druhého bez pomoci a kontaktu
  9. Neodkladajte pre koronavírus vyšetrenie svojich očí
  10. BILLA podáva v kritickom období pomocnú ruku ľuďom z kultúry
  1. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 33 494
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 24 448
  3. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo 22 054
  4. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 17 049
  5. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 14 831
  6. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi 11 585
  7. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 362
  8. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 489
  9. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 10 471
  10. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 421
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu