Pani Jolana opatrovala so svojou sestrou mamičku. Pracovala a videla, ako to ju aj sestru strašne zaťažovalo. Ako povedala, už vtedy sa rozhodla, že pôjde do nejakého penziónu. Do 60 rokov robila, bolo jej veľmi smutno, zostala sama, deti mali malý byt. Dnes v sebe cíti občas stareckú zlosť, nespokojnosť a premýšľa, aké by to bolo, keby bola so svojimi deťmi. Musela by sa na niekom vyvŕšiť a takto sa vyvŕši len sama na sebe.
Ráno sa v penzióne vstáva podľa toho, ako kto chce. Niektorí sú ranné vtáčatá, iných nesmiete do deviatej rušiť. Občas chodia do mesta, na nákupy alebo na odborné vyšetrenia. Nakupujú im aj sestričky – zoberú tašku s peniazmi a za poplatok sedem korún donesú, čo starkí chcú. Na každom poschodí je prezentačná tabuľu, kde má každý číslo svojho bytu a do desiatej ráno sa musí prezentovať, že mu nič nie je. Na toho, komu štítok chýba, sa prídu pozrieť opatrovateľky, aby zistili, či netreba privolať lekára. Stali sa prípady, že ráno našli starkú spadnutú na zemi, sediacu na toalete alebo kúpajúcu sa vo vani. Keď nemala pripnutý lístoček, prišli ju skontrolovať.
O siedmej večer je na ináč rušných chodbách pusto, všetko sedí pri televízoroch, pretože chcú byť informovaní.
V penzióne sa žije takým životom, ako všade naokolo v domácnostiach. S tým rozdielom, že o 22.00 hodine sa zatvárajú vchodové dvere. A všetky návštevy sa zapisujú. Majú aj malú klubovňu, kde bývajú ekumenické služby, evanjelické aj katolícke. Pre tých, ktorí dostanú rehabilitačné poukazy, sú rehabilitačné sestry, podávajú sa masáže. Iní majú možnosť používať stacionáre. Môžu chodiť dolu do telocvične cvičiť, bicyklovať. Všetko majú viac-menej v dome. (ml)
