 Daniel Brunovský: Krajina s ležiacou venušou (2004, olej na plátne, 100 x 120 cm). |
Ivona sedela vo svojej izbe na internáte a hrala sa s novým laptopom. Daroval jej ho pred pár dňami Filip, ktorý sa zrazu objavil bezmála po troch mesiacoch a akoby sa nič nestalo, akoby tie predlhé týždne prázdnin, počas ktorých sa túlal bohviekde, ani neexistovali, proste prikvitol, priniesol ten malý počítač a oznámil jej, že si po ňu v piatok popoludní príde. Naskočil do džípu a odfrčal. Ani jej nedal čas na otázky. Dotklo sa jej to. Uvedomila si, že Filip je vlastne taký od začiatku. Suverén. Macher na počítače. "Neverila by si, tie škatule majú dušu. Ak ju nájdeš, máš vyhrané," - povedal jej raz. "A čo moja duša, hľadal si ju niekedy vôbec?" - napadlo ju. No a ten jeho šport. Dokáže o potápaní rozprávať hodiny. Lenže to musí k moru. Do partie, s ktorou bol v lete pri mori, ju nikdy nezobral. Pri spomienke na leto si vzdychla. Podišla k oknu, otvorila ho a pozrela sa von.
Bol sychravý októbrový deň a pred vchodom internátu fajčilo zopár študentov. Pred nimi poskakovala jej spolubývajúca Zuza, na krku mala zavesenú plátennú tašku a v oboch rukách biele ceruzky. "Kriste, tá už zase predáva biele pastelky... Ja sa z nej zbláznim," - pokrútila hlavou. Dívala sa na Zuzu, ako tam stojí a dýcha si na skrehnuté prsty. Potom siahla do tašky, vybrala odtiaľ nejaké peniaze a prerátala ich. Keď ich vložila do obálky, vytiahla termosku a naliala si čaju. "To má ten bylinkový od deda," - pomyslela si Ivona a mimovoľne sa usmiala. V duši pocítila čosi zvláštne. Tušila, že ten nový pocit súvisí s tým, čo zažila v lete, že má na tom zásluhu aj Zuza, ale aj Filip, no najmä... najmä Igor. Vrátila sa k stolíku a z bloku vybrala fotografiu. Urobila ju Zuza v jedno popoludnie na tom malom kúpalisku pod Tatrami. Ivona ležala na deke, nad ňou kľačal chlapec a natieral ju krémom. Zazdalo sa jej, že na slabinách cíti dotyk jeho dlhých štíhlych prstov. Po tele jej prebehlo príjemné teplo.
Spomenula si, aké horúce bolo leto. V polovici augusta sa to už nedalo vydržať. Takmer mesiac nezapršalo a Ivona mala pocit, že horúčavy sú zo dňa na deň väčšie. Bola už unudená z rovnakých tvárí, večerných diskoték, prázdnych rečí a stále tých istých chalanov. Do začiatku školského roka chýbalo ešte päť týždňov a ona naozaj nevedela, čo si počne so zvyškom prázdnin. Aj keď si to nechcela celkom pripustiť, bola si takmer istá, že Filip ju nechal. Po tom, ako sa vybral s kamarátmi potápať do Chorvátska, sa už neozval. Nebola to žiadna tragédia, nakoniec, ani veľká láska. Ale aby vyše mesiaca nezavolal!? Nebola zvyknutá dostávať od chlapcov kopačky. To teda nie. Nudila sa a bola podráždená.
Práve keď u Ivony blbá nálada vrcholila, prišla Zuza s tým trafeným nápadom. Vraj ju to už tiež v meste nebaví, že by sa mali radšej vybrať k jej dedovi. Pár kilometrov od osady je malé mestečko s kúpaliskom, môžu tam chodiť na bicykloch. Aspoň si spravia postavy. "Tlstnem z tej sprostej kofoly. Uvidíš, napiješ sa tam vody, akú si v živote nepila. Naviac neverím, že pod Tatrami môže byť takýto hic. Poďme do hôr, Iva, lebo nám tu zašibe..." - zakvílila. Ivona okamžite súhlasila. Bola by v tej chvíli súhlasila s hocičím, len aby sa niečo dialo. O mestečku s malým kupkom v živote nepočula, ale to ju vôbec netrápilo. Nakoniec, bude to fajn kapric. Keby ju náhodou Filip hľadal. Ešte v ten deň zašli na stanicu pozrieť si vlak a na druhý deň vyrazili.
Ivona síce súhlasila s výletom, no veľkú nádej tomu nedávala. Zuza, naopak, s nadšením stále rozprávala o malom kúpalisku. Všimla si, ako Ivona vykladala z batohu nové plavky, bielu šiltovku a zrkadlovky s hrubým rámom. Rozkladala si to na posteľ ako dedo brokovnicu a náboje, keď sa strojí na bažantov. "Iva ide na lov," - napadlo Zuzu. Potlačila hlasný smiech, keď si pomyslela na malé kupko s hŕstkou chalanov v červených trenírkach a niekoľkými rodinkami turistov s malými deťmi. Zuza mala to kúpalisko veľmi rada.
Hneď pri vchode prekvapilo Ivonu niekoľko maličkostí, ktoré svedčili o nápaditosti majiteľov. Bicykel si mohla pripevniť retiazkou so zámkou o stojan a keď vrátila kľúčik do pokladne, dostala náramok s číslom. Keď bude odchádzať, náramok opäť vymení za kľúčik. V prístavbe pri bufete bolo zopár šatní, vedľa nich väčšia miestnosť s veľkými dvojkrídlovými dverami. Na stene visela neveľká tabuľka s nápisom IGOR: Posilňovňa - Masáže. Pod ňou v rámčeku informácie o cenách, otváracích hodinách, meno majiteľa. Pri stene pod tabuľkou ležal čierny vlčiak. Miska s vodou a iná na žrádlo svedčili o tom, že pes tam nie je náhodným návštevníkom. Od posilňovne viedol chodníček k trom sprchám a potom pokračoval k bazénu. "Praktické," - uznala. Bazén nebol väčší ako klasická dvadsaťpäťka, Ivonu však prekvapil zvláštny modrý odtieň vody. Pochopila, že ho spôsobujú namodro natreté steny a dno nádrže. "Šikovné," - pomyslela si. Všade bolo čisto a steny šatní i posilňovne žiarili bielou. Keď zhodnotila areál, obišla bazén po udržiavanom trávniku. Vždy sa rozkladala ďalej od vchodu, aby unikla pohľadom každého nového návštevníka. V polceste si ale uvedomila, že opatrenie je zbytočné, pretože na kúpalisku bolo iba zopár detí. Zo zvyku prešla na druhú stranu bazénu, rozložila si deku, ľahla na brucho, tvár zaborila do froté utierky a bezmyšlienkovite oddychovala.
O malú chvíľu inštinktívne vycítila, že bude mať suseda. Na toto mala špeciálny talent. Mohla stáť chrbtom k davu, presne vedela odhadnúť, ktoré oči sa na ňu uprene dívajú. Žiadalo sa jej obrátiť hlavu a pozrieť sa, kto sa to vedľa nej ukladá. Neurobila to. Vedela, že by si tým pokazila obľúbenú hru. Keď sa dlhé minúty nič nedialo, uchýlila sa k triku. Zrkadlové okuliare si položila pred nos do trávy a ukazovákom nastavila správny uhol. V odraze uvidela chlapca, ako si prestiera na trávu veľký uterák. Na sebe mal iba vyblednuté džínsy. Hoci obraz v okuliaroch skresľoval, bolo vidieť, že chlapec má správnu výšku i postavu. Ivonu neznesiteľne čosi zasvrbelo na chrbte a bola by sa stavila o svoju novú šiltovku, že pod dekou má tehlu. Tak ju začala deka tlačiť. Ale neobrátila sa. Z trápenia ju na chvíľu zachránil sám chlapec, ktorý sa otočil k slnku. Ivona využila situáciu a na okamih sa obzrela. Široký opálený chrbát a plavé kučery iba rozpálili jej zvedavosť. Aj keď by rada videla jeho tvár, premohla sa. Odvrátila hlavu a pozorovala ho ďalej v okuliaroch. Chlapec si ľahol, rukami si podoprel bradu a zdalo sa, že hltá Ivonin zadok v nových žltých plavkách. "Frajer jeden ťažký. No počkaj, toto ťa zabije," - uškrnula sa, roztiahla mierne nohy a palcami si popravovala pásky na nohavičkách plaviek. Pozrela do skiel vzrušená očakávaním. Nič. Chlapec sa ani nepohol.
Uplynulo dvadsať minút. Ivona zúrila. Strašne chcela zmeniť polohu tak, aby sa tomu namyslenému chlapcovi mohla lepšie pozrieť do tváre. Ale ako to urobiť? Zrakom zamierila k sprchám. "Mám to," - potešila sa nápadu. Pomaly vstala a nasadila si okuliare. Na chlapca nepozrela, chcela si tú chvíľu vychutnať cestou zo sprchy. V ten deň sa ešte nikto nesprchoval a vode chvíľu trvalo, kým prebehla cez trubku. Otočila kohútikom naplno. Prúd studený ako britva ju zmáčal tak nečakane, až vykríkla. Pôvodne si chcela namočiť iba ruky, ochladiť čelo a pretrieť prsia, aby dostali správny lesk, no teraz mala mokrú tvár, šiltovku, vlasy, prsia i nové plavky. Odskočila, zalapala po dychu a spamätávala sa z preľaknutia. Druhý šok ju chytil pri pomyslení na mejkap. Keď si skladala z nosa mokré okuliare, spomenula si na príčinu nehody. Pozrela tým smerom. Sedel tvárou obrátený k Ivone, pred sebou volkmen a na perách mu pohrával úsmev. "Posmieva sa mi. Vyzerám ako zmoknutá sliepka. Frajer jeden ťažký zmachrovaný," - zasyčala cez zuby. Šok pretavený do zlosti ju už prechádzal. Začala bilancovať straty. "V prvom rade sa musím dať do poriadku. Potrebujem uterák a zrkadlo. Kriste, všetko vo vaku..." - vzdychla si zúfalo a pobrala sa k deke.
Chlapec sedel v nezmenenej polohe. Takmer detskú tvár mu lemovali kučery vyblednuté od slnka, hlavou mierne pokyvoval do taktu a perami opakoval refrén... Ivone stiahlo žalúdok. Nevenoval jej ani pohľad. Obrátila sa k nemu chrbtom, uterákom si sušila vlasy a slastne vzdychala, akoby ľadová sprcha rovno do tváre bol jej najmilovanejší začiatok dňa. Ale hra ju už prestávala baviť. Po prvýkrát jej prebleslo hlavou, že to vzdá. "Je tvrdý, ale páči sa mi. Och, ako veľmi sa mi ten chlapec páči..." priznala si úprimne a mala pocit, že napätie v jej vnútri povolilo. Pozrela na chlapca, pokrčila ramenami, akože čo už... a usmiala sa. Nič... Ivonou trhlo, opäť ju zaliala zmes rozhorčenia a urážky. Ale zrak neodvrátila. Dva páry zrkadlových sklíčok okuliarov sa na seba dívali zo vzdialenosti troch metrov.
Chlapec sa zrazu postavil. Stál mlčky obrátený tvárou k šatniam. Od dverí masážnej miestnosti sa zodvihol čierny vlčiak, nastražil uši a tlmene zaštekal. Chlapec mierne vzpažil ruku, pes vyskočil a rozbehol sa okolo bazénu. Keď dobehol, hruďou sa oprel mladíkovi o lýtko. Chlapec sa naširoko usmial, počuchral psovi srsť na hlave a udržujúc s ním neviditeľný kontakt končekmi dlhých prstov, zamierili k posilňovni...
Zo spomienok vytrhol Ivonu závan chladného vzduchu. Zavrela okno a hodila sa na váľandu: "Och leto, ty bláznivé horúce leto... och, Igor..."
Pohrúžená do spomienok si nevšimla, keď Zuza vošla do izby. Zaregistrovala až hrkot bielych pasteliek, ktoré vysypala na stôl.
"Dvadsať som predala. Fajn, nie?" - opýtala sa Zuza.
"Fajn," - zopakovala Ivona mechanicky, zošuchla sa z váľandy, zavrela laptop, uložila ho do puzdra so zipsom, z bloku vytrhla papier a napísala: "Zbohom Filip. Vraciam ti ho. Je mi nanič. Ja som v ňom žiadnu dušu nenašla."
"Daj mu to, keď príde," - podala papier Zuze, obliekla si vetrovku, do vrecka strčila fotografiu a vyšla z izby.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Ľubomír Foltán na narodil 26. marca 1948 v Partizánskom, žije a pracuje v Nitre. Je novinárom, ostatných dvadsať rokov ako redaktor TASR. Venuje sa aj písaniu poviedok, fejtónov a príbehov. Je dvojnásobným finalistom súťaže Poviedka (v rokoch 2001 a 2004), víťazom súťaže Literárneho fondu na pôvodný dramatický text v kategórii rozhlasových hier (2001) a laureátom viacerých regionálnych literárnych súťaží. Publikoval v denníku SME a Pravda, Almanachu Nitra, Literárnom týždenníku, rakúskom kultúrnom mesačníku Klub, v regionálnej tlači a v Slovenskom rozhlase.
Autor ilustrácií Daniel Brunovský sa narodil v roku 1959 v Bratislave. Profesionálne sa venuje maľbe, grafike, kresbe, šperku a nábytkovému dizajnu. V roku 2003 o ňom napísala monografiu Helena Markusová.
