|
Kaviareň Stefanie, teda Štefánka, prešla počas svojej histórie mnohými premenami. Po roku 1900 pred ňou napríklad zriadili otvorenú záhradu pre hostí (v prvej polovici 19. storočia stál na tom mieste drevený kríž). Pred prvou svetovou vojnou sa stala obľúbeným miestom stretnutí vyššej spoločnosti, o niekoľko desaťročí zase umelcov, hlavne literártov. FOTO - ARCHÍV MESTA BRATISLAVY |
Hlavné stany umeleckej stratégie
Keď začiatkom osemdesiatych rokov na radosť verejnosti zrenovovali bratislavskú kaviareň Štefánku, väčšina jej hostí - najmä literáti pokročilejšieho veku - sa tejto milej udalosti už nedožila. Paradoxný osud si zavystrájal menovite v prípade Jána Smreka. Vyradil ho z inštalačnej elity doslova pár dní pred slávnostným aktom: jeho, iniciátora a protežanta tejto doslova "vládou sledovanej stavby". Okrem neho chýbali v čestnej suite slovutných spisovateľov bývalí štamgasti E. B. Lukáč, Ján Čajak, Pavol Horov a desiatky ďalších ľudí od pera, ktorí v uplynulom polstoročí obdierali jej útulné, plyšom potiahnuté boxy.
Štefánka totiž patrila (žiaľ, vari naveky jej bude prislúchať už iba minulý čas) k poslednému výkriku či stonu niekdajšieho typu kaviarní, ktoré svojím zázemím, zástojom a fluidom nahrádzali a predstavovali útulky, zábavné miesta, pracovné priestory a debatné kluby.
Slávne umelecké kaviarne
Literárne kaviarne ako pojem prišli na svet niekedy v polovici devätnásteho storočia. Ich módnosť silnela, vyvrcholila medzi dvoma svetovými vojnami v európskych metropolách či centrálnych mestách: Paríži, Viedni, Prahe, Budapešti, v Ríme, ba dokonca v trochu inej podobe v "krčmovej" Moskve. Zriedkakedy znamenajú iba stádové zhromaždisko literátov (umelcov, bohémov); poväčšine predstavujú rušnú arénu alebo tichý azyl pre náhľadové diškurzy, umelecké grupovanie, taktiku a výboje.
Tie najslávnejšie z umeleckých kaviarní (rímska Antico café Greco alebo francúzska Rotonda) inšpirovali umenie a napokon samy prešli do literatúry a sklasičteli. Nad dobrým tuctom pražských kaviarní prvého rangu nesporne kraľovala Unionka. Poslední skalní návštevníci, svedkovia jej slávy i súmraku, vydali na jej počesť pamätník Kavárna Union, čoho sa nedostalo ani jednej z jej najvážnejších súperiek: Národní, Metru, Slávii.
Prirodzene, v tejto oblasti nezaostala ani naša skromnejšia Bratislava, aj keď cvengom mien sa ťažko môže merať so spomínanými metropolami.
Kaviarne sa vyberali podľa určitých kritérií, podľa gusta i náhodne. Návštevníci po dlhé roky zostávali verní jednej. Nové generačné a skupinové vlny sa separovali nielen programovo, ale aj kaviarensky, "krčmovo".
Bezvízový styk Grand - Luxor
Polstoročie života literárnych kaviarní - to je kus pestrých, zaujímavých dejín nášho hlavného mesta i literatúry. V zornom uhle môjho najintenzívnejšieho kaviarenského účinkovania výrazne pableskuje kaviareň Grand, ktorá sa stala stálym domovom niekdajšej avantgardy, skupiny nadrealistov. Za jej boxami vyvrelo množstvo myšlienok, súbojov, súladov, zrodili sa nápady, spoločné almanachy, jednotlivé zbierky. V susedstve surrealistov zaujali dvojstôl miešanci stavovských všehochutí, výtvarníci, spisovatelia, prekladatelia a publicisti, ako aj zablúdilci z Luxoru, kde strmel vtedajší slovenský Parnas na čele so Smrekom, vládcom Elánu, Komornej knižnice - teda lákavých honorárov.
Medzi Grandom a Luxorom kvitol čulý "bezvízový" styk, spojený s pašeráctvom antikonformných príspevkov do stĺpcov oficiálnej literatúry.
Noviny, časopisy aj knihy
Súperiaca kaviareň Metropol pozvoľna strácala lesk odchodom skupín i jednotlivcov; iba domovo bezprizorný Spolok spisovateľov mával aj naďalej v jej klubovni členské schôdze. Astória si držala štandard hlavne hornou časťou, "galériou", kde medzi boxy filatelistov a literátov vrazili svoj klin ochotné slečny bratislavské, ostentatívne sa ovievajúce Elánom a Kostrovou Ave Evou. Nech slúži ku cti týchto kaviarní, že okrem tucta bežných novín abonovali aj duchovné plody svojich hostí: časopisy, almanachy, knižné výtlačky.
Začiatkom mája prikotvila k ľavému brehu Dunaja kaviareň Boon, ktorá slúžila do babieho leta. Na palube Boonky redigoval E. B. Lukáč tranosciovskú Tvorbu a stiahol za ňou svojich prispievateľov. Z opačného brehu sa nostalgicky vyškierala Hitlerom ukoristená záhradná Aucafé, ktorá bývala miestom majálesov a letných šibriniek.
Chátrajúci Dax dožíval z nezvalovskej slávy v skupinke obdivovateľov románu Jak vejce vejci. Krym ešte stál bezpečne z dostrelu kaťuší a nosil meno Bláha. Štefánka sa chystala na novú, povojnovú krv a jej hlavný čašník pán Kiss si ešte nemusel mladiť fúzy čiernym vixom.
(Úryvok, medzititulky - SME)
Súčasťou edície Bratislava - Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin - Vydavateľstvo PT, je aj kniha Štefana Žáryho Bratislavský chodec. Autorova spomienková esej je zameraná na nadrealizmus a Bratislavu štyridsiatych rokov 20. storočia, preto sa v nej prelínajú imaginatívne poetické obrazy Starého Mesta s dokumentárnymi faktmi či portrétmi spisovateľov a básnikov.
