Africké dobrodružstvo sa nezaobišlo bez cadeau, chceli ho všetci

Ešte pre koncom roka 2005 sa na trať 1. ročníka diaľkovej motoristickej rely Budapešť - Bamako (hlavné mesto Mali) vydala jediná slovenská posádka, manželia Ulrichovci z Bratislavy. Aj vďaka tomu, že Juraj, majster Slovenska v kros country rely z roku 2003, už raz podobnú cestu absolvoval, sa im hneď v premiére na tomto podujatí podarilo vyhrať. Posádky prešli počas 15 etáp takmer 7600 km. Cez Maďarsko, Slovinsko, Taliansko, Francúzsko, Španielsko, Maroko, západnú Saharu, Mauretániu a Mali. Ulrichovci si cestu predĺžili ešte aj do Guiney a Senegalu. Až po návrat na Slovensko pred niekoľkými dňami absolvovali 18-tisíc kilometrov.

Táto diaľková rely je lacnejšou alternatívou známejšieho Dakaru a za víťazstvo neboli žiadne odmeny. Zážitky sa však aj tak zaplatiť nedajú.

"Do cieľa sme síce prišli ako prví, no nevedeli sme, ako sme na tom v celkovom hodnotení. Vlastne sme to nevedeli počas celej súťaže. Našu jazdu zaznamenával počítač, po ceste sme plnili úlohy, hľadali fiktívne poklady alebo miesta a všetko sa vyhodnocovalo až po dojazde všetkých áut do cieľa," vysvetľuje Daniela Ulrichová, ktorá takéto africké dobrodružstvo absolvovala po prvý raz. "Raz sme mali nájsť štyri nezvyčajné veci a v jednej z nich akýsi poklad. Viacero posádok naraz sme prekopali takmer pol dediny, ale nič sme nenašli. Podľa záhadne sa tváriacich domorodcov sme usúdili, že oni sa o poklad už postarali."

Podľa nej sa prístup afrických ľudí, najmä detí, líši od štátu k štátu. "V Mauretánii a v Senegale sú nepríjemní, ak im nič nedáte, v pohode si to aj ukradnú. Zrejme sú už pokazení z minulých rokov, veď už dlhšiu dobu sa tu jazdí rely Dakar. V Guinei a v Mali boli milí, usmievaví, uspokojili sa aj s malým darčekom a často nám poradili pri orientácii."

Kapitolou samou osebe sú v afrických štátoch policajti a colníci. Bez nejakého darčeka takmer nemáte šancu u nich pochodiť. "Ovládajú len veľmi lámanú angličtinu a po francúzsky tiež vedia spoľahlivo len jedno slovo - cadeau, teda darček. Každý z nich sa tvári, že jeho pečiatka je najdôležitejšia, za všetko si niečo vypýtajú. Kontrolovali nás aj každých 10 kilometrov, ale na hraniciach nás behom kilometra zastavili napríklad aj trikrát. Rozdávali sme tričká, perá, papier na písanie, šiltovky, niekedy si však vypýtali aj mobil či fotoaparát. Mnohokrát sme museli vyťahovať peňaženku. Keď nás tieto praktiky už frustrovali, tvárili sme sa, že ničomu nerozumieme a že sa vlastne ani tak veľmi neponáhľame. A nakoniec sa dalo ísť ďalej aj bez prezentu," hovorí Juraj Ulrich.

Podľa neho počas celej cesty nebol problém s jedlom. Zásoby z domu stačili, dokupoval sa len chlieb, bagety či balená voda. Aj na africkom kontinente sa pomery zlepšujú, oproti vlaňajšku pribudli obchody, hotely a kvalitne vybavené a strážené kempy, kde posádky prespávali. Aj auto vydržalo bez väčších problémov. Stabilne pekné počasie bez obávaných pieskových búrok narušili iba menej očakávané silné dažde na západnej Sahare, kde účastníci rely trávili koniec roka.

Smerom tam bolo šoférovanie hlavne mužskou záležitosťou, na ceste späť sa viac za volant dostala už aj manželka. "Cestu domov sme si natiahli na dva týždne, aby sme sa popozerali aj po iných zaujímavých miestach. Najhorší bol prechod do Európy. Z tepla do krutej zimy, aká tu vládla."

Obaja sa zhodujú, že očakávaná "ponorková kríza" neprišla. "Iba trocha nervozity, keď sme blúdili, inak nie," spomína Daniela a Juraj sa pridáva: "Zažil som to vlani, keď sme s troma kamarátmi mali v aute celý deň tichú domácnosť. Aj večer sme si každý išli po svojom. Teraz nebol problém, možno preto, že s manželkou sa dokonale poznáme a dokážeme sa tolerovať."

PROKOP SLOVÁČEK