Fako medzi prvými olympionikmi

Karol Fako (nar. 21. 11. 1931) je Bratislavčan ako repa. Keď mal pätnásť, už ho tréner mladých M. Polóni zavolal medzi svoje deti. Svoj talent predtým ukázal na Miletičovej, kde mali športové kráľovstvo saleziáni. Karol rád prišiel na Tehelné pole, hoci sa dosť dlho rozhodoval medzi vodáctvom a hokejom. Vybral si hokej a dobre urobil. Zaradil sa medzi diamanty slovenského hokeja, prežil krásnu i úspešnú kariéru a keď mal už sedemdesiatku na krku, zrátali mu to a zaradili ho do Siene slávy medzi najväčšie esá tohto športu pod Tatrami.

Hral pred 50 000 divákmi

V hokejovo silnej ČSR sa už ako 18-ročný dostal do kádra reprezentačného mužstva a čoskoro pochodil pol Európy. V roku 1951 bol na historickom zájazde našich v ZSSR, kde hral dvakrát (2:5 a 2:7) na otvorenom štadióne pred 50 000 divákmi proti takým borcom, akými boli Pučkov, Sologubov, Tregubov, Bobrov, Babič či Šuvalov. V roku 1956 bol jedným z prvých hráčov, ktorý bojoval v B-mužstve ČSR v Prahe proti Kanade. Dres s levíčaťom a dvojkrížom si obliekol v oficiálnych zápasoch A-mužstva (1949 - 60) 29-krát a dal v nich deväť gólov. Z MS má bronzovú medailu získanú v Bratislave i Prahe 1959 a v tom roku si k nej pripojil aj zlatú z ME.

Bol jedným z prvých hokejistov, ktorí okúsili olympijskú atmosféru. V roku 1960 cestoval spolu s Golonkom a Starším do ďalekého Squaw Valley v USA. Boli tam takí hráči ako Gut, Tikal, Potsch, Bubník, Pantúček, Danda, Jiřík... Nedarilo sa im k spokojnosti, obsadili až štvrté miesto. Karol dobre všetko vnímal, hrával po Európe v prípravných zápasoch, no ZOH presedel iba na striedačke, nenašlo sa pre neho miesto. S Golonkom a Starším hrával Vlach.

S hokejkou aj v sedemdesiatke

Jeho ligová púť sa začala už v roku 1948, keď nastúpil iba 17-ročný za belasých v Č. Budejoviciach. To ešte vykal takým hráčom, akými boli Kuchár, Reimann, Reitmayer, Fábry, Bolard... A vydržal na ligovom ľade 14 ročníkov! Roku 1952 narukoval a takmer päť rokov nosil vojenskú uniformu v ATK, ÚDA i Tankistovi Praha a tam vybojoval jedno druhé miesto v lige. Vrátil sa domov a v Slovane hral až do roku 1964, potom rok pomáhal v Hodoníne. Zohral 311 zápasov a dal 121 gólov, hoci ho diváci považovali najmä za nahrávača Golonkovi či Staršiemu, alebo Černickému. On vedel všetko a pre variabilnú hru bol miláčikom publika. Neraz ho vyhlásili za najlepšieho nahrávača v lige.

V pamäti divákov ostal tento vždy veselý a zhovorčivý, nevysoký a kamarátsky chlapík najmä potom, keď roku 1959 na MS v Prahe vyhral proti Kanade buly a po jeho prihrávke strelil Vlach gól na 5:3, ktorý znamenal pre našich bronz. Keď mal 35 rokov, bolo jasné, že hokej je jeho životom a že ho neopustí. Viedol ako tréner vo svojom Slovane dospelých i mladých, nepohrdol ani BEZ Bratislava. V zahraničí si ho chválili v rakúskom WEV Viedeň, vo švajčiarskom EHC Thun a EHC Untersee, v Taliansku zase v EHC Ritten. Stále žije v Bratislave a ostáva aj pri ľade. Mladí sú vďační, že sa môžu chváliť, ako ich trénuje ujo Karol Fako.

Autor: IGOR MRÁZ