Bystrouška rozpráva príbehy krvi

Čo môže byť lepšou pozvánkou na české divadelné predstavenie ako cena za najlepšiu inscenáciu? Minulý rok je získala Liška Bystrouška v réžii Antonína Pitínskeho a Slovácke divadlo, v ktorom mala premiéru, hneď obsadilo druhé miesto v rebríčku českých divadiel. Iba o jediný hlas za pražským Divadlom Na zábradlí a to už je výkon.

Jan Antonín Pitínsky sa na svojich púťach po divadlách z času na čas zastaví aj v Slováckom divadle v Uherskom Hradišti, kde už s úspechom inscenoval Gazdinu robu a Dostojevského Bratov Karamazovcov. Posledné zastavenie zakončil 6. novembra premiérou vlastnej dramatizácie Lišky Bystroušky.

Lišku Bystroušku a ďalších členov kolektívu lesnej aj ľudskej hávede si vymyslel Rudolf Těsnohlídek, inšpirovaný ilustráciami poľovníka a maliara Stanislava Lolka, ktoré vychádzali vo vtedajších Ľudových novinách. O ilustrácie a obľúbené hanácke humoresky sa opieral aj Leoš Janáček pri písaní svojej slávnej opery.

Úspešnosť Pitínskeho inscenácie spočíva v jeho osobitej invenčnosti. Plne využíva svoje nielen hudobné, ale múzické cítenie, vrátane citu pre lyriku. Prečo má potom inscenácia podtitul Príbehy krvi? Hoci sa Pitínsky pridŕža Těsnohlídkovej predlohy dosť tesne, netradičný je výklad príbehov. Všíma si a po svojom rieši problém neslobody, ktorá môže a väčšinou aj plodí násilie. Pitínskeho pohľad je často nemilosrdný, necháva dominovať v prírode bežné, ale predsa len surové, agresívne scény aj scény cudné a výrazne erotické zároveň.

Herectvo Jitky Joskovej (Bystrouška) je preto skvelé, že dokáže režisérovu predstavu stelesniť harmonizovaním protikladných čŕt - je ľstivá, ako sa na líšku patrí, ale snaží sa byť a zostať nevinná a čistá. Nie je toto typická etická dilema doby? A takých je v novej inscenácii veľa.

Pitínskeho umenie sa prejavuje hlavne v práci s hercami. Nepomáhal im napríklad typizujúcimi zvieracími kostýmmi, ale každý čin museli vyjadriť adekvátnym, až pantomimickým pohybom. Tu je obdivuhodná práca choreografa Igora Dostálka, ktorý našiel pre každé zviera charakteristický, ale nie prvoplánový pohyb.

Veď vraj realizačný tím bral prvé skúšky natoľko vážne, že sa všetci vybrali do lesov pri Brne, kam Těsnohlídek situoval svoje príbehy. Kamila Pulca, predstaviteľa hájnika, zase Pitínsky vzal do hájovne pod hradom Buchlov, aby sa od skutočného hájnika naučil, ako správne nosiť pušku a iné "živé" detaily.

Pitínskeho Liška Bystrouška teda nie je tým, čím obvykle býva - žartovnou i sentimentálnou fraškou zo života zvierat a ľudí. Sám režisér ju nazval veľkou fantazijnou tragédiou, pretože je to predstavenie o hlbokých a vážnych veciach. O citlivosti zvierat a krutosti ľudí, ale aj o krutosti zvierat a ľudskej citlivosti.