V Bratislave sa konali každý utorok trhy na Hlavnom námestí. Na obrázku dobová kresba námestia od K. H. Frecha.
Mrzák s barlami na stredovekom obrázku nápadne pripomína jarmočného zlodeja Stutfaula z najstaršieho prešporského zatykača.
Najpočetnejšiu kategóriu zlodejov v stredovekom Prešporku tvorili jarmoční zlodeji. V ruchu, zmätku a tlačenici jarmoku či trhu sa dokázali zmocniť množstva tovaru. Najčastejšie sa kradlo súkno, oblečenie, obuv, všakovaké remeselnícke výrobky či náradie a v neposlednom rade aj potraviny, ovocie a zelenina. Veľmi výnosným bolo odrezávanie mešcov s peniazmi, ktoré sa kedysi nosili zavesené na opaskoch. Na takéto krádeže sa však odhodlali iba zlodeji, ktorí mali mimoriadnu zručnosť a dlhodobý cvik. Jarmoční zlodeji sa ukradnuté veci snažili čo najrýchlejšie predať, a to najmä židovským obchodníkom či mestským krčmárom, ktorí na nakradnutom tovare tiež dobre zarábali.
Jarmoční zlodeji to však kedysi nemali ľahké. Predstavitelia mesta im totiž oddávna venovali zvýšenú pozornosť. Viedla sa napríklad evidencia dolapených zlodejov, zapisovali sa ich mená a charakteristické črty. Pri spisovaní podozrivých si okolité mestá navzájom poskytovali informácie o ľuďoch z podsvetia. Prvý zachovaný písomný zoznam jarmočných zlodejov v Prešporku nie je síce presne datovaný, no podľa ostatných záznamov v najstaršom mestskom súdnom protokole (stredovekej úradnej knihe s názvom Aechtbuch) možno usúdiť, že pochádza z obdobia okolo roku 1437.
Mená a opisy jarmočných zlodejov sa zvykli vyhlasovať aj verejne, a to najmä v súvislosti s najväčším prešporským jarmokom, ktorý sa konal týždeň pred a týždeň po dni svätého Vavrinca (10. augusta). Preklad po nemecky písaného úradného záznamu, ktorý je vlastne akýmsi stredovekým zatykačom, nám priam plasticky približuje panoptikum jednotlivých prototypov podsvetia: „Registrovaní zlodeji a zlodejky, ktorí zvyčajne postávajú všade na jarmokoch. Teda po prvé istá Nessová, ktorú odsúdili vo Viedni.“
Tá pred popravou udala aj rad ďaľších zlodejov: svojho druha Václava z Obernbergu, ktorého taktiež popravili. Ďalej sú v zozname uvedené tieto mená, prídomky či prezývky: zlodej Kolblein (vo voľnom preklade teľacinka), Michal Tziegelknecht (čiže pôvodne zaiste tehliarsky pomocník) s jedným uchom, jednooký Mikuláš a jeho žena, Jansen zvaný Červený a jeho žena Kunigunda, istá Schilltendorferová a jej muž Hans Schilltendorfer, žena kachliara z Matzersdorfu, akýsi Heinczel, ktorý zvyčajne kradol pred Škótskym kostolom vo Viedni, dve sestry prezývané Sestričky (čo však bolo len zdvorilejším pomenovaním vykonávateliek najstaršieho ženského remesla) zo Steinesdorfu, Hans Mair z Klosterneuburgu so ženou Margarétou, akýsi Hennsel (Janko) z Marcheggu. Zoznam uzatvára istý Stutfaul (v preklade lenivé stehno), chodiaci o barliach a Toník zvaný Kúpeľník.
Je pozoruhodné, že v 19-člennom zlodejskom panoptiku sú v nezvykle vysokom počte zastúpené ženy, čo poukazuje na svojský spôsob emancipácie nežného pohlavia v stredoveku. Ďalej je zaujímavé, že všetky uvedené osoby mali domovskú príslušnosť v susednom Rakúsku a že v iných súdnych písomnostiach starého Prešporku sa nespomínajú. Azda si dali pozor a jarmokom v meste nad Dunajom sa radšej vyhli.
VLADIMÍR SEGEŠ, autor je historik
FOTO – ARCHÍV
