David Antony: Amsterdam

David AntonyDrahý priateľ,

nečakám, že ma hneď pochopíš, chcem len, aby si vedel, že som sa o Tvojho syna postaral ako o svojho vlastného. Tento list je takpovediac jediná správa o tom, ako to naozaj bolo. Ako sa to celé takmer pokazilo.

Tvoj syn Peter mi zavolal v sobotu podvečer. Ako vždy po poľovačke som bol zaneprázdnený čistením pušiek. Zvonenie telefónu ma vytrhlo zo sústredenia. Jeho mladý hlas znel trochu nervózne. Povedal, že ho za mnou poslal jeho otec, že by mohol u mňa cez víkend prespať. Ty si ho za mnou poslal.

Chvíľu mi trvalo zorientovať sa. Potvrdil som mu, že je to v poriadku, dokonca som mu povedal, že to pre svojich priateľov robím často. Iba preto, aby sa uistil, že je u mňa vítaný. Oznámil mi, že je už na stanici a popísal miesto, kde ma bude čakať.

Vyzdvihol som ho päť minút po dohodnutom termíne. Stál pod stromom a pofajčieval. Čakal som, že bude starší. Svoje veci naložil do kufra, odhodil cigaretu a nasadol. Nemohol som si ho poriadne obzrieť, piatková dopravná špička vrcholila. Zato si on celý čas premeriaval mňa. Opýtal som sa ho, ako sa má otec. Ako sa máš. Možno Ťa to zarmúti, ale neodpovedal. Namiesto toho povedal, že by radšej prespal u kamarátov, no jeho otec to tak nechcel. Ty si to tak nechcel.

Povedal, že odchádza do Holandska, lebo nechápeš jeho problémy. Vraj si na neho prísny a zveličuješ. Napriek tomu Ťa poslúchol a zavolal mi. Akoby Ti chcel urobiť ešte jednu láskavosť. Očividne bol na Teba nahnevaný. Aby som odviedol jeho pozornosť, povypytoval som sa ho na jeho plány v Holandsku. Táto otázka ho rozveselila. Rozprával mi o multikultúrnom meste a generácii mladých ľudí z celého sveta, ktorí tam prišli žiť nové životy. Tvrdil, že aj on potrebuje takúto zmenu, lebo mu už pár vecí nevyšlo a má veľké problémy. Také, ktoré najlepšie vyrieši veľká zmena. Zasmial som sa, lebo takto som to pred pár rokmi urobil aj ja. Povedal som mu to. Chcel som sa s ním trošku zblížiť. Mal u mňa stráviť víkend a zatiaľ ma považoval za takého suchára, ako si Ty. Kým sme prišli domov, viac neprehovoril.

Po večeri som ho chcel zobrať do mesta na pivo, ale on mal iné plány. Vraj sa pred odchodom do Holandska ešte musí stretnúť s akýmsi Alexom. Pripomenul som mu, že toto je veľké mesto a jeho otec by bol nerád, keby sa jeho osemnásťročný syn po večeroch túlal. Ty by si nebol rád.

Ponúkol som sa mu, že ho odveziem. Chvíľku na mňa nechápavo hľadel a potom sa spýtal, či mi to naozaj nerobí problém. Úprimne som odpovedal, že to s radosťou urobím.

Ulicu, v ktorej sa mal nachádzať nočný klub, som poľahky našiel. V tejto časti mesta som už dlho nebol, netušil som, že tam nejaký klub existuje. Zastali sme pred budovou s červeným neónovým nápisom. Ľudia postávali v skupinkách okolo zaparkovaných áut, z ktorých znela hlasná hudba. Niekde sa tancovalo, inde popíjalo. Stmievalo sa a ulica sa plnila zabávajúcou sa mládežou a marihuanovým dymom. Na priečelí budovy bez okien blikal obrovský nápis - The Edge. Nechal som Petrovi číslo na taxislužbu a moju adresu. Dohodli sme sa, že do dvanástej bude späť u mňa. Pred tým, než sa so mnou rozlúčil, pripomenul som mu, že za neho cítim veľkú zodpovednosť, že by sa jeho otcovi nepáčilo, že ho nechávam samého. Tebe by sa to nepáčilo.

Otočil som auto. Chvíľku som ešte Petra sledoval v spätnom zrkadle, potom som sa pohol preč. Kým som vyšiel z ulice, rozjarení ľudia na mňa pokrikovali a mávali mi. Keď mi jeden mladík udrel rukou po kapote auta, rázne som pridal. Bolo trištvrte na deväť, zotmelo sa len pred chvíľou.

Doma som vypil pivo, ktoré som teraz mohol piť s Petrom. Okrem jeho vecí v izbe nič nenaznačovalo, že tu niekedy bol. Potom som si zapol televízor a ľahol na gauč.

Zobudil som sa oblečený v nezmenenej polohe. Od sucha v ústach ma štípalo v hrdle. Keď som sa posadil, zatočila sa mi hlava. Zaspal som pred televízorom. Vstal som, vošiel do kuchyne a z chladničky si vybral plechovku piva a na pár dúškov som ho vypil. Vošiel som do spálne, vyzliekol sa, otvoril okno a ľahol si spať. Zhasol som a pohodlne sa uložil. Zvonku sa ku mne tlačil šum prechádzajúcich áut a vzdialené húkanie autoalarmu.

Nedošlo mi to hneď. Pár minút mi trvalo, než som si všetko naplno uvedomil, než som pochopil, akú zodpovednosť som prijal. V tom momente som na chvíľu úplne ohluchol. V ušiach mi znel iba vlastný tep. Presne ako tá rýchla tanečná hudba, ktorú som počul pred klubom. Zažal som svetlo a pohľadal hodinky. Toto nebolo v pláne. Ľutoval som, že som sa na to vôbec dal. Bolo pol druhej a ja som práve opäť myslel na Teba.

Najprv som sa snažil Petrovi zavolať na mobil, ale bol vypnutý. Roztraseným hlasom som mu nechal záznam na odkazovači. Textovú správu som temer neposlal, tak sa mi potili ruky. Najjednoduchšie by bolo zbaviť sa Petrových vecí a tváriť sa, že u mňa nikdy nebol. Že ku mne vôbec nedorazil, že so mnou nehovoril. Takú bezradnosť som v živote necítil, ale potom som si spomenul na Teba. Rozhodol som sa urobiť to, čo by si urobil aj Ty. Zobral som si iba nevyhnutné veci a vyrazil som. Jazda nočným mestom ma vždy veľmi bavila, ale v tú noc som na nič také nemyslel. Cestou som dookola vytáčal číslo Petrovho mobilu. Nikto neodpovedal.

Ani nie za pol hodiny som bol opäť pred klubom. Ulica žiarila reflektormi desiatok áut, bolo v nej plno ľudí. Z každej strany hučala iná hudba, zvuk sa zlieval do ohlušujúcej kakofónie. Hľadal som Petrovu tvár. Aj sa mi videlo, že som ju niekoľkokrát zazrel, ale došlo mi, že som ho dnes videl prvýkrát v živote. Veď ani si nepamätám, čo mal oblečené. Ulicu som prešiel až na koniec, ale Petra som nenašiel. Vydal som sa teda smerom ku klubu. Každú chvíľu do mňa niekto narazil a ospravedlňoval sa. Svojím vekom som tam vôbec nezapadal. Budil som až priveľký rešpekt. Všelikto po mne pokrikoval, niektorí si robili žarty, že si pre nich prišiel ich otec. Bol to príjemný pocit. Pri slove otec sa otáčalo veľa hláv. Úsmevy mizli z tvárí, každý si chcel byť istý.

Blížiac sa ku klubu, jedna z vrstiev hluku v ulici zosilnela. Keď som dorazil k nemu, počul som už iba jasnú rytmiku prichádzajúcu zvnútra budovy. Pred vchodom ma zastavila ochranka. Tvrdili mi, že je plno a ak chcem ísť dnu, tak si mám vystáť rad. Viem, čo si myslíš. Nemohol som si dovoliť čakať. Obaja chlapi vyzerali veľmi mohutne a boli určite ozbrojení. K jednému z nich som sa naklonil, lebo som nechcel, aby ma počuli okolostojaci. Čo som mu povedal, počul iba on. Keď sa odtiahol, znova na mňa pozrel, o krok odstúpil a ukázal, že mám vojsť. Jeho kolega pozeral udivene na neho, ale on mu iba posunkom ukázal, že je to v poriadku. Keď som schádzal dole schodmi do klubu za sebou som začul roztržku čakajúcich a vyhadzovačov. Zišiel som až dole a otvoril dvere. Ovalil ma sladký hustý vzduch a decibely. Všetky ostatné zvuky zanikli.

Krv mi pulzovala v rytme hudby. Keby som prestal dýchať, tie basy by moje srdce a dýchanie poháňali namiesto mňa. Zastal som na kraji najväčšej miestnosti a pokúšal som sa rozhliadnuť. Vzduch bol vydýchaný, len s námahou som sa dokázal sústrediť. Nič nemalo stálu farbu, každú sekundu prevládal iný odtieň. Celý priestor takto dostával akúsi náhodnú elasticitu. Siluety tancujúcich sa pohybovali nepredvídateľnými smermi. Mohol by som sa na to pozerať aj hodiny. Zakrútila sa mi hlava. Chcel som sa oprieť, aby som nespadol. Stena sa však zdala len veľmi nestálou oporou. Keď som sa jej dotkol, pulzovala v rytme hudby, akoby sa každým úderom posunula o pár milimetrov dozadu. Predierajúc sa k baru sa o mňa obtierali spotené telá nabité energiou. Všetko sa podriadilo vytvoreniu dokonalej ilúzie. Dvakrát som obišiel celý priestor, ale Petra som nezazrel.

Keď som na chvíľu zastal pri bare, bol som spotený aj ja. Zavolal som najbližšieho barmana a opýtal sa na Alexa. Zatváril sa nechápavo a keď som mu potvrdil, že nechcem nič piť, zobral objednávku od chlapíka vedľa. Áno, myslíš si správne. Aj ja som na ňom hneď zbadal, že vie o kom hovorím.

Keď som ho oslovil druhýkrát, povedal som mu, celkom zblízka, že potrebujem s Alexom okamžite hovoriť. Keď počul to meno znova, zvážnel a zneistel. Zmätene gestikuloval a čosi si vysvetľoval so svojím kolegom. Vrátil sa ku mne a povedal, že nechce mať problémy, takže mám ísť dozadu za bar, že on niekoho zavolá. Obišiel som teda bar a zapálil si cigaretu. Nestihol som dofajčiť a prišli dvaja vyhadzovači a pýtali sa, čo chcem od Alexa. Nemal som dôvod zakrývať, bol som úprimný. Povedal som, že hľadám Petra, lebo jeho otec chcel, aby som sa oňho postaral. Ty si chcel, aby som sa oňho postaral.

Vysvetlil som im, že sa tu mal stretnúť s nejakým Alexom, ale o ňom akoby nikto nechcel hovoriť. To meno aj tentoraz zmenilo situáciu. Chlapi sa na seba pozreli, jeden z nich povedal, že do toho ma nič a že tomu mám dať pokoj. Potom ma vyviedli von. Netušil som, kto je Alex, ale je isté, že jeho meno pôsobilo ako kódové slovo, heslo alebo prinajmenšom pozvánka do problémov. Akoby ho tu poznal každý. Meno Tvojho syna im nehovorilo nič.

Keď ma doviedli až na ulicu, jeden z vyhadzovačov do mňa strčil a povedal, nech idem domov a o nič sa nestarám, lebo zle dopadnem. Ostal som zaskočený. Keď som prechádzal pár metrov od klubu, ľudia sa mlčky rozostupovali. Ako vždy pôsobila takáto scéna veľmi šokujúco. Na chvíľu ich vytrhla z bezstarostnej zábavy. Sadol som si k múru obďaleč. Neviem, ako dlho som tam sedel, možno dvadsať minút, možno hodinu. Znovu som zatúžil zbaviť sa Petrových vecí a zahladiť stopy. Vyrazil som smerom k parkovisku, keď sa na budove klubu otvorili bočné dvere, odkiaľ vyšla skupinka ľudí. Boli medzi nimi aj tí dvaja, ktorí ma vyviedli. Stál som tesne pri múre, nikto ma nemohol vidieť. Aj napriek únave som hneď pochopil, čo vidím. Bol medzi nimi aj Peter. Nasadli do čiernej limuzíny a vyrazili. Opäť som rozmýšľal, čo by si asi v tejto chvíli urobil Ty.

Šprint k môjmu autu mi netrval dlho. Mierili na výpadovku na mestský okruh. Dohonil som ich za dve minúty. Udržiaval som dostatočný odstup, cesta bola temer prázdna. Väčšina áut boli taxíky. Policajtov som našťastie nikde nevidel. Je viac vecí, ktoré by som im dnes večer nevedel vysvetliť. Vôbec by som im nemohol zastaviť. V prázdnych uliciach by som im síce mohol ujsť, ale čo s autom, ktoré som sledoval? Nie, takto sa to nemohlo skončiť. Musel by som dobehnúť limuzínu a spôsobiť dopravnú nehodu. Síce by som potom riešil viacero problémov naraz, ale inak by sa asi nedalo.

Keď auto s Petrom po pár kilometroch zabočilo do nákladného prístavu, pokračoval som so zhasnutými svetlami v bezpečnej vzdialenosti za nimi. Zastali pri móle. O pár desiatok metrov ďalej, zahalený tmou, som vystúpil, rýchlo zhodnotil prostredie, smer vetra aj prípadné únikové cesty a presunul sa do najvýhodnejšej pozície. Z auta vystúpili štyria muži. Ďalekohľadom som si overil, ktorý z nich je Peter. Ďalší dvaja boli moji známi vyhadzovači a ten štvrtý, elegantne oblečený tridsiatnik musel byť Alex. Asi vieš, čo som pocítil, keď som zbadal, že tie dve gorily nasadzujú Petrovi putá. Nemal by som Ti to vôbec hovoriť, ale v jeho očiach som zazrel slzy. V očiach Tvojho syna.

Tí dvaja obri ho prinútili kľaknúť si a Alex čosi vysvetľoval. Keď prvýkrát do Petra kopol, založil som do pušky dva náboje. Nebál som sa, robil som to už toľkokrát. Ibaže tentoraz to bolo iné. S pocitom zodpovednosti. Voči Tebe.

Videl som, ako sa Peter snažil čosi povedať, ale Alex sa iba viac rozzúril a udrel ho päsťou do tváre. Ukázal prstom na jedného z chlapov, ktorý Petrovi prelepil ústa lepiacou páskou. Alex vytiahol zbraň a podal ju druhému mužovi. Môžem Ťa uistiť, že v tej chvíli som mal nabité a zamierené aj ja. To, čo prišlo potom, som robil úplne spontánne. Pripadalo mi to celkom prirodzené. Keď chlap priložil revolver Petrovi k hlave a Alex o pár metrov odstúpil, ďalej som nečakal. Viem, že to pochopíš, už sa nedalo cúvnuť.

Prvý išiel k zemi ten s pištoľou v ruke, hneď na to aj jeho kolega. Ani nestačil vytiahnuť svoju zbraň. Znova som nabil a zamieril. Alex to dostal na zemi pri aute. Všetko trvalo iba niekoľko sekúnd. Aj keď bolo po všetkom, Peter sa nehýbal. Nepamätám si, ako som sa dostal k nemu. Ako prvé sa mi vybavuje jeho skrvavená tvár. Vzápätí som si uvedomil, že je to krv niektorého z vyhadzovačov. Prehľadal som mŕtvolu a našiel kľúče od pút. Keď som ich odomkol, Peter si voľnými rukami strhol pásku z úst. Chcel mi niečo povedať, ale oslovil som ho prvý. Vysvetlil som mu, že musíme čo najrýchlejšie odísť.

Keď Ti píšem tento list, je už nedeľa skoro ráno, vonku sa brieždi na celkom pekný, slnečný deň a Tvoj syn je vo vlaku do Amsterdamu. Na stanici som si od neho stihol vypýtať Tvoju adresu. Povedal som mu, že Ti chcem napísať list. Vidíš, neklamal som. Keď si ho prečítaš, budeš okrem mňa poznať pravdu aj Ty. Ale chcem Ťa poprosiť, nikdy ju nepovedz Petrovi. Bude to určite to najbezbolestnejšie riešenie. Nechcem, aby vedel, že my dvaja sa vôbec nepoznáme a že sa včera večer dovolal na zlé číslo. Keby sa dovolal správne, nikdy by ma nebol stretol a celé to mohlo byť naozaj úplne ináč.

Tvoj neznámy priateľ.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

David Antony (1976 ) sa narodil v Spišskej Novej Vsi, študoval v Bratislave. Venuje sa najmä písaniu poviedok, ktoré publikuje v časopisoch a na internete. Je víťazom hlavnej ceny literárnej súťaže Jašíkove Kysuce v roku 2001. V súčasnosti pracuje na svojom debutovom románe. Žije na bratislavskom vidieku, pracuje v Bratislave v oblasti informačných technológií.