|
Labyrint 2004. FOTO - ARCHÍV GALÉRIE |
Na stvárnenie plastiky v pravom slova zmysle - vytvarovanej rukami z poddajného materiálu a odliatej do formy - musel prejsť niekoľkoročnou cestou získavania technologických skúseností. Aby mohol vytvoriť sklenú sochu, využíva podobný proces ako pri bronzovej plastike.
"Podmienky na takúto prácu sú veľmi náročné a má ich u nás málokto. Kým v Česku sa odlieva už od šesťdesiatych rokov, u nás začali intenzívnejšie s odlievanými plastikami Zora a Štepán Palovci v 90. rokoch," hovorí kurátorka Eva Trojanová.
Mjartan podľa nej presadzuje vo svojej tvorbe práve tento technologický prístup, najmä z priestorových dôvodov. "Kým optická brúsená plastika otvára vnútorné virtuálne priestory, odlievaná pracuje viac s konkrétnym priestorom," myslí si kurátorka.
Mjartan disponuje architektonickým priestorovým cítením, a preto sa aj vo svojich sklených objektoch usiluje hlavne o prienik priestoru a sklenej hmoty, o ich jednotu.
Často býva hybným elementom u sklených objektov svetlo. V prácach Lukáša Mjartana je svetlo tiež potrebné, ale ako podporný prvok zdôraznenia priestorovosti objektu, jeho meniacich sa priestorových súvislostí. Preto aj objekty konštruuje v geometrických "architektonických" formách. Základné tvary, s ktorými pracuje, sú kruh, štvoruholník a vertikála. Ich kompozície tvoria jednoduché geometrické rastre a obrazce niekedy hieroglyfického charakteru. Pôsobia robustným monumentálnym dojmom. Väčšinou síce majú komorné rozmery, ale uniesli by aj veľkorozmerné spracovanie určené do architektonických interiérov. Výstava v galérii Nova potrvá do konca marca. (dot)
