Jozef Špaček: Lekcia z tvorivosti

S pribúdajúcimi rokmi, strávenými v školských službách, strácala jeseň pre stredoškolského profesora slovenčiny a dejepisu Viktora Murka čoraz viac na príťažlivosti. Preč boli časy, kedy mu toto ročné obdobie prinášalo ťažko vyjadriteľné hlboké rozochvenie na duši a tiež pocity, spojené s očakávaním niečoho nesmierne zaujímavého a vzrušujúceho. Možno to bolo nové víno, ktoré sa mu darilo takmer rok čo rok v preňho dostatočnom množstve a kvalite dopestovať v skromnej vinici od času, kedy prestal s bratmi dorábať víno "po husitsky" - zo spoločného rodičovského vinohradu do jednej kade. Možno to bola skutočnosť, že práve jeseň takmer vždy vítal v spoločnosti aspoň jednej skupiny či triedy študentov, s ktorými si rozumel a mohol im dať najavo, že ho to s nimi baví. Možno...

Aj hodiny, strávené v neďalekých horách, len pár kilometrov od jeho rodného mestečka, mu prinášali s pohľadom na nezvyklé sfarbenie listnatých stromov časti bohatého porastu vcelku veľkého chotára utíšenie prípadného vnútorného napätia a nepokoja. Dokonca sa mu zdali byť čímsi ako pohladením na duši mäkkou, všechápajúcou rukou.

Ostatný rok bol však ešte krutejší ako viaceré predošlé. Začiatkom júna zaúradoval neobvykle krutý ľadovec, po ktorom zostala celá a nezničená iba zanedbateľná časť sľubnej úrody viniča i ovocia. Ani leto sa bohvieako nevydarilo, bolo príliš sucho a tú časť jesene, kedy rád nastavoval tvár tenuškým vlákenkám babieho leta a v nose rád cítil nepomýliteľnú vôňu spálenej zemiakovej vňate, pokazili časté dažde. Všetko toto ho obostrelo do hustej pavučiny mrzutosti, ktorú sa mu dlho nedarilo odhodiť preč.

Až raz sa mu predsa len zazdalo, že už by mohol pominúť čas týchto nesporných otravností. Napodiv to nesúviselo ani s rodinou, ani s vinicou, prácou a pobytom v nej, ale sa to odohralo v škole a u tých najmladších študentov, ktorých učil slovenský jazyk a literatúru, u terciánov.

Bol celkom spokojný s touto triedou, hoci boli na jeho vkus a vek nadmieru hluční, ale väčšinou ich dokázal utíšiť a mohli sa v pozornej miere venovať tomu, čo bolo treba. Spokojnosť mu prinášali najmä hodiny, kedy pracoval len s polovicou triedy a venovali sa v najväčšej miere písaniu slohových prác. Už dávnejšie si u študentov gymnázia overil, že majú celkom radi témy, ktoré by sa dali nazvať uletené, nonsensové či až "haluzné". Dokonca už učil i triedy, ktoré si takéto témy úzkostlivo pýtali, dokonca o ne až žobrali - aspoň tak mu to pripadlo.

So zadávaním takýchto tém nikdy nemal problémy, stačilo len s potuteľným úsmevčekom nadiktovať: "Domáca úloha, na budúcu hodinu napíšte... nové témy - "Kam chodia strigy na brezové metly? Postup ľubovoľný... alebo - Prečo nevidno kominára na Severnom póle v zajatí ľadových medveďov?" Ak začínal učiť primánov, ešte vyplašených a nesmierne detských, u nich uspel najmä so zadaniami typu Prečo si Popolvár nevšimol Snehulienku, keď išiel do Tramtárie po tri citróny? prípadne Čo urobil Janko Hraško, keď zistil, že ho omylom zakryli druhou polovicou vyžmýkaného citróna? Decká väčšinou reagovali spontánne a hlásili sa so svojimi prácami na prečítanie ostošesť.

Len niektorí to prijímali ťažšie, trápili sa nad takýmito témami, skôr by prijali niečo podstatne jednoduchšie a reálne sformulované, napríklad opis sekery, vlastného bytu či vrabca domového, ako tomu boli privyknutí zo ZŠ. O týchto výhradách k jeho metóde sa však väčšinou dozvedal až s dosť dlhým časovým odstupom a zväčša od rodičov tých detí, lebo sa neraz stalo, že aj ich kedysi učil, či im bol dokonca triednym profesorom. V sekunde už mohol akomak pritvrdiť a tak im predostrel aj také námety, ako - Mohol by byť bezhlavý jazdec s hlavami M. Jacksona a Madonny pod pazuchami považovaný za ôsmy div sveta? a tiež - Prečo nemožno vyfotografovať Bielu pani Polaroidom v mliekarni?

Počas takýchto hodín sa dobre bavil pri počúvaní výtvorov na tieto témy, lebo išlo o skutočne neočakávané slovné reakcie na podnety tohto druhu. Mnohé z týchto prác mohol bez problémov využiť aj v školskom časopise ŠTAFETA, ktorý zhodou okolností založil on sám s pár spolužiakmi ako stredoškolský študent v pohnutom roku šesťdesiatom ôsmom a časopis, div sa svete, prečkal aj rok 2000. V tercii z roku 2004 to najprv skúšal s trocha vážnejšími témami, mal nejasný pocit, že i napriek vysvetleniu dvoch základných spôsobov kreatívnej asociatívnosti slov do reťazca či hviezdice by mal byť zdržanlivejší pri zadávaní tých predtým viackrát osvedčených "haluzných" tém na domáce slohové práce.

Terciáni spracovali témy "Kam sa vlieva slza?" či "Koľko poschodí má nebo?" celkom obstojne. Stále to však nebolo ono, nebol taký spokojný a uvoľnený pri ich zanietenom čítaní ako pri počúvaní výplodov ich predchodcov, ktorí sa často až predbiehali v tom, kto z nich využije čo najuletenejšie nápady či spôsob spracovania hocktorej z takýchto slohových hračiek. Mal aj také triedy, v ktorých sa zasa najmä chlapci predbiehali v tom, kto vymyslí v rámci voľnej témy jej čo najmorbídnejší variant. Za prílišné množstvo krvi, podrezaných, otrávených, rozsekaných či výbuchmi rozmetaných údov bol nútený dokonca dávať päťky, hoci sa s takýmito slohmi o pozornosť hlásili aj študenti nesporne schopní, s dobrou štylistickou vybavenosťou a neodškriepiteľnou úrovňou sčítanosti najmä z oblasti hororu či fantasy literatúry, ako aj so znalosťou histórie.

Aktuálnu triedu tercie však túžba po predvádzaní sa v morbídnosti zatiaľ neopantala, takže sa hodiny slohu vyvíjali vcelku podľa jeho predstáv, hoci s miernym pocitom, že tým témam ešte predsa čosi chýba. Skúšal to aj s novou pomôckou, akou sa stali multimediálne cédečká. Nahodil im pár situácií z najjednoduchších rozprávkových hier a nechal ich dotvoriť posledné levely podľa ich predstáv. V ich riešeniach však bolo priveľa technických a počítačových termínov, ktoré ho skôr znervóznili ako nadchli.

Dokonca sa odvážil aj na také kroky, keď našiel na skvele spracovanom cédečku Artopedia rôzne maliarske rozprávkové či biblické motívy a nechcel od terciánov nič iné, len aby k obrazom zaujali určité stanovisko. To už bolo pomerne ťažké, ale nemohol im uprieť snahu vyjsť mu v ústrety aj v takejto úlohe. Stále však cítil, že to nie je ono.

Ten pravý a vlastne veľmi jednoduchý nápad sa dostavil pri nespočetnekrát uplatnenom pohľade z okna učebne, ktorú už dve desaťročia používal na vyučovanie takmer výhradne. Bolo z toho okna pri katedre vidno na najstaršiu dominantu mesta, románsku rotundu svätého Juraja. Ťažko by asi niekto pochopil, čo pre neho znamenala možnosť práve takéhoto výhľadu.

Všetko možné sa striedalo, menilo, či už v gymnáziu, na radnici alebo kdekoľvek inde, ale rotunda, tá skvele trvala, bez zreteľných vonkajších zmien. Ale ani s tým oblokom to nebolo až také jednoduché. Pri šťastnejších chvíľach školy, kedy prišiel rad i na výmenu staručkých okien s väčšinou popraskaných či uvoľnených obločných skiel, ho takmer prehodilo od prekvapenia po oznámení, že mu v učebni s týmto výhľadom hodlajú na základe inštrukcií mladého pamiatkara ponechať oblok, podľa Viktora rozhodne ten najhorší na celej škole.

Vtedy sa zaťal až do nepríčetnosti a vyhlásil pred tým mládencom, majstrom opravárskej čaty a hospodárkou školy, ktorí za ním prišli do tejto učebne krátko po piatkovom vyučovaní, že podá radšej okamžitú výpoveď zo školy, ak oblok nebude vymenený, dôvodiac i tým, že neručí za bezpečnosť študentov, nakoľko ťažko poškodený oblok mohol každú chvíľu neutesnenými sklami dorezať mládež študentskú, prestávku čo prestávku otvárajúcu oblok bez ohľadu na zimu, jeseň či jar.

Mladý pamiatkar bol očividne unesený kovovým otváracím mechanizmom obloka, naposledy funkčným tak pred päťdesiatimi rokmi. Sľuboval tiež odušu, že ten oblok iste opravia a zrekonštruujú do pôvodného stavu. Pri týchto slovách Viktor videl, ako sa zatváril skúsený majster, vymieňač obločný. Viktor pritvrdil a oznámil pani hospodárke, aby informovala t. č. neprítomnú paniu riaditeľku, že v prípade nevymenenia obloka okamžite v škole končí, nech aj zostane nezamestnaný. Hospodárka bezradne pokrčila plecami a povedala, že ako pána profesora pozná, od budúceho týždňa môžu byť bez slovenčinára. Jej starosť to síce nie je, ale tiež je za to, aby bol ten nebezpečný oblok vymenený. Mladý zanietenec trval na svojom a citoval vyhlášky i zákony. Viktor nikoho necitoval, len sa opýtal mladého strážcu pamiatkových a možno i iných zákonov, či on preberie zodpovednosť za zdravie žiakov, ktorí sa pri manipulovaní s najhorším oblokom školy môžu veľmi ľahko zraniť, keďže mal tú možnosť vidieť viackrát nepekne dorezané ruky študentské po prudšom stretnutí sa so školským sklom.

Mladý horlivec odpovedal v tom zmysle, že to už nespadá do jeho okruhu záujmov. Viktor si neodpustil poznámku, že sú okruhy záujmu pána pamiatkara jednoznačne odtrhnuté od života, na hony vzdialené nielen školskej realite. Zároveň si však všimol ďalšie žmurknutie majstra-vymieňača a konečne pochopil, čo má v tejto situácii urobiť. Pokrčil plecami a rozlúčil sa so všetkými svedkami boja o tento oblok so slovami, že už na tejto škole asi skončil.

Keď sa v pondelok objavil v škole, s obavami otvoril dvere svojej učebne J4 a s úľavou zbadal, že obidva obloky triedy sú vymenené, na stene pri tom najproblematickejšom zostal visieť osamotený kus železa, kedysi veľmi dávno slúžiaceho na otváranie vrchnej časti starého okna, ktoré tak počarovalo mladému zamestnancovi krajského pamiatkového úradu.

Odvtedy bol ešte viac utvrdený o magickom zmysle práve tohto výhľadu. A tak sa stalo, že v závere jednej z hodín slohu v tercii mu pri opätovnom upretí zraku na klobúk rotundy prišla na um téma, akej sa už veľmi dávno nepotešil.

"Takže nová téma. Zapíšte si: Ako som objavil stornoka. Postup ľubovoľný."

Reakcie študentov po chvíli boli také, aké očakával. Postupne sa pred ním dvíhal les rúk a tváre študentov prezrádzali jednoznačne, čo sa ho spýtajú.

"No? Čo sa deje? Prosím, Tibor. Čo ti nie je jasné?" vyzval jedného z hlásiacich sa terciánov, ktorého mamku i brata stihol učiť tiež.

"Pán profesor, a to myslíte vážne s touto témou? Nepomýlili ste sa?" veľmi neisto vtedy zaznela otázka inak poväčšine pozorného, dostatočne sebaistého a vnímavého študenta.

"Pomýliť?! Akože by som sa mohol pomýliť?! Je to tak, ako som už povedal - Ako som objavil stornoka!" zdôraznil Viktor.

"A aby sa dievčatá nebodaj neurazili, tak môžu, samozrejme, použiť ženský rod pri slovese objaviť. Aby si aj budúce feministky prišli na svoje..." dodal možno zbytočnú poznámku. Z tvárí terciánov však neistoty nepribúdalo. A Tibor opätovne zdvihol ruku a Viktor mu dal znova slovo, hoci inokedy gymnazistov vyzýval k rečovému prejavu postupne, podľa poradia, ako sa prihlasovali, ktoré im zvykol zafixovať vetou: "Poradie bolo určené."

"Pán profesor a čo je to ten stornok alebo stornoka?" položil Tibor ďalšiu, ešte viac jednoznačnú otázku.

"Neviem sám," odpovedal popravde Viktor. "Len tak ma to napadlo. Také slovo určite neexistuje, aspoň nie v mne známych jazykoch. Môže to byť ktokoľvek alebo čokoľvek. Ak uznáte za vhodné, dajte si to slovo do úvodzoviek a prvý pád jednotného čísla je stornok. Viac už k tomu nemám čo povedať. Určite si s tým poradíte, veď vy ste šikovní," pochválil ich s pocitom, že sa nemýli. Reagovali zašumením a zafrflaním, v ktorom rozoznával aj odmietavé reakcie, no väčšinou zaznelo: "Paráda! Bomba! Haluz! Úlet! Šajba! To bude des..."

Po týždni bol veľmi zvedavý, ako sa s takto zadanou úlohou jeho terciáni vysporiadali. A nebol sklamaný. Podľa očakávania mala úloha nespočetne riešení. S čoraz hlbším uspokojením počúval o tom, ako v stornokovi objavili obzvlášť nebezpečný počítačový vírus, nový liek na aids i rakovinu zároveň, ale tiež to bol podľa nich slovenský kráľ v 14. storočí či vládca tajomnej podzemnej ríše. Nazvali tak i nový chemický prvok s úžasnými energetickými vlastnosťami, skamenelinu z prvohôr, ako aj druh dinosaura objavený v pieskových dunách Záhoria. Stornok bol podľa nich všetko možné a Viktora na tejto hodine zaplavil už dávno neprežívaný pocit blaženej spokojnosti. S úsmevom na tvári načúval čítaniu, prikyvoval všetkému, čo odznievalo, s pokojným svedomím dával jednotku za jednotkou. Stornok sa uchytil, Stornok ožil, aj keď to bolo len v úzkom kruhu, medzi ním a terciánmi.

Úspech ho natoľko povzbudil, že túto tému ponúkol na dobrovoľné spracovanie i vo vyšších triedach, kde už nebola taká spontánnosť pri prijímaní tém slohových prác. Ale ani tam to nedopadlo najhoršie. Vypočul si, že stornoka objavili v africkom pralese ďalekej Gambie ako neznáme zvieratko so zreteľnými telesnými danosťami pre plávanie i lietanie, bol to i mierumilovný mimozemšťan alebo vzácna minca z keltských čias, razená v tajomných katakombách starobylého kláštora. Ale tiež to bola nová súčiastka pre stabilizáciu auta formule jeden, palivo do kozmickej rakety pre let na Mars alebo nový druh vysokoenergetického nápoja, desaťkrát účinnejšieho ako notoricky známy redbull.

Dozvedel sa aj, že v Kuvajte po vojne v zálive obnovili sviatok všeobecnej hojnosti a dobročinnosti, nazvaný stornok. Najodvážnejší zo študentov nazval pojmom stornok špeciálneho slovenského bodyguarda, ktorý počas týždňa stráži vodcu široko a hlboko rozvetveného bratislavského podsvetia a počas víkendov zasa jedného z ústavných činiteľov. Viktor ho dobromyseľne upozornil na zradný význam slov "široký" a "hlboký", ako aj háklivosť pojmu "ústavný činiteľ"... V ďalšom podaní dokonca išlo o jeden druh tenučkého štetca, ktorý používal majster Leonardo da Vinci pri maľovaní portrétov Dámy s hranostajom a najmä Mony Lisy!

Odchádzal vtedy zo školy s dávno neprežívanými pocitmi spokojnosti. Tešil sa na to, že sa vo vinohrade pustí do dávno odkladaného upratovania pivnice, ktoré nestihol urobiť pred vinobraním. Bolo treba vymeniť sčerneté kartóny na kantléroch pod demižónmi, vymiesť zo všetkých kútov pavučiny, vymeniť dve nahnité dosky na schodoch do pivničky, prípadne si zapožičať od niektorého zo susedov postrekovač staršieho typu, pripraviť vápenný roztok a vystriekať i z hygienických dôvodov kamenný ovál pivnice. Obvykle túto činnosť vykonával pred oberačkami, najmä preto, že väčšina nádob bola už prázdnych, tentoraz sa o predčasne prázdne nádoby 9. júna postarala príliš krutá príroda v podobe ľadovca, dosahujúceho až veľkosti tenisovej loptičky. Pri prezliekaní sa do vinohradníckych hábov zaznel bytový zvonček, v tom čase to ešte nemohol byť nikto z rodiny. Bez vyzretia priezorom váhavo otvoril dvere svojho bytu. Stál tam mladý muž v tmavom obleku a s decentnou šedomodrou kravatou. Na prvý pohľad vyzeral ako zamestnanec dobre prosperujúceho veľkomestského pohrebného ústavu. Vo Viktorovi hrklo, či sa niekomu z najbližších nebodaj čosi nestalo.

"Dobrý deň prajem. Prepáčte, že vyrušujem. Som obchodný zástupca vydavateľskej agentúry Dobré slovo. Volám sa Adam Stornok. Nemáte záujem o kúpu Biblie, o najnovšie vydanie?"

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Jozef Špaček sa narodil 8. 10. 1950 v Skalici. V tomto meste býva, pracuje, učí gymnazistov a snaží sa dopestovať červené víno pre svoju potrebu. Občas niečo napíše, zatiaľ to vyšlo v štyroch prozaických knihách - Na kobyle, na žrebcovi (1980), Ruže a tŕnie (1991), Sever a iné túžby (1996) a Neúplný rozvrh hodín (1996).