Začiatky hokeja v Bratislave. Mužstvo 1. ČsŠK Bratislava v roku 1936 - zhora a zľava: Jakeš, Bončo, Polóni, Nezhyba, Šmídl, Vališ. Kľačia: náhr. brankár, F. Dibarbora, a Bartošek. Deviati či ôsmi stačili na celý zápas. FOTO - ARCHÍV
Michal Polóni bol jedným z našich najväčších propagátorov športu. Narodil sa v Senici nad Myjavou 7. 4. 1908, zomrel v Bratislave 8. 9. 1984. Najväčšie uznanie si získal ako hokejista, propagátor tohto športu, tréner a dlhoročný riaditeľ zimného štadióna. Hokej začínal hrať v rodnom meste na potoku Vrbovka a na zamrznutých seneckých lúkach. Už ako gymnazista začal hrávať futbal v AC Senica a hokej zase v HC Skalica. Keď mal 23, prišiel do Bratislavy, futbal zanechal a venoval sa viac hokeju v Slávii a neskôr v Ski klube, tie však zanikli. Okrem toho hral tenis, ba úspešne súťažil aj na motocykli Ariel 350. Vyhral totiž vyše 12 000 korún v lotérii - tak sa k nemu dostal. V Senici ako chlapec zbieral tenisové loptičky, na vojenčine v Žiline už hrával za posádku a od roku 1931 už za LTK Bratislava.
Najviac ho však priťahoval ľad: "Úroveň hokeja bola vtedy veľmi slabá. Všetko záviselo od počasia. Neraz sa stalo, že celé župné majstrovstvá sa odohrali za jeden deň na Železnej studničke. Kluby nemali žiadnych trénerov a hráči si sami kupovali celú výstroj i cestovali za svoje. Od roku 1936 hral už Polóni za l. ČsŠK Bratislava v obrane. Jeho spoluhráčmi boli bratia Chodákovci, Bončo, Smetanay, Jakeš a v bránke i herec František Dibarbora.
Trénoval aj reprezentáciu
Od roku 1940, teda už počas vojny začal Miško báči (tak sme ho volali až do smrti) v ŠK trénovať až do roku 1946. Ba v rokoch 1940 - 43 viedol spolu s Malečkom a Závodským aj reprezentačné mužstvo Slovenska. Odvtedy sa vlastne až do smrti venoval výchove hokejovej mlade. Spolu s B. Okoličánim bol jednou z hlavných postáv pri budovaní umelej ľadovej plochy v Bratislave a neskôr sa staral aj o jej zastrešenie. Roku 1939 "využil" vojnové pomery a zariadenia pre ZŠ dal dopraviť z Katovíc do Bratislavy. Pred Vianocami 1940 ho dali na Tehelnom poli do prevádzky. "Jeho deti", ktoré už mohli trénovať na umelom ľade, boli rok čo rok lepšie a takmer vždy medzi prvými v ČSR. Vychoval rad známych hráčov, napr. Jendeka, Faku, Zábojníka, Guryču, Gábriša, Olšu, Dzurillu, Golonku, bratov Gregorovcov, Čaplu, Tajcnára, Kuželu, Ujáriho, Dučaja, bratov Šťastných a stovky iných. Rukami mu prešlo viac než 700 hokejových nádejí. Ako hokejový rozhodca sa zúčastnil na MS v Prahe, St. Moritzi a v Štokholme. LIHG ho vyznamenala zlatým odznakom. Po rozhodovaní na ZOH 1948 dostal ako prvý z Európy ponuku riadiť zápasy v NHL, ale pre zmenu politickej situácie v ČSR nemohol odcestovať.
Od roku 1947 bol riaditeľom na zimnom štadióne, kde osvedčil nevídané organizačné schopnosti tak pri turnajoch mládeže, krasokorčuľovaní, ako aj pri veľkom hokeji vrátane MS. Dokonca na ňom roky býval a s neodmysliteľnou fajkou dirigoval každý pohyb.
Zaslúžene v Sieni slávy
Spomeňme ešte jeho začiatky. Roku 1937 prišlo do Bratislavy prvý raz mužstvo hokejistov USA a malo hrať so Ski klubom. Klzisko bolo v Medickej záhrade a hľadisko beznádejne vypredané. Bolo -6 stupňov Celzia a hostia bývali v hoteli Palace. Počas noci sa oteplilo, začalo pršať a miesto ľadu bolo jazero. Nehralo sa, Američanov bolo treba vyplatiť a bez hry odcestovali.
Roku 1943 zasa nebolo tenisových loptičiek. Miško začal regenerovať staré. Pomáhali chemici a injekčné striekačky. Napúšťali do nich gumenú zmes a tlak vyrovnávali pomocou futbalovej hustilky. Aj na starý filc vedeli nalepiť nový. Aj tak vyzeral pred desaťročiami šport. Zaslúžilého trénera roku 2002 in memoriam uviedli do Siene slávy slovenského hokeja.
Autor: IGOR MRÁZ
